n Siracký.
Návšteva Martina, počas ktorej ste otvárali onkologické centrum, je pre vás veľmi intímnym okamihom. Vraj ste neďaleko odtiaľto bývali...
- Áno. Vždy, keď s manželkou ideme okolo Martina, musíme sa tu zastaviť. Poprechádzam sa po uličkách, meste, cintoríne. Už tu takmer nikoho nemáme. Ani náš dom na Ulici Ambra Pietra alebo ako sa to vtedy volalo - na Dolumestí. V roku 1943, to som mal akurát šestnásť rokov, sme sa odsťahovali do Bratislavy a dom sme predali. Potom ho zbúrali a na jeho mieste postavili veľkú budovu. Je to už dávno, ale pamätám si, že otec v záhrade pestoval hrušky a jablone. Ich konáre sa tiahli po takej konštrukcii a mali sme i studňu. Spomínam si i na mená susedov. Vedľa nás bývali Hoffmanovci. Ich dcéra sa vydala za profesora Telúcha a ich syn, ktorý bol odo mňa mladší, bol politicky exponovaný pri armáde. Z druhej strany bývali Škultétyovci, ktorí sa vrátili po revolúcii z Ruska, ale inak to boli Slováci. Vedľa nich býval s rodinou Locher, ktorý pracoval na železničnej fabrike, ďalej stál dom Eugena Thurza, veľkého funkcionára komunistickej strany. Neďaleko bývali Michaelliovci a oproti divadelný režisér Igor Galanda.
V susedstve takých významných osobností a ich detí ste museli mať pekné „chlapectvo". Ako ste v tom čase v Martine prežívali detstvo?
- Nemali sme toľko možností na vyžitie, ale o to sme všetko prežívali intenzívnejšie. Veľa sme športovali. Martin v tom čase ešte nemal kúpalisko, takže sme sa kúpali ešte v nezregulovanom Turci za Slovenkou. Boli tam drevené šatne, volejbalové ihrisko. Volejbal sme dosť často hrávali i v nemocnici. Raz do roka boli zasa recitačné preteky, na ktoré sme sa v tom čase veľmi tešili. Bol to pre nás zážitok.
Prostredie, v ktorom vyrastáme, nás dokáže veľmi formovať. Ako vás ovplyvnil predvojnový a vojnový Martin?
Veľmi. Martin bol vtedy literárny a výtvarný. Práve jeden z týchto smerov som chcel ísť pôvodne i študovať. Páčila sa mi tá umelecká atmosféra v meste, odvšadiaľ to dýchalo umelcami. Nás napríklad na gymnáziu učil Dominik Tatarka francúzštinu. Akurát sa vrátil zo stáže v Paríži, rozprával nám o ňom a my sme s otvorenými ústami počúvali. Celkom sme si ten jazyk zamilovali. Na ulici sme stretali baťka Škultétyho, ktorý si potrpel na archaické pozdravy ako „hlboko sa vám klaniam" či správcu Matice Štefana Krčméryho. Raz nás vzal k sebe domov a čítal nám báseň v niekoľkých jazykoch, lebo on i prekladal.
Pamätám si na maliara Mitrovského, ktorý chodil po ulici s bradou, zasneným pohľadom a golierom dopoly natrhnutým. Bol známy tým, že ľudí z portrétov k niekomu pripodobňoval. Raz mu pózoval nejaký farmár a Mitrovský mu povedal, že ho maľuje ako Hamleta. No a farmár sa zamyslel, evidentne mu toto meno nič nehovorilo, tak sa spýtal: „A ako sa ten Hamlet volá priezviskom?" (smiech)
Vy ale nie ste Martinčan. Odkiaľ pochádzajú vaši rodičia?
