Ľubo Jankovič.
Aké je to, vstúpiť do hudobného biznisu v zrelom veku?
- Neplánoval som to. Nikdy by som si nepomyslel, že v mojom veku sa dám takto aktívne na muziku a pôjdem dokonca aj s kožou na trh. Je to nový rozmer môjho života a nebránim sa mu, pretože je príjemný a fascinuje ma.
Váš záujem o hudbu sa ale určite niekde formoval. Kde?
- Áno. Na začiatku to bolo určite v rodnej Karlovej, v prostredí mojej starkej Anny Lehotskej, ktorá ma brávala od troch rokov na dedinské zábavy. Tam hrávala aj cimbalovka z Ďanovej. Od charizmatického harmonikára Jožka Hnilicu som vtedy nevedel odtrhnúť oči. Obdivoval som, ako ľahúčko preberá prstami. Sám som si to potom skúšal. Najskôr na krabici od topánok, neskôr, keď naši videli, ako ma to berie, aj na prvej skutočnej harmonike. Mal som šesť rokov a kúpila mi ju stará mama. A potom to už išlo - ľudová škola umenia v Turčianskych Tepliciach, prví učitelia na akordeón - Eva Petrová a Alexander Cibula z Vrútok. Práve Šani mi často hovoril: „Zahraj mi, ako to cítiš. Nie noty, cit je dôležitý. Hudbu musíš cítiť." Tak som sa naučil improvizácii. Neskôr som začal brnkať na sestrino piano. V tom čase, mohol som mať štrnásť-pätnásť, ma zaujali skupiny, ktorých kompozície mali klavírny základ - ABBA, Beatles, Queen, Elton John...
Sú to vaše vzory?
- Ťažko to takto hodnotiť. Na skutočné vlastné komponovanie som vtedy nemyslel. Hral som len známym, priateľom, všetko preberané hity, ktoré ma zaujali svojou melodikou a atmosférou. Čo sa ale spevu týka, tam som mal jediný vzor - Karla Gotta.
Nerúbali ste nízko...
- Určite nie. Vtedy boli všetci okolo mňa do Gotta zbláznení. Ten človek mal a stále má obrovskú charizmu. A je tenor - čo mi je hlasovo blízke. Vtedy som ale ani vo sne netušil, že Karlovi Gottovi raz ponúknem piesne, ktoré mu budem mať možnosť prehrať v jeho pražskom súkromí. A že budem komponovať piesne v klasickom štýle pre romantické tenory...
Vás ale, keď počúvam vaše albumy, chytili aj Beatles. Je to pravda?
- Áno, to je samostatná osobitá kapitola. Keď sa Beatles rozpadli, mal som desať rokov. U nás sa vlastne vtedy takmer nehrávali. Až neskôr, po smrti Johna Lennona, sa začala moja osobná beatlemánia, ktorá ma drží doteraz. Lennonova skladba Imagine aj celý jeho rovnomenný album ma očarili. Neskôr na internátnych večierkoch historikov a archeológov, ktoré som rád absolvoval, sa začiatkom osemdesiatych rokov hrávali okrem Kryla a tradičných country piesní aj staré beatlesovky. Otec jedného z kamarátov cestoval pravidelne na západ, nosil mu tieto platne a ja som sa pri ich počúvaní podľa nich učil hrať na gitare. Bol som čistý samouk-sluchár, až neskôr som sa dostal k notám a originálnym akordom.
Ako vyštudovaný archivár ste sa po návrate z vojenčiny zamestnali v národnej knižnici, v ktorej pracujete dodnes. Dá sa táto pracovná pozícia skĺbiť s vašimi hudobnými ambíciami?
- Hmm, vtedy som to ambíciami nenazýval. Jednoducho ma bavilo ísť veciam na koreň. Aj v rozsiahlej téme Beatles. V knižnici som sa však veľmi rýchlo zorientoval, čo a kde hľadať. Postupne som si naštudoval všetko, čo sa o skupine u nás napísalo a čo bolo prístupné. O rok-dva som v tom mal celkom jasno, snáď dosť na to, že som si trúfol už na vlastné piesne. Najskôr s klavírom, potom s gitarou. Nahrával som si ich v základných demoverziách na požičaný matičný magneťák. A keď som v roku 1988 začal externe na FF UK v Bratislave robiť ašpirantúru, cez literárnu revue Dotyky som sa zoznámil s Jožkom Urbanom, Marošom Bančejom, nezávisle na nich osobne zároveň aj s Mekym Žbirkom a neskôr Lacim Lučeničom. Keď som Mekymu doniesol svoje prvé nahrávky, často sme spolu o nich debatovali pri čaji v Carltone, rovnako aj o hudbe Beatles. Povedal mi, že sú tam dobré nápady, ale už nič z toho ďalej nebolo. Odložil som to všetko vtedy do šuflíka a dal prednosť dejinám knižnej kultúry a dizertácii.
