Bibliografiu mu zostavila Turčianska knižnica. Jej prezentácia bola zároveň aj malou literárnou slávnosťou so zaujímavými účastníkmi. Zišlo sa tu viacero literárnych osobností zo Žilinského kraja. S pozdravmi vystúpeniami vystúpili Igor Válek, Imrich Sedlák, Miroslav Bielik, Anton Straka, Radislav Kendera a iní.
Oslávenec Peter Mišák - pracovník Matice slovenskej a šéfredaktor Slovenských národných novín, ktorý dokáže bravúrne moderovať slávnostné programy na počesť iných jubilantov a predstaviť ich profil, mal teraz za úlohu predstaviť sám seba. Samozrejme, že to zvládol s noblesou jemu vlastnou. Na konci svojho príhovoru si povzdychol, že mu chýbajú nádherné dávno minulé chvíle osobných rozhovorov s takými veličinami literárnej vedy, akými boli Ivan Plintovič či jeho bývalý pedagóg Viliam Marčok, ktorí ho dokázali očariť ako študenta na pedagogickej fakulte. Nuž časy sa zmenili a teraz rozhovory s ním očarujú a obohacujú iných mladých ľudí - adeptov literatúry.
Mišákove doterajšie literárne a novinárske účinkovanie by sa dalo veľmi pekne, ba priam učebnicovo spracovať a prezentovať formou odborného profilového článku. K tomu je dosť pramenných materiálov a je aj o čom písať. Nakoniec, dokazuje to aj samotná Mišákova personálna bibliografia s 338 záznamami (je to len výber!) s úvodnou štúdiou od Tomáša Winklera. Ja by som si však dovolil predstaviť čitateľom jubilanta trochu inak - z umeleckého a ľudského hľadiska s dôrazom na ostatných desať rokov jeho života.
Mišák sa zapíše predovšetkým ako literárny tvorca - básnik, ale aj prozaik. Jeho prvá zbierka básní Listovanie (1982) mu vyšla temer pred 30 rokmi. Aj keď mu pero bolo celý život hlavným pracovným nástrojom, neponáhľal sa s publikovaním. S veľkým časovým rozostupom vydal zatiaľ deväť titulov s rôznym žánrovým zameraním, no prevažuje poézia.
Dovolil by som si osobitne upozorniť na jeho tri knihy. Básnická skladba Necelé sonety o láske (2004) zaujala dokonalou formou, ale aj presvedčivými básnickými obrazmi. Monotematická básnická kompozícia Rozhovor na ulici (2009) je dielom, ktoré nemá v súčasnej slovenskej poézii obdobu. Ide o filozofickú reflexívnu poéziu, z ktorej v prvom rade cítiť úzkosť, akú pociťuje človek, keď sa ocitne pred dverami, ktorými sa odchádza definitívne preč. Vtedy sa mu vynárajú otázky, na ktoré niet odpovedí, no už len ich kladenie si posúva človeka ďalej. Odbornú aj čitateľskú verejnosť veľmi milo prekvapil aj ako prozaik poviedkovou knihou Pointa smrť (2007). Osobne si na jeho tvorbe cením precíznosť až perfekcionizmus, no tieto atribúty uplatňuje pri všetkom, čo robí.
V posledných rokoch urobil značný kus práce pri organizovaní literárneho života nielen v Martine a Žilinskom kraji, ale aj v rámci Slovenska. Štyri roky úspešne viedol žilinskú odbočku Spolku slovenských spisovateľov. Jeho erudovanosť, pokiaľ ide o teoretické znalosti súvisiace s literárnou tvorbou a stavom súčasnej slovenskej literatúry, mu vynieslo uznanie a nepriamo aj vysoké postavenie v najväčšej slovenskej v spisovateľskej organizácii. V súčasnosti je členom predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov, členom poradných orgánov a pravidelne pracuje vo viacerých odborných komisiách a porotách. Nie je však len strohým „činovníkom" usadeným vo funkcii. Pamätám si na jeho hlboko ľudský prístup, keď sa za spolok zúčastnil a predniesol rozlúčkovú reč na pohrebe Oravcami nedoceneného a prehliadaného dolnokubínskeho spisovateľa Ľubomíra Schrameka.
Na Slovesnej jari v posledných rokoch pravidelne moderuje nosný program podujatia - slávnostný večer s poprednými slovenskými spisovateľmi. Hlavne vďaka poctivej príprave vie načrtnúť výstižný profil autora, vystihnúť podstatu jeho tvorby a podať ju prítomným divákom formou krátkej eseje. Bol som prítomný na slávnostných podujatiach, kde uvádzal nové knihy do života a mal viac priestoru na informácie o knihe, autorovi, ale aj vlastné stanovisko o zaradení diela do kontextu slovenskej literatúry - jeho vystúpenia boli zároveň hneď aj fundovanými recenziami vhodnými na publikovanie.
Mnoho rokov spolupracuje s Turčianskou knižnicou a bol dlhoročným patrónom literárnych klubov, ktoré pracovali a pracujú pod jej strechou. Určite aj tejto činnosti nezištne venoval mnoho času. Pamätám si ako pred rokmi v rámci Martinskej poetickej jesene viedol tvorivú dielňu so začínajúcimi literátmi a ako sa rozpútala priam vedecká dišputa medzi ním a vtedy ešte úplne neznámym básnikom a tesárom v jednej osobe Paľom Garanom. Keď videl, že jeho mladý partner v debate je tiež značne odborne podkutý, správal sa k nemu veľkoryso a korektne.
Pre jeho dobré znalosti z histórie Matice slovenskej a osobné nasadenie si ho vážim aj ako kolegu matičiara. V lete počas dňa otvorených dverí v našej inštitúcii som ho počúval, s akou úctou voči prítomným návštevníkom vystupoval a na ich otvorené otázky s rovnakou otvorenosťou odpovedal.
Keď teda Peter Mišák spätne začne bilancovať svoje dosiahnuté výsledky, mohol by povedať, že jeho pole už vydalo svoju úrodu. Na konci svojho vystúpenia počas slávnostnej prezentácie personálnej bibliografie si povzdychol, že nikto z gratulantov nezdôraznil jeho pokoru. Ale to ani nebolo potrebné, lebo on môže byť na seba primerane hrdý.
