KLÁŠTOR POD ZNIEVOM. Pamätná izba bola podľa jej správkyne a znalkyne histórie obce Eleny Majtánovej zariadená s entuziazmom. Ľudia prinášali veci, ktoré schovávali v domácnostiach. Odvtedy prešla expozícia viacerými zmenami. Momentálne je prispôsobená klimatickým podmienkam, pretože budova pochádza z roku 1874. Nie je v nej klimatizácia ani kúrenie. Všetky artefakty s historickou hodnotou sú v depozite múzea Andreja Kmeťa v Martine. Jediným pôvodným artefaktom je darovaná spálňa z umelecko-rezbárskej školy, ktorá sa nachádzala v 18. storočí pri budove pôvodného kláštora premonštrátov, uviedla Majtánová.
Prvé slovenské katolícke gymnázium, ktoré sa výrazne zapísalo do histórie obce, otvorilo brány 3. októbra 1869 v klasicistickej kúrii miestneho zemana Mateja Točeka. V roku 2003 v nej zriadila Banskobystrická diecéza Diecéznu historickú knižnicu biskupa Štefana Moyzesa. Gymnázium zastrešovalo najchudobnejších študentov z Oravy, Liptova, Kysúc. Stravovali sa v obdobe dnešných školských jedální a bývali v rodinách Kláštorčanov. Postupne sa gymnázium pretransformovalo na osemročné. Poslední maturanti končili už na 11-ročnej strednej škole v roku 1959, kedy gymnázium odišlo do Turčianskych Teplíc, povedala Majtánová, ktorá bola študentkou posledného maturitného ročníka.
My sme boli generácia, ktorá zažila reformu školstva. Jedenásťročná stredná škola bol taký hybrid. Pamätám si živo, koľko dní sme zbierali zemiaky, koľko hodín sme prestáli na bývalej motorovej stanici a pozerali sa, ako tam zvárajú alebo tlčú. Oni sa tiež na nás dívali, čo tam robíme. Dokonca nám jeden tak v dobrom poradil, že mali by sme sa venovať tomu, na čo chodíme do školy a nie tam márniť čas. Je mi ľúto stratených rokov, lebo vo väčšine prípadov, keď sme sa chceli uplatniť, k jedenásťročke sa musela urobiť takzvaná nadstavba, pokiaľ človek nešiel na vysokú školu, zaspomínala si Majtánová.
Zdôraznila, že spolužiaci z posledného maturitného ročníka pravidelne organizujú stretnutia. Vlani sme mali stretnutie po 50-tich rokoch. Máme ešte dvoch žijúcich profesorov, ktorí radi prídu medzi nás. Je to profesor Moravec, náš slovenčinár a profesor Hlaváč, náš telocvikár a zemepisár. No a niekedy bývalý pán riaditeľ Jozef Šarlina. Dvaja spolužiaci a dve spolužiačky už zomreli, so spolužiačkami žijúcimi v Maďarsku a v Amerike sme v kontakte. Aj po toľkých rokoch máme k sebe blízko, dodala Majtánová.
