nehoda.
Kedy sa zrodilo spojenie Rastislav Krpelec a ľadový hokej?
- V mojich šiestich rokoch ma otec po prvýkrát priviedol na zimný štadión. Hokej ma očaril a venoval som sa mu až do osemnástky. V tom čase sa však u mňa vyskytli zdravotné problémy a doktori mi neodporučili pokračovať. Korčule som musel zavesiť na klinec, no po ročnej pauze ma oslovil dlhoročný kamarát Ľuboš Jakubec, ktorý mal v našom regióne pod palcom rozhodcov.
Ako vyzerali vaše prvé rozhodcovské kroky?
- Najskôr som tri roky pôsobil v stredoslovenskej súťaži. Potom začalo moje pôsobenie na celoslovenskej úrovni. Zo začiatku ma nasadzovali na mládežnícke zápasy, neskôr prišla na rad prvá liga a následne už extraliga, v ktorej som začal pravidelne pôsobiť počas sezóny 2001/2002.
Čo považujete za vrchol vašej doterajšej rozhodcovskej kariéry?
- Veľmi pekným obdobím bolo účinkovanie v trojici s hlavným Ľubošom Jakubcom a kolegom na čiare Miroslavom Valachom. Viedli sme spolu aj extraligové finále. Nezabudnuteľné boli aj vystúpenia na medzinárodných podujatiach, pričom vrcholom bolo moje vystúpenie na MS mužov kategórie B v japonskom Sapore v roku 2008.
Po návrate zo spomínaného šampionátu ste prestúpili medzi hlavných arbitrov. Dlho ste premýšľali nad touto zmenou?
- Veľa ľudí, ktorí sa tejto problematike rozumejú, ma odhovárali od tohto kroku. S Mirom Valachom sme u nás patrili na čiare medzi špičku. Rozhodcovská legenda Juraj Okoličáni, človek, ktorý už síce nieje medzi nami, ale stále si ho veľmi vážim, ma presvedčil, aby som to skúsil.
Váš prechod k hlavným rozhodcom však od úvodu sprevádzali komplikácie...
- Na štarte extraligového ročníka 2007/2008 ma tri dni pred augustovým seminárom seklo v krížoch, a tak som ho mohol absolvovať až v novembrovom termíne. Ušlo mi pol sezóny, čo výrazne spomalilo moje napredovanie. Mám pocit, že odchod z čiary mi od začiatku akoby nebol súdený.
Keď sa veci začali vracať do normálu, prišiel nešťastný 8.január 2010. Čo sa vlastne vtedy stalo?
- Cestoval som od známych z východu a v úseku medzi Levočou a Spišským Štvrtkom nezvládol vodič oproti idúceho vozidla riadenie. Na asfalte bola snehová kaša, pričom devätnásťročný syn známej fitnesky Mariety Žigalovej to akoby vôbec nebral do úvahy. Ja som šiel približne šesťdesiatkou, on prešiel do protismeru a spredu to do mňa napálil stovkou.
Pamätáte si momenty nasledujúce tesne po čelnej zrážke?
- Nejako som sa dostal z auta, no ďalej si už veľmi nepamätám. Ani neviem, ako ma previezli do nemocnice v Levoči. Prvé diagnózy neboli pozitívne, navyše som bol silne podchladený. Mal som otras mozgu, trojnásobnú zlomeninu členka na pravej nohe, vrátane predkolenia, narazenú panvu a odreniny na celom tele. Po štyroch dňoch ma z Levoče previezli do Martina. Život mi zrejme pomohlo zachrániť aj bezpečné auto, ktoré malo osem airbagov a mnoho ďalších bezpečnostných prvkov. Paradoxne, vinník nehody mal na tele len pár stehov a jeho spolujazdkyňa narazený hrudník.
Kedy prišla na rad operácia?
- Pre zlý zdravotný stav mi nemohli dať narkózu, a tak som sa pod skalpel dostal až desať dní po nehode v martinskej nemocnici. Najväčšou traumou však pre mňa bolo to, že som štrnásť dní po sebe nemohol zažmúriť oko. Až dva týždne po nehode a príchode domov sa spánok vrátil.
Vinník dopravnej nehody údajne nemal uzavretú ani zákonnú poistku?
- To mi prinieslo ďalšie problémy. Arogantný postoj a obštrukčné správanie niektorých poisťovní ma zaskočilo. Potvrdilo sa známe pravidlo, že keď vtáča lapajú, pekne mu spievajú. V budúcnosti už budem pri uzatváraní poistiek oveľa obozretnejší.
Ako by dopadlo porovnanie pocitov tesne po nehode s tými súčasnými?
- V prvom momente som bol rád, že žijem. Potom ma tešilo, že môžem dostúpiť na nohu a že o ňu neprídem. Ďalším stupienkom bol po polroku pohyb bez bariel. Funkčnosť mojej pravej nohy je v súčasnosti obmedzená na 50 %. Absolvoval som zatiaľ dve operácie - už spomínanú prvú desať dní po nehode a druhú koncom júna, počas ktorej mi vybrali z členku päť zo šiestich skrutiek. Na prelome marca a apríla som začal s rehabilitáciami. Môj stav sa pomaly zlepšuje. Verím, že progres bude pokračovať, a s pomocou lekárov sa dostanem až do stavu, keď si budem môcť opäť obuť korčule a fúknuť do píšťalky.
Takéto udalosti vedia od základu zmeniť život človeka. Súhlasíte s týmto tvrdením?
- Nejdem si nič nahovárať. V januári som sa druhý raz narodil a môj pohľad na svet sa zásadne zmenil. V mojom hodnotovom rebríčku došlo k podstatným zmenám. Oveľa intenzívnejšie sa snažím vnímať okolie a čo najlepšie využiť každý jeden deň.
Nešťastná nehoda od základu prekopala aj vaše súkromné plány. Prezradíte nám niečo viac?
- Rok 2010 mal byť pre mňa a priateľku Janku, s ktorou máme desaťročný vzťah, zlomový. V marci sme mali cestovať do Dominikánskej republiky, kde som chcel Janku prekvapiť a požiadať ju o ruku. Potom bolo naplánované sťahovanie do nového bytu, svadba a založenie si rodiny. Žiaľ, zatiaľ sa nič z týchto plánov nepodarilo uskutočniť.
Flintu do žita sa však hodiť nechystáte?
- Určite nie. Neustále komunikujem s lekármi a snažím sa v rámci možností nohu postupne rozhýbavať. Niekedy v septembri, možno v októbri ma čaká tretia operácia. Verím, že bude posledná, a najmä úspešná. Aj keď si v novej sezóne nezapískam, obnovil som si rozhodcovskú licenciu. Zväzový funkcionári mi dokonca ponúkli možnosť robiť videorozhodcu. Snažím sa myslieť pozitívne a chuť opäť chytiť píšťalku do ruky mi dodáva potrebnú energiu. V prvom rade však nesmiem zabudnúť na priateľku Janku, mojich rodičov a všetkých priateľov, ktorí zostali pri mne aj v ťažkých chvíľach. Veľká vďaka patrí aj primárovi Gemešovi, doktorovi Mudrákovi a rehabilitačnej doktorke Mučkovej.