Odložili ste aj lásku k Beatles?
- Paradoxne nie. Pretože po novembri 1989 nastala aj v tomto smere úplne nová doba. Mohlo sa zrazu slobodne cestovať. Už v septembri roku 1990 som sa vybral s kolegom Milanom Šišmišom do Londýna. On sa zameral na úrady kráľovských heraldikov a genealógov, ja som šiel dôsledne po stopách Beatles. Zaklopal som aj na dvere agentúry MPL Communication, ktorá dodnes zastupuje sira Paula McCartneyho. Priamo v nej, v kontakte s jej zamestnancami som prežil prekrásne chvíle, keď ma vypočuli, prijali a napokon nabalili všetkými možnými materiálmi, ktoré som si doniesol domov.
Vaše pesničky ale dlho v šuflíku nezostali...
- Nie, ale medzitým ubehli nejaké tie roky. V mojom súkromí sa veľa zmenilo. Zomrela mi mama, narodila sa mi dcéra... No potom som sa ocitol zrazu sám. A v roku 1995 sa objavili košickí The Backwards. Stretli sme sa párkrát, no oni nechceli robiť nič vlastné. Pre mňa to však bol druhý dych v mojej ambícii.
Komponovať?
- Aj to. Vtedy som už o hudbe vedel pomerne veľa. Komponovanie bolo logickým vyústením toho, čo som mal naštudované a napočúvané. Mal som veľa prežitého z osobného života, smutných emócií bolo viac než dosť. To, čo som prežil, som vkladal do hudby. Pomáhalo mi to, aj robilo slobodnejším...
Zrejme vtedy prišiel čas aj na úvahy o albume. Mám pravdu?
- Možno, no nemal som to premyslené, ani naplánované.
Tak ako vlastne vznikalo vaše cédečko?
- Bol to dlhší proces. Niekedy koncom deväťdesiatych rokov som sa stretol s Robom Mankoveckým. Pýtal som sa ho otvorene, čo mám robiť s tým, čo mám doma v šuflíkoch. Vypočul si to a povedal, že by sme to mohli skúsiť natočiť v jeho štúdiu. Tam som si sadol po prvýkrát za profesionálny keyboard a mikrofón. Spolu sme v lete roku 1999 zaranžovali a nahrali 15 mojich piesní. Vznikol súbor nahrávok s názvom Regards From The Beatleland (Pozdravy z krajiny Chrobákov), ktoré som ešte na jeseň toho roku ponúkol rádiám. Bol to môj prvý pokus o vlastný album a naštartoval ma. Zrazu som mal svoj repertoár. Boli tam retro piesne na štýl Beatles, britpopové skladby aj lyrické balady so sláčikmi a akustickými gitarami. V tých som sa cítil najlepšie - tam sa ukazovala moja cesta, moja vlastná hudobná tvár a cítenie. Začal som okolo seba formovať tím textárov, do ktorého dodnes patrí Milan Straka ml., Ľubo Jančošek, Jarka Panáková a najmä Paľo Kubica. Tie piesne celkom úspešne zabodovali vo vtedajších hitparádach. Poslucháčov zrejme oslovila moja osobná lyrika, atmosféra a sound typický pre piesňovú tvorbu šesťdesiatych rokov.
Ale to nebol váš jediný hudobný úspech z týchto rokov...
- Všetko podstatné, čo som vtedy robil, bolo spojené so štúdiovou prácou. Myslím, že prvý profesionálny úspech prišiel v momente, keď moju skladbu Kúpim si poznámkový notes s textom Jožka Urbana naspieval Peter Lipa. A vzápätí prišiel ďalší, keď pieseň Nádej s textom Pavla Kubicu zaradila na svoj debutový album (vydala Forza Music) Renáta Čonková, finalistka speváckej súťaže Môj najmilší hit. Prišli aj ponuky z rádií na rozhovory. To už ale bol na svete ďalší album.
Hovoríme o tom, ktoré vám vyšlo s podporou martinskej firmy Seco?
- Ano. Bol to My Private Heaven (Moje súkromné nebo) so šestnástimi skladbami. Vyšiel pred Vianocami v roku 2000. O deväť rokov neskôr aj môj aktuálny album Someone In The Middle (Niekto uprostred).
