1 deň Janu Pustayovú a Rádio Expres Vlada Záborského.
Stretávame sa na tlačovkách, rôznych akciách, udalostiach. Vtipné šťuchance, ktoré si „telkáči" s „bulvárom" medzi sebou pohadzujú, ich spoločné fotky na Facebooku, prezrádzajú, že sú už zohraný tím. Až im MY z Turčianskych novín závidíme, že naše pôsobenie končí za hranicami Turca, kde by bolo šancí na spoločné stretnutia a zábavu viac. Teda, ak si odmyslíme, že by sme museli pritom i pracovať... Ak nás však kdesi prikvačí spoločná téma, verte, že v takomto veselom a početnom tíme sa píše pre vás - našich čitateľov - oveľa lepšie a ľahšie.
Na našej oslave redakčnej päťdesiatky sme sa prvýkrát takmer všetci stretli pokope i nepracovne. Tak sa nám to zapáčilo, že pred mesiacom sme si urobili prvé historické turčianske mediálne rande. Prišli všetci novinári z Martina spolu s kameramanmi a pár hovorcami, s ktorými spolupracujeme najviac.
Počúvať kolegov, čo zažívajú pri reportážach, je zážitok, a bolo by voči vám nefér nechať si to pre seba. Nuž nech vám sami prezradia, ako znášajú konkurenciu, nech vás nechajú nakuknúť do svojej mediálnej rodiny, práce a porozprávajú zážitky.
Andrea Lukoničová: Jojka bola výzva
Telkáčov sa nám urodilo v Turci najviac. I keď jojkárke Krimi noviny nie sú úplne „naše"... Na obrazovke síce vídate rodáčku z Turčianskych Teplíc Andreu Lukoničovú-Mužíkovú, no keď sa stane v našom regióne tragédia, Majo Lechan vyletí zo svojej redakcie v divadle, Mirka s Peťom z mestského úradu, len Andrea ako jediná trieli popod Strečno zo žilinskej redakcie. V súčasnosti žije v Strečne.
Andrea Lukoničová (30) po vysokej škole pracovala v regionálnej televízii v Ružomberku. Nanešťastie regionálna televízia už ku koncu fungovala len vďaka piatim ľuďom, ktorí ju aj napriek obrovským problémom ťahali. Keď im ale lízingová spoločnosť „vyčistila" strižňu, bolo po eufórii, aj televízii. „Výplatu sme nikdy nevideli, a tak sme sa rozhodli ísť ďalej. TV Joj bola výzva. A už som v nej štvrtý rok," teší sa jojkárka.
Keďže Andreu ako redaktorku Krimi novín vídať zväčša tam, kde sa niečo škaredé stane, sú jej príbehy skôr smutné.
„Na Kysuciach sme zažili šok, keď sme robili požiar auta, pri ktorom zomrel muž. Nechceli sme ísť za rodinou, oslovili sme teda náhodne jedného mladíka, z ktorého počas rozhovoru vyšlo, že je synom nebohého... Kameraman Juraj Drdák okamžite vypol kameru a natočený rozhovor sme na požiadanie rodiny nepoužili. Aj napriek tomu, že je to naša práca, vždy sa snažíme dodržiavať to, čo by v nej nemalo chýbať - etiku.
Zážitkov je veľa, no keďže ja s kolegom kameramanom Jurajom Drdákom robím Krimi noviny, v našom prípade je viac tých smutných. Aj preto sa snažíme vyhľadávať témy, ktoré sú síce z kuchyne krimi, no tak trochu aj milé a úsmevné. Naposledy nás príjemne prekvapila Vierka Bučkuliaková z Vrútok. Je plná životného optimizmu aj napriek tomu, že je už osem rokov na invalidnom vozíku. V roku 2002 mala vážnu dopravnú nehodu. Nevzdala sa a matke dvoch detí sa po nehode úplne zmenili životné priority. Veci, ktoré boli predtým pre ňu dôležité, stratili význam. Venuje sa športovej streľbe a pre Slovensko už získala niekoľko medailí. Smeje sa na tom, že okná musí umývať jej sympatický partner a on sa smeje na tom, akých má milých divákov. Susedky si vraj radi pozrú pekného chlapa zaveseného na okennej parapete.
