Pozorný a milý - takto si pamätajú Valčania Jozefa Matulu, riaditeľa, ktorý sa oženil s mladou učiteľkou valčianskej školy Jolanou Mattyašovskou. Otec troch detí, z ktorých najstaršia mala sotva štyri, odišiel do Povstania a nikdy viac sa nevrátil. O jeho živote nám porozprávala jeho prvorodená Mária Haštová (70), ktorá po rokoch riaditeľovala v tej istej škole ako jej rodičia.
Láska zo školy
Jozef Matula sa narodil vo Valči 20. augusta 1910 v maloroľníckej rodine, jeho otec sa po smrti jeho matky oženil druhýkrát s Máriou Hanusovou. Jozef vyrastal s tromi nevlastnými bratmi Jánom, Cyrilom a Jurajom.
Ako učiteľ začínal v roku 1931 v Beluši, no už o tri mesiace odišiel ako výpomocný učiteľ do rodnej Valče. Po dvojročnej vojenčine sa vrátil domov ako riaditeľ jednotriednej obecnej ľudovej školy, ktorá sídlila v dnešnej hasičskej zbrojnici. V silno katolíckej dedine deti viac navštevovali cirkevnú školu, v ktorej učila v tom čase Jolana Mattyašovská zo Slovian. V roku 1939 deň pred svojimi 29. narodeninami sa s ňou oženil a už o mesiac ju takmer na rok opustil. Narukoval so slovenskou armádou na Ukrajinu. S manželkou Jolanou mal tri deti - Máriu, Jozefa a Pavla.
V kasárňach sa hlásil ako prvý
Mladá učiteľská rodina bývala v byte na vrchnom poschodí školy, no plánovala si postaviť v Ulici pod Hrádkom vlastný dom. Namiesto nich ho tam napokon postavili Krupčíkovci... Rodinná idyla dlho netrvala. Prišiel rok 1944, s ním Povstanie a povinnosť štátneho zamestnanca postaviť sa na stranu utláčaných. Poručík Jozef Matula sa v martinských kasárňach počas mobilizácie hlásil ako prvý.
Dcéra Mária Haštová mala štyri roky, no jeho odchod si dodnes pamätá. „Trávili sme nedeľu ako vždy u starej mamy v Slovanoch. Tu sme chodili cez hôrky a stretávali sme sa celá rodina. Stála som s mamičkou v záhrade, ocko v sivom saku a prehodeným plášťom cez ruku odchádzal na vlak a kýval mi," vrátila sa o viac ako 65 rokov dozadu dcéra Jozefa Matulu.
Hľadali ho medzi živými i mŕtvymi
Valčianskeho riaditeľa školy odvelili ako poručíka tankovej brigády do Vrútok a odtiaľ ho stiahli do okolia Zvolena. Mária Haštová svojho otca videla ešte raz a naposledy práve pred odchodom do Zvolena. „S mamou sme sa vracali domov od lekárky, ocko nás čakal v čiernom plášti pri ceste. Mama mu dala konzervy a dve čokolády, jednu mi vrátil, aby som ju dala malým bratom. Odvtedy som ho nevidela, ale pravidelne písal."
Posledný list prišiel 29. septembra 1944 zo Starej Kremnice. Z frontu chodili správy, že padol v boji, rodina však nevedela, komu a čomu veriť. Sedem mesiacov ho hľadala medzi mŕtvymi i živými.
Hrobár si jeho meno pamätal
Máriin nevlastný starý otec, mamin otčim, ho hľadal na vlastnú päsť. Niekoľkokrát prešiel pešo do okolia Banskej Bystrice a potom zas naspäť, lebo nemal kde prespať. Napokon ho našiel v Hájnikoch pri Banskej Bystrici v neoznačenom hrobe s ďalším českým dôstojníkom. „Hrobár si ho pamätal. Náhodou bol našou vzdialenou rodinou a vedel, že ho prídeme hľadať. Vedel presne, kde ocko leží," zahľadela sa na chvíľu do neznáma žena, ktorá prišla o otca príliš skoro. A príliš drasticky.