Otec pochádza z Báčskeho Petrovca. Moja mama bola zasa Češka, ktorá šla počas prvej svetovej vojny študovať do Paríža francúzštinu a v Prahe sa zasa naučila po nemecky. V jednom nemeckom meste si zarábala ako učiteľka v rodinách, deti učila francúzštinu. Keď sa s otcom zosobášili, odsťahovali sa do Ameriky, kde som sa narodil. Po niekoľkých rokoch sa rodičia vrátili do Báčskeho Petrovca, ale mojej mame sa tu nepáčilo. Šli sme bývať do Prahy k jej otcovi, k „dedečkovi" Křesinovi.
Křesinovi? To je známe české meno...
Áno, podľa legendy mi v krvi koluje trošku kráľovskej krvi (smiech). Kniežaťu Oldřichovi Přemyslovi, ktorý žil začiatkom 11. storočia, nedala manželka mužského potomka. Raz na poľovačke zbadal krásnu dievčinu - volala sa Božena Křesinová, uniesol ju, oženil sa s ňou, lebo vtedy mohol mať dve ženy, a splodil potomka. Mohol by som si teda nárokovať aspoň na jedno okno na Hradčanoch (smiech).
Báčsky Petrovec, Amerika, Praha. A potom malý Martin na Slovensku? Prečo?
Otec si v Amerike urobil teologickú školu a hľadal miesto, kde by sa uplatnil. V Martine fungovalo malé kresťanské bratské hnutie, ktoré tu potom viedol. Potom sa angažoval v Bratislave a tu vydával i časopis Kresťan.
Zaujímavá spleť národností, dedičných génov, vplyvov prostredia... Stále ale hľadám stopy, ktoré vás viedli k medicíne...?
Ja si naozaj nepamätám, čím ma tak medicína opantala. Možno... (smiech) Viete, kamarát sa zvykol smiať, že ten, kto sa nehodí na nič - na matematiku, technické predmety - nech ide študovať medicínu (smiech). Tak možno preto (smiech).
Ale časom som k medicíne nadobudol vzťah, páčilo sa mi, že môžem pomáhať. Vyštudoval som gynekológiu, v Martine som si dokonca robil atestáciu, no pôrodníctvo som robil málo.
Napokon ste ale skončili na onkológii...
Po vojenskej službe som nemal kde vykonávať prax, kamaráti mi pomohli nájsť miesto na onkologickom ústave v Bratislave a tam som stretol i manželku. Bola dobrá angličtinárka, hrala tenis, ale mala slabý backhand, tak som sa podujal naučiť ju to. A doteraz má ten backhand slabý (smiech). Manželka je zato dobrá lingvistka, vie preskakovať z reči do reči. Ja toto nedokážem.
Obaja ste uznávanými onkológmi. Vy ste dokonca za výskum v tejto oblasti získali cenu britskej kráľovnej...
Anglicko je krajina, v ktorej som prežil niekoľko rokov. Prvýkrát som tam získal štipendium od farmaceutickej firmy v roku 1967 a odvtedy som tu bol asi dvadsaťkrát. Pracoval som v tíme anglických lekárov ako jediný Slovák. Objavili sme a uviedli do praxe platinové preparáty na liečbu rakoviny vaječníkov. Za to nás pozvali do Buckinghamského palácaa dostali od kráľovnej cenu.
Vizitka
MUDr. Ján Siracký, DrSc, FRSC sa narodil v roku 1925 v Detroite v USA. V Martine žil v rokoch 1930 - 44, tu absolvoval i gymnázium. V roku 1950 absolvoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, pracoval v Ústave patologickej anatómie, na gynekologickom oddelení Onkologického ústavu v Bratislave. Bola mu udelená Národná cena SR za dôkaz bunkovej heterogenity ľudských nádorov, Štátna cena Československa za nové prístupy ku skorej diagnostike rakoviny maternice, Cena britskej kráľovnej Queen´s Award za práce v oblasti platinových protinádorových preparátov. V súčasnosti sa podieľa na charitatívnych aktivitách v rámci Ligy proti rakovine, príležitostne sa venuje spomienkovej publicistike (Návraty, Čas na zamyslenie...).