Majú vaše hudobné sny aj svoj Everest?
- Majú. Jednou z tých „osemtisícoviek" je pokus a snáď aj reálna možnosť pracovať pre Karla Gotta. Osobne som sa s ním zišiel v lete roku 2007. To stretnutie vnímam ako veľký obrat v mojom živote. Inšpiroval ma v snahe komponovať popové kantilény, aj belcantové melódie pre tenorové hlasy.
O albume Someone in the Middle hovoríte ako o profilovom?
- Myslím, že áno. S Robom Mankoveckým sme si povedali, že ho vytvoríme prevažne z prearanžovaných skladieb prvého albumu i ďalších demonahrávok, ktoré sa nám pozdávali. Mám z neho celkom dobrý pocit. Piesne Be Mine, Someone, Hope For Children ´2009, Winter´s Day Falling. You Are, I Want To Be Your Friend i ďalšie začali bodovať v hitparádach komerčných rádií. Celý album sa dostal už do inej polohy aj vďaka bookletu s textami a štandardnému lisovanému vydaniu.
Ako prijali túto vašu novú polohu vaši kolegovia?
- Rôzne. Bolo tam cítiť aj pohŕdanie, možno až posmech, ale aj uznanie a prajnosť. Mňa však hudba posunula k novým obzorom, ktoré som doteraz nepoznal. Dostala ma von zo začarovaného kruhu, niekedy dusnej „vedeckej" atmosféry a stereotypného pracovného rytmu. Fascinuje ma na tom všetkom návrat ku chlapčenským snom. No teraz to už nie sú len sny, ale cesta a poslanie dospelého muža, ktorý vie robiť aj zodpovedné, aj praktické kroky.
Platí vo vašom prípade konštatovanie hudba = kariéra?
- Nie. U mňa to nie je kariéra. Je to len snaha posunúť tento celoživotný záujem na niečo viac. Tú som mal aj vtedy, keď som v SNK inicioval a gestoroval projekty v rámci programu Pamäť sveta UNESCO za Slovensko.
Ako hudba ovplyvňuje vašu prácu?
- Nemal som ambíciu prepájať tieto dve oblasti. Moja publikačná činnosť, moje knihy i projekty v rámci UNESCO mi dali krídla, možno aj trochu sebavedomia. Muzika je bonus, ktorý mi spríjemňuje a obohacuje život.
Čo máte najbližšie v pláne?
- Úplne obyčajné veci. Dokončiť knihu o významných pamiatkach z fondov a zbierok národnej knižnice, absolvovať pár konferencií, napísať spomienky svojmu profesorovi Jozefovi Novákovi k jeho životnému jubileu... Momentálne ma tešia výsledky v hitparáde Top 15 Rádia Lumen. V marci vysoko bodovala Be Mine, v júni Hope For Children ´2009, teraz je nasadená skladba Someone. Na september sa pripravuje vydanie nahrávok klasických úprav mojich skladieb Anywhere You Look, Learning To Fly, Girl From The Picture, You Are a ďalších, ktoré budú výsledkom mojej spolupráce s významným slovenským harfistom Michalom Matejčíkom, pôsobiacim vo Viedni. Zložil som pár melódií pre Maroša Banga, ktoré chceme otextovať aj do taliančiny. Mám rozpracované rozhovory v Slovenskom rozhlase, pripravujem pár tém pre jeho zahraničné vysielanie. A v októbri by mal koncertovať v Žiline v rámci svojho turné s Evou Urbanovou Karel Gott. Teším sa, že sa opäť stretneme. Veci sa hýbu. Mám z toho radosť.
VIZITKA
PhDr. Ľubomír Jankovič, PhD. - historik knižnej kultúry, heraldik, hudobník, skladateľ. Je vedeckým pracovníkom SNK v Martine, venuje sa problematike dejín knižnej kultúry obdobia gotiky, renesancie a baroka, najmä stredovekým rukopisom a výtvarným aspektom historických tlačí a historického exlibrisu. V roku 1996 bol zakladajúcim členom Slovenského výboru pre program Pamäť sveta UNESCO. Martinský rodák inicioval realizáciu digitálnej edície vzácnych stredovekých kódexov - Bratislavských antifonárov zapísaných v roku 1997 do prestížneho zoznamu Memory of the World UNESCO. Je autorom knižných monografií, početných vedeckých štúdií a odborných článkov z oblasti dejín knižnej kultúry, heraldiky, umenovedy, regionálnej histórie a biografistiky.
DISKOGRAFIA
Regards From The Beatleland (1999)
My Private Heaven (2000)
Someone In The Middle (2009)
