Peter z Rakova našiel starý židovský cintorín

Nezvyčajný cyklistický výlet zažil Peter Krško z Rakova pri Martine. Vydal sa hľadať starý židovský cintorín neďaleko Kostolišťa, no našiel omnoho viac. Turčianska príroda cintorín zakryla, hľadal ho štyrikrát.

ezvyčajný cyklistický výlet zažil Peter Krško z Rakova pri Martine. Vydal sa hľadať starý židovský cintorín neďaleko Kostolišťa, no našiel omnoho viac. Turčianska príroda cintorín zakryla, hľadal ho štyrikrát.

Nevinný nápad, ísť zabehnúť nový bicykel, skončil takmer pri misii - nájsť židovský cintorín. Peter Krško z Rakova pri Martine si kúpil nový bicykel a na jeho odskúšanie si vybral ľahkú trasu v domácom prostredí. Na začiatku ani netušil, že Turčianska záhradka mu bude cieľ cesty tak dokonale skrývať. Potom jej bol vďačný. Za židovským cintorínom blúdil po lúčnych cestičkách štyrikrát.

O tom, ako sa vydal na cestu

Peter Krško sa cestnej cyklistike venuje už 15 rokov, horskej cyklistike zatiaľ štyri. Výlet, o ktorom nám rozprával, podnikol asi pred tromi rokmi a dá sa povedať, že patrí medzi jeho výnimočné. Keď mu mama, bývalá agronómka, poradila ísť sa pozrieť na starý židovský cintorín, neváhal. Povedal si, že na zoznámenie s novým bicyklom mu budú stačiť poľné cestičky a vydal sa na cestu. Židovský cintorín podľa matkiných slov nemal byť veľký, len pár zváľaných náhrobných kameňov.

„Nevedel som, do čoho idem. Matka už je dávno na dôchodku a na starý cintorín si pamätá ešte z pracovných čias," začal rozprávať Peter.

Trikrát obzrel terén, cintorín v nedohľadne

Prvý a druhýkrát sa Peter previezol ku Kostolišťu nadarmo. Prípravu na prvú cestu veľmi neprežíval a na bicykel sadol bez mapy. Keď ho poľná cesta doviedla až do Necpál, „prehru" zobral športovo a úvodné zoznámenie s bicyklom považoval za vybavené.

Najbližšie sadol na bicykel až po dvoch týždňoch, no pripravil sa lepšie. Približnú trasu prekonzultoval aj s mamou. Tentoraz sa už viac venoval hľadaniu ako bicyklovaniu. Pri dvoch polozbúraných domoch, ktoré boli na mape označené ako Dolina, zbadal traktor a pri ňom ľudí. Spoliehal sa na to, že budú okolie poznať a možno mu poradia správnu cestu. O cintoríne však nevedeli. Nechal sa teda (z)viesť poľnými cestami. Ocitol sa však opäť mimo cieľa - medzi Folkušovou a Necpalmi. V duchu začal pochybovať, či by sa ešte vedel vrátiť. Myšlienky mu zablúdili k GPS navigácii, ktorú nechal doma. Hrboľatou cestou sa však dostal na asfaltku a domov už trafil. Židovský cintorín ostal pre neho aj naďalej v utajení. Nie na dlho. Hľadal ho hneď na druhý deň. Cesta ho však doviedla neďaleko poľnohospodárskeho družstva v Ďanovej. Navyše, neprialo mu ani počasie a tak sa pobral domov.

Teplejšie, teplejšie ... hrob mladého partizána

Po treťom pokuse si Peter doniesol okrem pekných spomienok aj prepichnuté obe kolesá. Domov sa totiž vybral po hrboľatej poľnej ceste -neceste a vyšiel až pri moteli Rybárska bašta. Ďalšia, a v jeho prípade aj záverečná výprava za židovským cintorínom si teda vyžadovala nemalé opravy, doplnil aj technické vybavenie - navigáciu. Púť začal hneď za Príbovcami smerom na Kostolište. Na salaši sa ľudí opýtal, či nepočuli o starom židovskom cintoríne. Vedeli však len to, že nad Kostolišťom je hrob nejakého partizána. Išiel sa tam pozrieť, možno je to práve to, čo hľadal. Hrob našiel, no nebolo to ono. Odpočíval tu istý Július Nemec narodený v roku 1923 a zosnulý v roku 1944. Podľa dátumu, to mohol byť dvadsaťjeden ročný mladý muž, ktorý zahynul v Slovenskom národnom povstaní.

Kamene ležali učupené v lone prírody

Neďaleko rázcestia do Necpál a Doliny, hneď vedľa výškovej kóty označujúcej podľa GPS vrch Bukoviny (502 m. n. m.) objavil Peter dva vatovce obrovské.

„Obrovské naozaj boli, ale takisto už neboli najčerstvejšie. Ich „vôňa" a bzučanie múch mi napovedali, aby som ich radšej nechal tam, kde sú a išiel si po svojom," spomína na nezvyčajný nález Peter.

Cintorín to však nebol. Krátko po rázcestí na Necpaly zišiel teda z cestičky a zamieril si to na blízky kopec, z ktorého sa chcel poobzerať po blízkom okolí. Možno z vtáčej perspektívy uvidí to, čo mu doteraz unikalo. Neobjavil nič, čo by sa hoci len vzdialene podobalo na cintorín. Vracal sa späť k poľno-lúčnej ceste a tu to zbadal. V tráve boli skryté, akoby porozhadzované veľké kamene.

Okrem cintorína našiel aj čaro hľadania

Vôbec sa nepodobali na klasické náhrobné kamene, ale bolo mu podozrivé, že na priestore asi sto metrov štvorcových ich tam bolo hneď dvanásť. Tak toto je ten židovský cintorín? Pýtal sa sám seba. Na kameňoch neboli žiadne nápisy, akoby ani neboli opracované ľudskou rukou. Niektoré len tak ležali, niektoré boli akoby zasadené. Peter si uvedomil, že raz tadiaľto už prechádzal.

„Vtedy, aj keby som o niektorý z tých kameňov zakopol, nebol by som si myslel, že je to to, čo hľadám a pokračoval by som ďalej. Židovský cintorín som si predstavoval úplne inak. Asi som bol trochu sklamaný, ale na druhej strane som toho našiel podstatne viac, ako som hľadal. Veľa nových ciest, zvláštne čaro hľadania a hlavne to, že nie je dôležitý cieľ, ale aj cesta," zhodnotil na záver Peter, ktorý svoj príbeh zverejnil aj na svojom blogu na internete.