Úsmevných príbehov bolo viac, no to ešte v časoch, keď som robila hlavné spravodajstvo. No už viac ako dva roky robím krimi noviny. Baví ma informovať ľudí o tom, čo sa aktuálne deje v regióne. Občas je to teda aj poriadny adrenalín. Lavína, ktorá zabila dvoch ľudí bola tiež z tohto súdka. Do Žiliny, kde máme strižňu, sme prišli o pol siedmej. Ja som si po ceste z Martina chcela pripraviť scenár, no môj počítač sa rozhodol, že mi to neuľahčí. Ľudovo pobedané baterka „skapala" vtedy, keď rozhodne nemusela. Za tridsať minút sme spracovali príspevok, ktorého výroba by nám inak trvala minimálne dve hodinky.
Spoločných zážitkov s kolegami z „konkurenčných" médií je veľmi veľa. Na to by určite vaše noviny museli urobiť „špeciál". Stretávame sa v teréne, ak je samozrejme čas, ideme na spoločné „kafíčko" či obed. Hovoríme väčšinou o práci. Súkromie si každý z nás väčšinou stráži. Určitá dávka rivality je v médiách prirodzená, to znamená, že je aj medzi nami."
Andrea Lukoničová nedá pokoj práci ani na svojej svadbe.
Marián Lechan: Niekedy sa vidím v STV
Markizák Marián Lechan (30) začínal v mestských Martinských novinách, pokračoval v Rádiu Rebeca, odtiaľ prešiel do Rádia Zet, kde šéfoval spravodajcom a siedmy rok sa pretŕča na markizáckej obrazovke.
„Spoločných zážitkov je neúrekom. Raz sme boli pri jednom vysťahovávaní akéhosi neplatiča. Pán neotváral dvere, prišla polícia. Búchali, zvonili - nič. Naraz prišiel vysoký chlapík v bielej košeli. Zabúchal: „Otvorte, tu je konečný súdny exekútor!" Vravím si ejha, neplatič sa má po chlebe. Keď už nestačil obyčajný exekútor, museli poslať konečného. Poslednú - konečnú inštanciu. Nezodpovedný nájomník sa nebude môcť ďalej vykrúcať. Napokon ho z bytu dostali a my sme si ešte chceli nahrať rozhovor s konečným súdnym exekútorom. Tak sme priložili mikrofóny a ja sa pýtam: „Tak nám teda povedzte, čo má na starosti konečný súdny exekútor?" Rozrozprával sa, vysvetlil, aká je jeho úloha a tak. Na záver - obligátne - poprosím presné meno a funkciu - kvôli titulkom. A on: „Volám sa Július Konečný, súdny exekútor.
Spomínam si na pohreb vojaka Rasťa Neplecha, ktorý tragicky zahynul v Iraku v roku 2006. Tridsaťdvaročný chalan po sebe zanechal ženu a dve deti. Keďže išlo o vojaka z misie Iracká sloboda, museli sme tú tému vyrábať všetci. A všetci sme plakali. Nemyslím smutné tváre, ale reálne slzy. Vojakova žena skľúčene prekrikovala smútočné reči, deti hladkali otcovu fotku pri rakve. Bolo to mimoriadne náročné, ťažké. Dostalo nás to všetkých. Potom sme išli spolu na kávu do Turca. Trošku sme to rozchodili. Žiaľ, aj toto patrí k našej práci.
Ale máme aj veselé zážitky. Keď sa stretneme na výrobe a pošťastí sa, že ideme spolu na obed či aspoň na kávu, je to pre mňa sviatok. Sme dobrý kolektív i keď redakcie nám pochopiteľne a logicky nepovoľujú spolupracovať. Región severného Slovenska, ktorý zväčša spravodajsky pokrývame, je malý. A preto sú naše stretnutia časté, čo ma veľmi teší. Mám rád vtipné poznámky Janky Pustayovej z Plus Jednotky a Zuzky Kaplanovej z Nového Času. Veľa sa nasmejeme. Vždy mi dobre padnú trefné hlody Miňa Polereckého, kameramana Mirky Štefkovej z TA3. Veľmi často si robíme „prieky" s estévéčkármi. Peťo Revús a Johny Ličko sú klasici. Vždy vedia, kedy nám, akože náhodou vliezť do záberu. Robíme im to tiež. Už som takto bol dvakrát vo vysielaní STV! My sme Peťa s Johnym vždy vystrihli. Možno preto všetci tak dobre spolu vychádzame, lebo všetko, čo je dobré, je z Martina."