Jej otca zasiahli črepiny nemeckej míny. Zraneného ho mali previezť do Kyjeva, ale cestou na letisko Tri duby vykrvácal. Zomrel 8. októbra 1944.
Po telo Jozefa Matulu si prišiel jeho otec s cínovou truhlou a 27. mája 1945 ho pochovali v hrobke manželkinej rodiny v Slovanoch.
Na Jozefa Matulu pamätajú v dobrom
Na riaditeľa Jozefa Matulu ostali vo Valči len dobré spomienky. „Ľudia mi hovorili, že bol skromný, pracovitý, obetavý, pozorný a ku každému milý. Veľké porozumenie mal k ľuďom, najmä k tým, ktorých zasiahol ťažký údel života," uchovala si z rozprávania v pamäti Mária Haštová.
Jozef Matula vošiel do obecnej histórie nielen ako učiteľ, ale aj ako človek, ktorý sa angažoval v kultúre, divadle, niekoľko rokov bol veliteľom hasičského zboru a pôsobil v niekoľkých organizáciách.
Po smrti mladého riaditeľa nastúpila na jeho miesto jeho manželka. O štyri roky sa znovu vydala za Maršáleka a k trom deťom pribudli ďalšie dve.
Po roku 1946 pani Maršáleková z Valče odišla k matke do Slovian, kde sa stala riaditeľkou obecnej školy.
Kvôli veriacim deťom neboli odmeny
O 37 rokov neskôr sa do valčianskej školy vrátila ich dcéra Mária. Ako riaditeľka. „Chcela som ísť práve do tejto školy a keď ma zavolali z obecného úradu a ponúkli toto miesto, bola som šťastná," spomenula si na rok 1983, keď nastúpila do školy, kde vyrastala, kde bývala, kde zažila oboch rodičov.
„Boli to najkrajšie roky môjho učiteľovania. Hoci ma upozorňovali, že to nebudem mať ľahké a naozaj som nemala. Valča bola silno katolícka dedina a v čase socializmu chceli všetky deti chodiť na náboženstvo. Nebránila som im v tom, lebo som vedela, že je to zbytočné. Mala som najväčší počet detí prihlásených na náboženstvo. Za to som nikdy nedostala odmeny," zasmiala sa Mária Haštová, ktorá musela po desiatich rokoch školu opustiť. „Prišiel zákon, podľa ktorého môže byť ten istý riaditeľ len štyri obdobia po sebe. Neodchádzalo sa mi ľahko," povzdychne si.
Za jej pôsobenia sa na škole vymenili okná, strecha, zaviedol sa plyn, začala sa stavať telocvičňa a dala zbúrať i staré humno na dvore, ktoré kedysi vystavali jej rodičia...
Silná učiteľská tradícia nekončí
Mária Haštová i s bratom Pavlom, docentom na prešovskej fakulte, je piatou generáciou učiteľov v rodine. Z matulovskej strany boli učiteľmi okrem otca i jeho nevlastní strýcovia Cyril a Juraj. Matkina mattyašovská rodina bola na učiteľov bohatšia. Jolana bola učiteľské dieťa z oboch strán, pedagógom bol i jej starý otec z matkinej strany, z otcovej starý i prastarý otec.
Sama Mária prežila lásku ako jej rodičia - svojho manžela spoznala v škole. Spolu učiteľovali v novootvorenej škole v Beniciach.
Máriin manžel pochádzal z Valče a jeho mama z dvadsiatich detí, preto sa Mária Haštová zvykne smiať, že sa „rodinkuje" s polovicou dediny. Napokon i jej predchodkyňa Ľudmila Halušková, ktorú na riaditeľskej stoličke vymenila, bola sesternicou jej manžela...
Učiteľská reťaz stále nekončí. Vyštudovanými učiteľmi sú i deti Máriiných bratov a aj jej starší syn Braňo, ktorý ale v školstve neostal. Rodinnú tradíciu ale i s mladším bratom Radkom udržuje - obaja sa oženili s učiteľkami.
