akoniec som sa rozhodol napísať.
Pána Šupu nepoznám, neviem, čo robí, aké má vzdelanie, no jedno viem: nie je lingvista. Jeho názory na nárečia a dialekty sú neobhájiteľné. Hneď na začiatku píše, že „hovoriť nárečím je nesprávne". Ale ako majú hovoriť Slováci, ktorí ovládajú len svoj rodný dialekt? Vari to nie sú Slováci? Sú preto horší ako ostatní? Tvrdenie, že musíme hovoriť spisovnou rečou, nech mi to pán Šupa odpustí, je hlúposť. „Spisovnou" rečou môžeme písať, ale nie hovoriť! Nepoznám na Slovensku človeka, ktorý by hovoril „spisovnou" slovenčinou. Všetci hovoríme nárečím alebo aspoň akýmsi hovorovým slovenským jazykom.
Náš národný jazyk je našim najdôležitejším kultúrnym dedičstvom. Je to náš materinský jazyk, ale naše matere nikoho neučili spisovnému jazyku. Niektorí ľudia na strednom Slovensku sa domnievajú, že ich jazyk je ten najsprávnejší len preto, že sa najviac približuje normám spisovného jazyka. Ale každý spisovný jazyk je svojim spôsobom umelý, vytvorený na báze niektorého alebo viacerých dialektov národného jazyka. Čo by asi hovoril pán Šupa, keby na slovenský spisovný jazyk bola vyzdvihnutá bernolákovčina alebo kultúrna východoslovenčina?
Súhlasím s ním v tom, že spisovným jazykom sa má písať. On zjednocuje všetkých Slovákov, vytvára z nás spoločenstvo, ktoré potrebuje jednotný vyjadrovací prostriedok, aby sme si dobre a správne rozumeli. Spisovným jazykom sa hovoriť nedá. Reč každého z nás je iná - fonologicky, gramaticky, lexikálne atď. Je len veľmi, veľmi málo ľudí, ktorí, aj to len vo verejných prejavoch, sa snažia striktne sa pridŕžať týchto noriem.
Naopak, nárečia si musíme vážiť ako živý jazyk ľudu. Z nich čerpá aj spisovný jazyk. Nemôžeme si podrezať haluz, na ktorej sedíme. Sú krajiny, vyspelé krajiny, kde sa dialekty tešia enormnej úcte, napr. v Nórsku či vo Švajčiarsku. V Nórsku sú dokonca dva spisovné jazyky a veľa dialektov používaných aj v školstve a verejných záležitostiach vôbec.
Záver jeho článku je priam poburujúci, s istou nadsádzkou môžeme povedať až „rasistický". Podľa neho reč formuje zásadne náš charakter, vraj ľudia hovoriaci tvrdo sú tvrdí, hrubí (ja by som to preložil ako neokrôchaní) a tí, čo hovoria ľubozvučne (je otázne, čo je pre koho ľubozvučné), sú dobrosrdeční ľudia. Takí sú vraj „stredoslováci" (autor asi tiež neovláda spisovný slovenský jazyk, lebo ináč by nebol napísal slovo"stredoslováci" s malým „s").
Nuž, milí Slováci na východe, na Záhorí, gorali a Gemerčania, Trnavčania a iní, vy nie ste dobrosrdeční ľudia, lebo používate svoj materinský dialekt!
Autor: Viliam Mruškovič