"Ty pozeráš cez mobil JOJku?" odhalil Marián Lechan u markizáckeho kameramana.
Miriam Štefková: Straším Lechana nehodami
Červenovláska z TA3 si budovala kariéru v TV Turiec, TV Žilina, TV Sever, až v roku 2005
zakotvila v spravodajskej televízii TA3. Miriam je za každú srandu, rada šoféruje, strieľa, varí, pečie a spí.
„Chvíle s kolegami z iných médií sú príjemné, pretože väčšinou je sranda. Sú to všetko milí ľudia a mám ich veľmi rada. No a hlavne máme všetci zmysel pre humor, lebo ten je veľmi dôležitý. Ale ako sa blíži čas uzávierky správ v jednotlivých médiách, meníme sa na príšery, pretože každý chce byť prvý.
Naša práca je niekedy aj o tom, že si s Majom Lechanom uprostred noci zavoláme: „Dopravná nehoda na Lipovci, štyria mŕtvi..." Aj keď sa nič nedeje... To sú krušné chvíle, pretože človek v polospánku hľadá nejaké oblečenie a len veľmi ťažko premýšľa, čo ďalej.
Zážitky z práce sú všelijaké. Radi sa smejeme, ale často sa neubránime slzám. Pre mňa boli
najťažšie výroby - dopravná nehoda v Dolnom Kubíne, kde na mieste zomreli šiesti mladí
chalani, smrť Elišky Bartošovej a pohreb vojaka Rasťa Neplecha. Vtedy som plakala a na tieto veci sa mi nedá zabudnúť. Ale aj taká je naša práca. V prvom rade sme však všetci ľudia, až potom novinári...
Našťastie zažívame aj veselé chvíle. Pamätám sa na súdneho exekútora Konečného, boli sme tam s Lechom spolu. Akurát ja som vedela, že Konečný je priezvisko. Tak si viete predstaviť, aký záchvat smiechu ma chytil, keď Majo položil svoju otázku... Dnes mi už príde zábavné aj to, ako som na jednej výrobe "hodila šabľu" priamo pred dvere domu, v ktorom si s hygienou moc nerozumeli. No a milé je to, keď nám niekde v osade nanútia ľudia domáce vajcia, či klobásky... mňam. Za prácu teda berieme aj naturálie."
Peter Revús: Kľačali sme pred Ficom
„Verejnoprávny" Peťo so životom bojuje už 24 rokov a zatiaľ vraj úspešne. Pracoval v rôznych médiách ako TV Patriot, TVT, Rádio Žilina, Rádio Twist, Rádio Viva, čo znamená, že do univerzálnosti mu chýba iba tlač. Do nej sa zrejme nebude ponáhľať, pretože STV mu veľmi vyhovuje, pretože sa môžem venovať veľmi širokej a pestrej tematike.
„Tak ako väčšina krajových redaktorov - novinárov nesedím so svojimi v newsroome. Kolektív teda tvoria (ne)konkurenční žurnalisti z kraja. Máme veľmi dobré vzťahy aj napriek tomu, že každý bojujeme sám za seba. Spolupracujeme, keď sa to daným novinárom hodí, ale väčšinou, ak to nie je masová téma, tak pracujem na vlastných tipoch. Veď korením každého média je predsa jedinečnosť a všetko rovnaké nemôžeme mať. Už sme sa určite aj pohádali, ale aj veľakrát nasmiali. Spolupracoval som už asi s každým pôsobiacim žurnalistom v regióne.
Ak mám však bonzovať, tak kolega Lechan z Markízy nám veľmi často lezie do záberu a potom zviditeľňujeme jeho pravé či ľavé ucho a bulvárna páka Jana Pustayová z Plus jeden deň si nikdy nevie vypnúť zvonenie na telefóne a začne jej permanentne zvoniť, keď točíme.
