Martinčan Richard Pánik bol najmladším členom Hanlonovho výberu. Premiéru na svetovom šampionáte si odkrútil v devätnástich rokoch. Odchovanec martinského hokeja, ktorý svoj talent neskôr rozvíjal v Třinci a v minulej sezóne v tíme Windsor Spitfires, vôbec nebol iba do počtu. Najmä v úvode turnaja ho bolo vidieť, medzi ostrieľanejšími hráčmi sa nestratil. Mladý hokejista tvrdí, že šampionát bol preňho veľkou školou a to aj napriek tomu, že v ňom Slovensko skončilo až dvanáste.
Aké boli ohlasy vášho najbližšieho okolia, keď ste sa z majstrovstiev sveta vrátili domov?
- Nestretol som sa s negatívnymi reakciami, prevažovali triezve hodnotenia. Samozrejme, ľudí mrzelo, že sme sa z osemfinálovej skupiny neprebojovali ďalej. Zvlášť po tom, čo sme turnaj dobre rozohrali. Na šampionáte sa predstavil nový tím, ťažko sa od nás dalo čakať viac. I
Dvanáste miesto však na Slovensku asi nikoho neuspokojilo...
- Rozhodne ani nás. Určite bolo v našich silách, aby sme v druhej fáze majstrovstiev vyhrali aspoň jeden zápas. Škoda, že nám nevyšiel súboj s Nemeckom, domov by sme vracali veselší. Nemci mali skúsenejší tím a zrejme to nakoniec rozhodlo, že sme medzi najlepšou osmičkou chýbali.
Na najvyššom svetovom fóre ste sa medzi seniormi predstavili prvýkrát. Ako ste to všetko vnímali?
- Bola to veľká škola, veď mám len devätnásť rokov. Ako mládežnícky reprezentant som sa zúčastnil na viacerých medzinárodných podujatiach, ale tie sa s majstrovstvami sveta nedajú vôbec porovnať. Netajím, cítil som aj nervozitu, ktorá ale postupne zo mňa spadla. Zásluhu na tom majú aj starší hráči. Vtiahli nás do tímu. Snažili sa nám poradiť, keď bolo treba, tak nás aj usmernili. Rišo Lintner bol vynikajúci kapitán, je to skutočná osobnosť. Nielen hokejová, ale i ľudská.
V čom sa svetový šampionát najviac líši od bežnej dlhodobej súťaže?
- Predovšetkým v tom, že si nemôžte dovoliť vypustiť žiadny zápas. Za každých okolností musíte byť stopercentne pripravený vydať zo seba maximum. Každý výsledok sa počíta, ide do sveta. Navyše, reprezentujete svoju krajinu, cítite, že ľudia v nej vás sledujú. Je to veľká zodpovednosť.
Aké je to z hľadiska hry?
- V nedávno skončenej sezóne som hral zámorskú juniorskú súťaž, do svetového hokeja som skočil ani neviem ako. Bol to obrovský skok. Na šampionáte bolo všetko rýchlejšie. Nielen v nasadení, ale aj v myšlienkových pochodoch. Ak som trochu s niečím zaváhal, tak som mal hneď na krku súpera. Rýchlosť, priamočiarosť a jednoduchosť je to, čo sa od hráčov vyžaduje. Teoreticky vám to tréneri do hláv vtĺkajú od malička, ale predsa len prežiť si to na vlastnej koži je nezaplatiteľná skúsenosť. Ďakujem za to, že som takúto možnosť dostal. Veľmi si ju vážim.
Slovensko malo na lavičke nového trénera, Kanaďana Glena Hanlona. Čo na to hovoríte?
- Osobne to považujem za dobrý krok. Glen Hanlon vniesol a určite ešte vnesie do našej hokejovej školy nové prvky, ktoré nás môžu ešte viac priblížiť k trendom svetového hokeja. Navyše, ja na jeho adresu nemôžem nič zlé povedať. Práve naopak. Jeho meno zostane navždy späté s tým, že som dostal šancu premiérovo hrať na majstrovstvách sveta. Ak by bol na lavičke niekto iný, tak by ta šanca možno teraz neprišla.
Z vonku to vyzerá tak, že Glen je skoro vždy pozitívne naladený. Je to tak aj v skutočnosti?
- Áno je, vôbec nebolo dusno. Aj v ťažkých chvíľach nestrácal optimizmus, snažil sa nás dostať na jeho vlnovú dĺžku. Je to komunikatívny tréner, ktorý vie zdravo poblázniť hráčov. Jeho prednosťou je aj to, že za nimi stojí. V dobrom i v zlom.
Platilo to aj v zápase s Dánskom?
- To bolo trošku iné, predsa len taký vývoj zápasu musí na každom zanechať stopy. Nikto však nebúchal do stola, nelámal hokejky. Tréner nás upozornil na nedostatky, hľadal východiská.
Majstrami sveta sa stali Česi. Prekvapilo vás to?
- Klamal by som, keby som povedal, že nie. Naši susedia sa ťažko rozbiehali a po prehrách s Nórskom a Švajčiarskom len málokto predpokladal, že sa budú na konci šampionátu tešiť z titulu majstra sveta. Česi ale mali kvalitné mužstvo, ktoré od zápasu k zápasu rástlo. Neúspechy ich zomkli, posúvali ich ďalej. Samozrejme, mali aj kopec šťastia, ale ich úspech nebol len o ňom. Veď porazili Kanaďanov, Fínov, dvakrát Švédov a nakoniec i silných Rusov. To hovorí za všetko.
Jednou otázkou sa vráťme ešte pred šampionát. Ako ste vnímali skutočnosť, že viacero hráčov sa z prípadnej účasti na majstrovstvách sveta ospravedlnilo?
- Vnímal som ju ako svoju príležitosť a ako som už spomínal, som rád že som ju dostal. Pozrite sa ja som príliš mladý na to, aby som špekuloval nad tým, prečo niekto prišiel alebo neprišiel. Určite tí, ktorí sa ospravedlnili, mali na to svoje dôvody. Za seba len poviem, že keď budem mať možnosť prísť reprezentovať a nebudú mi v tom brániť žiadne okolnosti, tak prídem.
Trebárs aj o rok na Slovensko, kde sa budú hrať majstrovstvá sveta?
- Kto by nechcel hrať svetový šampionát vo svojej krajine a pred vlastnými fanúšikmi? Je to pre mňa obrovská výzva. Áno, v Bratislave, či v Košiciach by som rád hral, ale je to ešte ďaleko. Predtým ma čaká ešte veľa práce.
Napríklad?
Po krátkom oddychu sa začnem pripravovať na novú sezónu. Na kemp v Tampa Bay chcem byť dobre pripravený. Po ňom sa uvidí, kde zakotvím.
