ihodilo to, o čom vám chcem napísať.
MARTIN. Pri okienku na vydávanie na recept bolo prázdno. Prišla pani lekárnička, podal som jej recept, pozrela na regál, či ten liek majú a mali ho. A potom to začalo. Podala mi lieky a doplácal som 17 centov. Mal som len päťdesiateurovku. Pýtala sa, či nemám drobné. Nemal som. Vydala mi 17 eur a hneď sa pobrala od okienka. Zdúpnel som nad toľkou drzosťou a volal som ju späť: „Pani, nejako ste mi zle vydali!" Zobrala tých 17 eur späť a pridala mi k ním 10 eur s otázkou: „Dobre som vám vydala!?" Zasmial som sa. Nuž si zobrala späť tých 27 eur z pultu a začal pokus o vydanie číslo tri. Predstavte si, ona stále nevedela zrátať, koľko mi má vydať. Tak jej hovorím dajte mi dve dvadsaťeurové bankovky, jednu päťeurovú, dve dvojeurovky a zvyšok už nejako zrátame.
Nuž, na tretíkrát to vyšlo. Čo ma ale nahnevalo najviac, lekárnička sa mi ani neospravedlnila. Ani neviem, či som sa jej pri odchode pozdravil, ale bol som rád, že to dopadlo ako to dopadlo. Keby sa mi to stalo v nejakom bufete s nejakou predavačkou z osobitnej školy, pomyslím si svoje. Ale lekárnička, ktorá určite nemá len základnú školu, to je o niečom inom. Vždy sa čudujem nad tým, že pokladne v potravinách sú vybavené tak, že displej ukáže, koľko má pokladníčka vydať. Takú pokladňu asi v tej lekárni nemali.
