ámeho fotografa.
Gejza Gűrtler pochádza z Banskej Štiavnice, kde ako syn správcu žil na zámku. V čase, keď študoval chemickú priemyslovku, mu život doprial stretnúť známeho fotografa, kameramana a režiséra Karola Plicku. Spojnicu medzi Turcom, kde teraz Gejza žije, a jeho milovanou Štiavnicou, kde prežil najkrajšie obdobie svojho života, našiel len nedávno v Plickovej osobe.
Plicku sprevádzal po zámku i Štiavnici
Gejza Gűrtler, ako šikovný rečník, sprevádzal po zámku rôznych návštevníkov. Múzeum v Banskej Štiavnici navštívil nedávno aj so svojou rodinou a zaspomínal si na svoje detstvo a mládenectvo. Sprievodkyne múzea sa vraj dozvedali o múzeu a jeho histórii viac práve od neho. Na Plicku spomína len v dobrom.
„Asi v päťdesiatych rokoch prišiel do Banskej Štiavnice aj s neterou Ester, aby sa poinformovali, čo sa dá v meste pofotiť. Myslel som si, že je to jeho dcéra, lebo ju tak volal. Aj mňa volal synak... Vtedajší riaditeľ múzea profesor Jozef Gindl ma určil ako ich sprievodcu po Banskej Štiavnici a nosiča fototechniky," spomína si Gejza, ktorý mal vtedy asi dvadsať rokov.
„Pochodil som s ním Svätú trojicu, kalváriu, klopačku, banské veže, fotil všetky zaujímavé miesta v Štiavnici," povedal Gejza, ktorý celý mesiac zbieral skúsenosti. „Niekedy čakal aj hodiny na priaznivé svetelné podmienky," spomína si na majstrovu techniku fotenia.
Pomáhal mu vyvolávať fotky
Ester, Plickova neter, tak ako Gejza tiež pomáhala nosiť Plickovi fotoaparáty. „On si fotoaparát z ruky nedal, mal takú brašničku...," spomína si na Plicku. Gejza nosil masívny drevený stojan a ostatnú potrebnú fototechniku. Ako mladý chemik pomáhal Plickovi po večeroch s vyvolávaním fotiek.
„Pripravoval som mu rôzne chemické roztoky a on sám si určoval, akú vývojku treba navážiť, ja som mu to navažoval a on si to vyvolával v našej komore. Mali sme tri zväčšovacie prístroje," loví v pamäti bývalý chemik. Robiť pomocníka sa mu veľmi páčilo, pretože sám sa o fotografovanie zaujímal. „Mal som fotoaparát Futurit, ale to bol taký amatérsky aparát, existovali vtedy už aj lepšie, ale ja som na ne nemal peniaze ako študent...," hovorí o svojom koníčku.
Na rozlúčku dostal fotoaparáty
„Keď skončil, prišiel sa rozlúčiť do múzea aj s mojimi rodičmi. Zrazu vytiahol dva fotoaparáty a za to, že som mu zanietene pomáhal a keďže som sa foteniu venoval, dal mi dva fotoaparáty, aby som mal na neho pamiatku. S vďakou som to od neho vzal," tlačia sa Gejzovi slzy do očí.
Ešte raz ho potom videl v Štiavnici, no v Turci sa s ním nikdy nestretol. O Múzeu Karola Plicku v Blatnici sa dozvedel náhodou pri čítaní novín a preto sa rozhodol ho navštíviť. S napätím pozeral, čo v múzeu nájde. Našiel. Fotky zo zámku v Banskej Štiavnice. Vďaka tomuto našiel akýsi pokoj v duši a dva fotoaparáty, ktoré mu po Plickovi ostali, teraz chce venovať Slovenskému národnému múzeu v Martine.
Fotoklub Karola Plicku
Plickove meno nesie aj známy Fotoklub Karola Plicku v Martine. Tento názov prijal v roku 1997 na podnet Eugena Lazišťana, ktorý je legendou slovenskej fotografie.
