A hoci športové súťaže žiakov a študentov majú pendantov vo viacerých ďalších mestách Slovenska (treba povedať, že aj s lepším zázemím pre športovanie mládeže), u nás - v Turci - je jeho existencia postavená predovšetkým na ochote „turčianskych bláznov", ako nazval organizátorov a sympatizantov hier zostavovateľ publikácie Martin Ferenčík. Nikoho tým nechcel uraziť. Skôr vyznamenať stovky trénerov, učiteľov telesnej výchovy, organizátorov športu, ktorí roky nesú na svojich pleciach ťarchu (ale i radosť) jednotlivých ročníkov podujatia, a to aj napriek tomu, že živorí a krátko po nežnej sa dokonca takmer dostalo do kómy.
Aj preto je publikácia 50 rokov Turčianskych hier mládeže, ktorú vydalo Oddelenie školstva, kultúry a športu Mestského úradu v Martine, viac ako len jednoduchým záznamom polstoročia podujatia. Je interesantným pokusom o zhrnutie všetkého pozitívneho, čo sa od roku 1960 na športoviskách pre deti a mládež udialo. Je očakávaným a potrebným dokumentom, ktorý už dávno v prípade Turčianok mal mať reprezentačnú publikáciu.
Hry ju mať nemôžu, pretože prvých takmer štyridsať rokov nikto nepovažoval za potrebné archivovať štartovacie či výsledkové listiny a fotodokumentáciu v takom stave, aby dnes vyčerpávajúco mohla podať svedectvo o súperení na atletickej dráhe, v telocvičniach či bazéne. Zostavovať ich musel zhľadúvať vo viacerých inštitúciách a urobil tak priekopnícku prácu. Každý ďalší autor podobnej tlačoviny už bude mať ľahší údel. Bude môcť stavať na stovkách hodín pionierskeho bádania po faktoch a pamätníkoch.
Dobre sa číta autorova poznámka, že k faktografii prispel aj náš regionálny titul, v ktorom našiel množstvo inšpirácii pre svoju prácu na publikácii a množstvo faktov, ktoré pomohli zostaviť mozaiku dejín hier.
Sám zostavovateľ pripomína, že publikácia nie je vyčerpávajúcim obrazom jednotlivých ročníkov hier mládeže. Dôvodom sú diery a archívoch. No, no aj napriek tomu sa v nej vyskytujú stovky mien, výkonov, rekordov a svedectiev mapujúcich žiacky a stredoškolský šport v Turci. Rozhodnutie vydať ju, hoci v skromnom šate typickom pre čas krízy - hospodárskej i športu - bolo rozumné. V čase, keď si zborníky vydávajú jednotlivé školy, lebo sú potrebným dokladom o štúdiu a študentoch v jednotlivých ročníkoch, je potrebné uvažovať aj o podobnom čine v prípade Turčianok. Dejiny čohokoľvek prežívajú svoj boom. Tradícia sa nosí, treba ju podporovať. Ľudská pamäť je pominuteľná, no papier nepustí. Dokumentovať je rovnako dôležité ako pripravovať podujatia. Už aj preto, lebo oni sa potom propagujú samé.
A práve táto potreba by mala byť jednou zo základných úloh po odžitej päťdesiatke Turčianskych hier mládeže. Základ už je. Treba na ňom stavať.
