Zo schodíkov Antikvariátu som hľadal nádej v podobe aspoň malej trhlinky v šedých mračnách. No, tie boli smutné asi samé zo seba a mračili sa vytrvalo ďalej. Fňukali, smoklili, prelievali kvapky. A potom..., preklopil som pohľad k živému plotu za statným jaseňom. V tráve, asi dva metre od plota sa krčil celkom statný psík a vytrvalo tlačil tú časť, kde mu vyrastá chvost k zemi. Podrobnosti si domyslíte. Majiteľka stála obďaleč a pozorovala psíka.
Bodaj ho, začali aj mne nad nos sadať mraky. Sekundy utekali, aj jazyk ma začal svrbieť. Oplatilo sa počkať. Po tom, ako sa psík postavil do prevádzkovej polohy, pani vkročila do trávy v ruke mala biele vrecúško. Zdvihla, čo psík zanechal a veru nebolo toho málo.
Vtom sa objavila tá trhlina v mračnách. Nie v ozajstných, ale stačilo to, aby zasvietilo pár slnečných lúčov do duše. To už sa jazyk neudržal : „Ďakujem vám pani, aj za našu Štúrku." Zvolal som uznanlivo. Potvrdila, že to robí tak vždy, lebo to berie ako povinnosť.
Prešlo vari dvadsať minút a po širokom chodníku prichádzala iná pani, s iným psíkom. Psík začal naznačovať svojim metabolizmom vynútené právo. História občas zopakuje... Ako to bude teraz? Hm, história? Obyčajná slušnosť, normálna zodpovednosť, jednoducho je to dobrá správa pre Martinčanov a ich mesto.