Samozrejme, Plicka nemohol byť jeho členom, ale pomenovanie klubu po ňom má byť spomienkou a vyjadrením úcty osobnosti, ktorá mala vrúcny vzťah k Slovensku.
Darovací proces je zdĺhavý
Gejza Gűrtler sa rozhodol oba fotoaparáty venovať SNM v Martine. Prax je však taká, že do expozície múzea sa nedostane len tak hocijako nejaký predmet. Exempláre, ktoré prešli nákupnou komisiou, väčšinou skončia v muzeálnom depozitári. V Múzeu Karola Plicku je momentálne stála expozícia. Sprístupnená bola 13. augusta 1988 v rámci osláv 125. výročia založenia Matice slovenskej. Dopĺňať do nej ďalšie rekvizity nie je možné.
„My nové materiály môžeme získavať a v prípade, že budeme prerábať expozíciu, môžeme urobiť kútik, kde by boli dary od ľudí, ktorí prišli do kontaktu s Karolom Plickom. Takýchto akvizícií však nemáme veľa, ľudia nám nosili najmä pohľadnice a obrazové materiály, fotoaparát nám ešte nikto nedoniesol," spomína si Daša Ferklová zo SNM.
Zaujímavosťou pri formovaní tohto múzea bol fakt, že k technickému scenáru múzea sa vyjadril ešte sám Karol Plicka. Pripomienkoval ho však v dobrom.
Expozíciu Múzea Karola Plicku vytvorili pamätníci
O tom, že sa Karol Plicka pohyboval medzi ľuďmi rád, niet pochýb. Svedčia o tom mnohé fotografie ľudí z rôznych krajov, ktorým zanechal buď fotografie alebo inú spomienku.
„Stáva sa mi, že keď idem na výskum alebo na festival a dám sa s ľuďmi do rozhovoru, často si spomínajú na to, ako Plicka fotografoval aj v ich dedine," podelila sa so svojou skúsenosťou etnografka Daša Ferklová.
SNM v Martine začalo budovať fond národopisnej fotografie a národopisného filmu a práve časť z týchto materiálov vytvorila expozíciu Múzea Karola Plicku v bývalej Prónayovskej kúrii v Blatnici. Pozostalosť Karola Plicku obsahuje fotoprístroje, zápisy ľudových piesní, zápisy rozprávok, magnetofónové nahrávky ľudových piesní a rozprávok z výskumov, knihy, gramoplatne, osobné veci, obrazy, hudobné nástroje a pod. Prvé predmety sa dostali do fondu v roku 1986. Boli to vzácne čiernobiele negatívy, fotografie a farebné diapozitívy. Materiály získalo múzeum kúpou od samotného Karola Plicku a od jeho synov Ivana a Vladimíra, ktorí teraz žijú v Prahe. Fond sa rozširuje o ďalšie akvizície významných fotografov ako napríklad E. Lazišťan, K. Skřipský, M. Slivka a M. Martinček.
S Plickom sa kontaktovali aj Martinčania
V Turci bolo tiež niekoľko pamätníkov, ktorí sa s Karolom Plickom stretli. Ako sme sa dozvedeli z článku Daše Ferklovej v Zborníku SNM Budovanie fondu národopisnej fotografie v Slovenskom národnom múzeu v Martine, fond v roku 1987 doplnili materiály od Oľgy Lazišťanovej zo Sučian. Boli to čiernobiele negatívy a farebné diapozitívy z tvorby Eugena Lazišťana. Tento slovenský fotograf, reportér i redaktor vo Vydavateľstve Osveta v Martine sa významne podieľal na preberaní materiálov z Plickovej pozostalosti a na príprave Múzea Karola Plicku. Do fondu prispeli aj iní zberatelia ako napríklad Koloman Vestenický z Vrútok, Jozef Hanák z Bratislavy, Stanislav Brna z Martina, Ivan Daruľa z Martina, menšie akvizície získalo múzeum od Filipa Lašuta z Martina, Jozefa Hanáka a Ladislava Šefeho z Bratislavy. Múzeum sa rozširovalo nákupmi a darmi od roku 1986 do 1994, zvyšná časť je vložená ako deponát rodiny Plickových.
