MARTIN. Tisíce mladých športovcov a stovky dobrovoľných organizátorov. To je vizitka Turčianskych hier mládeže, ktoré 6. júna oslávili päťdesiatku. Za polstoročie Turčianky objavili množstvo talentov, ktoré sa neskôr presadili nielen doma, ale aj na medzinárodnej scéne. Trénerom ponúkli množstvo vynikajúcich atlétov, hádzanárov, plavcov...
Olympionik začal na turčiankach
Viacerí z nich reprezentovali Československo, po rozdelení republiky prirodzene aj Slovensko. Objavom turčianskych hier sa stal aj Štefan Balošák, ktorý v roku 1996 štartoval na olympijských hrách v Atlante.
„Turčianske hry ma nielenže priviedli k samotnému športu, ale vypestovali aj môj vzťah k atletike. Prakticky som na nich odštartoval svoju bežeckú kariéru. Neviem, či by som sa atletike až tak venoval, keby Turčianky neboli," prezradil nám bývalý slovenský reprezentant v behu na 400 metrov Štefan Balošák.
Hry neboli a nie sú len o víťazoch
Na martinskom štadióne dozrieval aj talent ďalšej olympioničky Lucii Klocovej. Na turčianskej olympiáde ju objavil tréner Milan Nemček, po roku ju pod svoje krídla zobral Pavel Slouka.
„Keď sa Lucia objavila na Turčiankach, hneď bolo jasné, že je to talent, ktorý sa len tak nevidí. Upútala ma svojím štýlom
behu, neskôr aj nesmiernou pracovitosťou a húževnatosťou," spomína tréner Pavel Slouka.
Turčianske hry však zďaleka neboli len o víťazoch a neskorších reprezentantoch, dali priestor „vyblázniť" sa aj deťom, ktoré nemali ambície venovať sa športu vrcholovo.
„Žiaci sa na ne tešili, stali sa témou ich rozhovorov a diskusií. Nakoniec, žili nimi dlhší čas. Nielen počas toho týždňa, keď sa konali, ale aj dávno pred nimi, keď sa na ne pripravovali. Je to ojedinelé podujatie, ktoré nám iné mestá závidia," myslí si Pavel Slouka, ktorý si o dnešnej mládeži nemyslí, že nemá vzťah k športu. „Decká sú pri počítačoch preto, lebo im neponúkneme zaujímavejšiu alternatívu. Ak by boli podmienky pre šport lepšie, ak by bolo dostatok športovísk, tak verte, že by mládežníci doma nesedeli," zdôrazňuje Pavel Slouka.
K jubileu vyšla publikácia
Turčianske hry sú dielom viacerých nadšencov športu, nepochybne k ním patrí aj Martin Ferenčík. Kedysi na hrách sám štartoval vo vytrvalostných behoch, neskôr sa ako pedagóg výborne zhostil nielen úlohy trénera, ale aj rozhodcu, moderátora a najmä archivára. Nečudo, že svoje zápisky a spomienky pretavil do publikácie, ktorá mapuje 50 rokov turčianskej olympiády.
„Oslovil ma Leoš Eugel. Doslova mi povedal. Spravíš publikáciu. Patríš už k tým starším a na rozdiel od mnohých iných si veľa pamätáš. Keby som vedel do čoho sa púšťam, tak by som svoj súhlas nedal," povedal nám Martin Ferenčík, ktorý strávil pri zbieraní množstva údajov a faktov z Turčianskych hier desiatky hodín. „Publikácia je na svete, verím, že to nebola márna práca," dodal pre turčiansky šport nezištne pracujúci Martin Ferenčík, ktorého na turčiankach najviac fascinuje, že sa o hrách môže rozprávať aj so svojimi vnukmi.
Podujatie, ktoré spája starších s mladými
„Mám doma v šuflíku odloženú medailu, ktorú som si poctivo vybojoval. Objavil ju môj vnuk a chcel mi ju zobrať. Povedal som mu, že mu ju nedám, ale len požičiam. Tu svoju si musíš sám získať, zdôraznil som. Prešiel nejaký ten rôčik a v šuflíku môjho vnuka som našiel medailu. Chcel som mu ju zobrať. Nedám ti ju, len ti ju požičiam. Je moja, vybojoval som si ju v plávaní na turčianskych hrách. Vtedy som si ešte viac uvedomil, aký majú hry obrovský význam. Spájajú generácie, čo viac si môžeme želať," netajil dojatie Martin Ferenčík.
Zakladateľ hier: Ak by sme skončili, bola by to hanba
Turčianske hry oslávili polstoročie. Viacerí gratulanti im zaželali minimálne ďalších päťdesiat rokov.
„Keď sme hry po prvýkrát spustili, ani len vo sne nás nenapadlo, že prežijú toľké roky. Teraz musia žiť ďalej. Bola by to obrovská hanba, keby zahynuli," nechal sa počuť jeden z ich zakladateľov Leoš Eugel.