Práca v STV mi priniesla aj smutné aj veselé zážitky. Najmä hlúposť ľudí ma vie dostať a hlavne, ak odchádzajú predčasne mladé životaschopné duše pre peniaze alebo márnosť. Príklad - dvojnásobná vražda matky s dcérou na Kysuciach alebo študentky v Ružomberku či znásilnené a zavraždené dievča vracajúce sa domov z diskotéky na Orave. To sú chvíle, keď aj slza z oka vypadne.
Na druhej strane sú úsmevné príhody - tých je neúrekom. Pri otváraní dialničnej estakády bývalou vládou koncom mája v Považskej Bystrici žurnalisti kľačali pred expremiérom Ficom. Bolo nás toľko, že sme sa nemali ako poukladať a redaktori teda išli na kolená.
Dávnejšie sme spolu s Mariánom Lechanom nachytali na prvého apríla hovorcu Kie Dušana Dvořáka, že im ukradli auto a úspešne. PR tím, ktorý vlastne nachytávku vymyslel a my sme ju realizovali, už čakal na napáleného šéfa s pocitom víťazstva a poriadnym úsmevom."
Verejnoprávny *Peťo Revús mieri do vysokej politiky :)
Jana Pustayová: Po pohrebe chlapca som si dala do pohárika
Redaktorka bulvárneho Plus jeden deň je síce promovaná inžinierka ekonómie, nikdy však v tejto oblasti nepôsobila. Ešte ako vysokoškoláčka si urobila aj žurnalistiku a hneď sa pohrúžila do novinárskych vĺn. Začínala v socialistickom odborárskom denníku Práca. Po materskej písala pre ženskú Evu s jablkom, robila sekretára v pánskom Dueli a redaktorku v programovom týždenníku TV komplet. Po niekoľkých živnostenských rokoch sa vrátila do novín vďaka denníku Plus jeden deň.
„S hrôzou som zistila, že som zrejme najstaršia regionálna redaktorka v Turci! Pamätám si ešte časy predrevolučné, kedy sa novinári všetkých médií dokázali viac spojiť a neraz zájsť spolu na dobré vínko. Dnes nás tvrdšia konkurencia predsa len viac rozdeľuje. Priznajme si: ktorý novinár nesníva o poriadnom sólo kaprovi? Vieme sa ale dohodnúť pri ošemetných témach, kedy sme všetci pohromade. Vtedy platí, že s otázkami začínajú umiernenejšie verejnoprávne médiá a po tom pokračujú štipľavejšie bulvárne médiá.
Napriek konkurenčnej „nenávisti" si my regionalisti ale ľudsky rozumieme, nie? Pred tlačovkou si vymeníme správy z domácností, o deťoch a svetonázoroch.
Jasné, občas padne nejaké to ostrejšie slovo alebo sa pozrieme vyčítavejšie. Novinárčina je neraz vypätá robota a v strese občas rupnú nervy. Dá psychicky zabrať. Päťhodinové čakanie na záchranárov, ktorí znášajú dvoch mŕtvych turistov sa niekedy bez čiernohumorných žartíkov neobíde. Niekoho možno zarazia, ale s veľkým nešťastím sa musíme nejako vyrovnať aj my.
Určite sa nedá vyrovnať so správami z pohrebov, ktoré, žiaľ, patria k mojej práci. Aj ja, aj mnohí ďalší kolegovia toto robíme najneradšej. Bola som na pohrebe školáka z Vrútok, ktorého hrozným nedopatrením zastrelil rovnako starý kamarát. Žiaľ chlapcovej mamy nad synovým hrobom bol srdcetrhajúci. Viete, koľko to dá premáhania vytiahnuť v takejto chvíli fotoaparát a fotografovať? Po tomto pohrebe som si veru musela dať doma panáka 52-percentnej domácej hruškovice!"
Naše prvé historické mediálne rande - vyhladli sme :)
Zuzana Kaplánová: Rozprávala som sa s vrahom
Jankinu najväčšiu konkurenciu Nový čas zastupuje Zuzana Kaplánová. Pravdupovediac - povesť bulvárneho média je jedna vec, druhá sú jej regionálni redaktori. Z vlastných skúseností a spolupráce s oboma redaktorkami môžeme povedať, že aj bulvár (najmä na regionálnej úrovni) vie byť seriózny. A obe baby sú fakt bohovské!
