Detstvo sa Ľudovi Lettrichovi spája s rodnými Turčianskymi Teplicami a domom, na mieste ktorého, kde dnes stojí nákupné centrum. Tu v kúpeľnom meste ho nájdete vždy cez víkendy. A tu spomína na to, ako ho ešte ako malého chlapčeka varoval otec maliara Mikuláša Galandu. Vyrastal ako jedináčik, ktorý v detstve smel mať len bezpečné koníčky. Otec, ktorý bol o niekoľko rokov starší od mamy, sa o malého syna bál, nuž mu zakázal športovať. Naopak - hľadal mu hobby, pri ktorom by si neublížil. Preto mu ako deväťročnému kúpil netradičnú hračku - fotoaparát.
„Mal som štrnásť, keď otec zomrel. Akoby som sa odtrhol z reťaze a skúšal všetky športy za radom," zaspomínal si dnes 65-ročný športovec i fotograf.
Športový samouk
Náš dvorný športový fotograf ako mládenec - samouk zabŕdol do plávania, cyklistiky, skokov na lyžiach, tenisu, korčúľ a atletiky. Popri ňom sa do úborov postupne obliekala i dcéra Miriam, a keď sa dala na zjazdové lyžovanie, pridal sa k nej. Dokonca sa stal trénerom zjazdového lyžovania druhej triedy. Teplický tím doviedol aj k úspechom.
„Vyhrali sme celoslovenskú bežeckú ligu, postúpili sme do celoštátneho kola, ale neboli peniaze," povedal sklamane. V roku 1996 sa zúčastnil na majstrovstvách sveta novinárov z 30 krajín, ktoré sa konali v Jasnej. V obrovskom slalome v kombinácii s behom na lyžiach získal dve strieborné medaily.
Koncom sedemdesiatych rokov sa dal na atletiku. Osemkrát štartoval na košickom maratóne, bežal vo Viedni i Budapešti. Svoj najlepší čas - 1 hodinu a 46 minút zabehol v Martine.
Honorár zo ženského časopisu
V sedemdesiatych rokoch spojil obe záľuby dokopy - začal športovať i fotografovať. Prvú fotku mu uverejnili v denníku Pravda. Bol na nej československý reprezentant v behu na lyžiach Rudo Čilík.
„Neskoršie som si zohnal adresy všetkých novín v Československu a keď sme hrali futbal s nejakým mestom, poslal som fotku do ich novín. Či ju uverejnili, som sa dozvedel, keď prišiel honorár."
Honoráre neboli a stále nie sú dostatočným ohodnotením za prácu fotografa v teréne. Známe celoslovenské denníky platili 45 korún za fotografiu, regionálne týždenníky o polovicu menej. Raz mu prišiel na tie časy naozaj obrovský honorár - 95 korún. Keď si prečítal odosielateľa, vyrazilo mu to dych - ženský časopis Móda! „Ihneď som si ho šiel kúpiť, nešlo mi do hlavy, čo by mohla moja fotka robiť v ženskom časopise? A predsa tam bola. Ponúkla im ho k rozhovoru jedna športovkyňa, ktorú som fotil," zasmial sa náš externý fotograf.
Pôžitok z fotenia je silnejší než z hry
Šesťdesiatpäťročný Ľudo Lettrich od viacerých športov upustil. Turistiky a cyklistiky sa však nevie vzdať. Na lyžovanie či futbal už len pozerá. Najčastejšie cez hľadáčik fotoaparátu. Priznáva, že hoci sa viac sústredí na dobrú fotku ako na hru, nemrzí ho, že mu uniká pôžitok z hry.
„Viem, ako zápas skončí, a to mi stačí. Ja sledujem hráčov po ihrisku a striehnem, kedy kopnú do lopty, kedy dajú gól. Oveľa väčší zážitok mám z toho, ak sa mi podarí urobiť dobrý záber," teší sa.
A to pri športe v pohybe nie je také jednoduché. „Fotograf nemôže čakať, kedy hráč spadne na zem, ale predvídať, že sa to stane a spustiť spúšť skôr," vysvetľuje svoje know-how.
Ľudo Lettrich nikdy nepatril k žiadnemu fotoklubu, fotografické oko si „vyškolil" sám.
„Sú to takéto haldy prečítaných odborných kníh a roky skúseností," predpaží ruky na úroveň pása. Veď len niekoľko rokov trvalo, kým sa naučil fotiť zjazdové lyžovanie. „Vždy som sa zameral na lyžiara zhora, ale nevyzeralo to dobre. Vtedy mi jeden reprezentačný tréner prezradil, ako to robia fotografi na západe. A tak som si celú zjazdovku prešiel na lyžiach osobne, aby som vedel, kde sa pretekár nahne a kde vyfŕkne sneh. Na tých zákrutách som potom stál zohnutý a čakal na správny záber so snehom."
Najväčším nepriateľom pre fotografa je svetlo, ktoré komplikuje prácu najmä v martinskej športovej hale. „Reflektory svietia priamo na hlavy hráčov, takže ak sklonia hlavu, do tváre im nevidieť. Na hokeji zas, ak sa hrá liga, sú zapnuté všetky svetlá. Ak hrajú ženy, svetlá idú len na polovičný výkon. Tam treba zapnúť blesk," hovorí.
Hádzanári mu rozbili objektív
Fotenie športu sa však môže byt v ktoromkoľvek okamihu i nebezpečné. Ľudo Lettrich takto prišiel o fotoaparát. „Raz ma v Liptovskom Mikuláši vyhodili aj s foťákom z ihriska cez plot, lebo som nebol akreditovaný a v Kremničke sa raz ktosi pobil a trafil môj objektív. Našťastie sa fotoaparátu nič nestal. No tretíkrát, keď som fotografoval hádzanú lopta ma tak nešťastne trafila, že to odniesol objektív. Pokúšal som sa aj o jeho opravu, no vyriešila to už len kúpa nového objektívu."
Plný štadión už len na fotkách
Za štyridsať rokov má Ľudo Lettrich plnú skriňu diapozitívov a niekoľko desiatok hrubých albumov s fotkami.
„Vtedy sa dalo fotiť - bola tu gymnastika, atletika, zjazdové lyžovanie. Tieto športy sú už minulosťou. Teraz už len ukazujem mladým, ako vyzerá skutočne plný futbalový štadión s 15 tisíckami divákov a nie s tromi stovkami ako teraz. Alebo ako praskali vo švíkoch telocvične počas hádzanárskeho zápasu. Dnes príde fandiť asi dvadsať ľudí. Fotiť šport kedysi bola oveľa väčšia zábava," zhodnotil.
Vizitka
Ľudovít Lettrich sa narodil 3. mája 1945 v Turčianskych Tepliciach, od roku 1984 žije v Martine. Vyštudoval priemyslovku, neskôr dostal umiestenku do Strednej odbornej školy obchodu a služieb v Martine, kde pôsobil najprv ako učiteľ technických predmetov, neskôr v rokoch 1990 - 2004 ako jej riaditeľ. Od roku 2004 je na dôchodku, má jednu dcéru Miriam Hechelmann, ktorá sa venuje fotografovaniu, filmu a športu rovnako ako jej otec.