Zuzana Kaplánová (26)popri štúdiu žurnalistiky na UK v Bratislave pracovala krátko pre Sme a asi štyri roky pre agentúru Sita. Po skončení školy sa vrátila do rodného Martina. Zohnať si tu v regióne prácu ako novinár však bolo náročné. Keď už to vyzeralo tak, že sa predsa len bude musieť ísť zahlásiť na úrad práce, naskytla sa jej možnosť robiť regionálneho redaktora pre denník Nový čas. A tam už robí desať mesiacov.
„Už takmer desať mesiacov prinášam správy, pikošky a rôzne kauzy z celého Žilinského kraja. A občas je to riadny zaberák, pretože pokrývam región Turca, Žiliny, Kysúc, Oravy a aj Liptova. Zážitkov za ten čas bolo naozaj mnoho, sama som zvedavá, s čím sa ešte stretnem. Keďže pracujem s ľuďmi, väčšinou každý deň s inými, je to rôzne. Veď koľko ľudí, toľko chutí. Občas sa aj zasmejeme, ale sú veci, ktoré sa robia ťažko a nie sú mi príjemné. Medzi také určite patria pohreby rôznych obetí vrážd alebo nehôd. Fotiť pozostalých nad hrobom svojich milovaných, ktorí väčšinou skončili tragicky, nie je med lízať a verte, že to nie je moja obľúbená činnosť. Ale patrí k mojej práci. Omnoho radšej robím rôzne kuriozity, spoločenské akcie.
Keď som ešte na začiatku pracovala na prvej vražde, podarilo sa mi zohnať informácie z „prvej ruky". V kanále rieky Váh našli utopené dve rôzne autá aj s vodičmi. Potrebovala som tie autá identifikovať, čiže určiť ich majiteľov - obete dvojnásobnej vraždy. Zašla som teda za príbuzným dvoch nezvestných žien - matky a dcéry. Zhodou okolností to bol aj ich sused. Keď som mu ukázala fotky, povedal, že zavolá syna, vraj on sa v autách vyzná lepšie. Prišiel, pozrel si fotky a zamrmlal niečo ako „neviem" a odišiel O pár dní nato som sa na policajnej tlačovke dozvedela, že obidve ženy zavraždil práve tento človek. Vtedy mi naozaj behali po chrbte zimomriavky."
Zahryzli sme sa so Zuzanou Kaplánovou do... novinárskej kačice?
Vlado Záborský: Smial som sa do éteru akoby bez príčiny
Jediný zástupca rozhlasu zväčša pracuje na vlastných témach, v tíme sa objavuje zriedkavo. Vlado Záborský (45) je v mediálnej brandži 15 rokov, zatiaľ vymenil len dnes už neexistujúce Rádio Rebeca za Expres.
„Hoci s kolegami z celoplošných médií, novín či televízií vychádzam dobre, trvalo mi dlhšie, kým som si spomenul, kedy sme skrížili pred respondentom mikrofóny. Divácky „atraktívnym" témam sa totiž dlhší čas programovo vyhýbam a tak, ak si dobre spomínam, sme sa naposledy všetci zrejme videli pri vodnej téme na Kysuciach. U nás to našťastie nebolo o takých tragédiách, ako v niektorých iných regiónoch, a tak porovnanie reality prevedenej do spravodajstva dokázalo zdvihnúť aj kútiky. Prečo, to si nechám ako tajomstvo spravodajskej práce, aby som s kolegami aj naďalej vychádzal dobre.
V rádiách sa zrejme najviac humorných situácií prihodí pri živom vysielaní. Vtipné bývajú skôr pre poslucháčov ako pre moderátora. Na také profesionálne zlyhanie si spomínam ešte z pôsobenia v martinskom rádiu. Vďaka súhre okolností - prelet lietadla nad budovou rádia a správam o lietadlách, sa mi kvôli výbuchu smiechu nepodarilo dočítať celý spravodajský blok. Poslucháči si pritom mohli iba domýšľať, prečo ten výbuch smiechu. Technika totiž tresk lietadla potlačila a ja som sa pre poslucháča rozosmial bez zjavnej príčiny. Silvestrovské vysielanie to však v tom roku milo oživilo."
Andrea *Lukoničová sa s Veronikou Chúpekovou z Markízy nevedeli po odchode z polície dosmiať. Na čom? To nechceli prezradiť.
