Aké asi mohli byť pocity tých, ktorí sa prvýkrát asi pred päťsto rokmi vzhliadli v benátskom zrkadle, čiže sklenenom zrkadle dnešného typu? Dovtedy sa ľudia totiž videli iba na vodnej hladine, či vďaka vyleštenej medenej ploche.
Zrkadlo je predovšetkým pomocník. Pomáha nám česať sa a obliekať. Bez neho by sa vari nedalo ani oholiť. Sem-tam sa nám snaží niečo napovedať... Ale my máme svoj rozum! Vie nás pobaviť, keď je zámerne krivé a deformuje náš obraz. Vie nás aj vystrašiť, keď je ho primnoho a obklopuje nás zo všetkých strán. Pohyb v takomto optickom bludisku znamená každú chvíľu naraziť do sklenenej plochy. Bŕŕŕ!
S najzvláštnejším zrkadlom som sa však stretol v budove istej dôležitej a slovutnej inštitúcie kumulujúcej značný zdroj moci a vplyvu. Konkrétne to bolo vo výťahu. V ňom na stene je zrkadlo, ktoré kruto vezme človeku aj posledné ilúzie o sebe samom. A pritom nie je ani krivé! Tento nový pohľad na seba v ňom spôsobuje vnútorné osvetlenie kabíny, ktoré je rafinovane skryté pod jej stropom. Toto „božie" svetlo zhora spôsobuje, že všetko zlé, čo sme kedy v živote spôsobili a zapísalo sa nám to do neviditeľných záhybov našej tváre, tam vo výťahu vystúpi pred náš zrak. Darmo to dokážeme za iných okolností šikovne skryť, tu nieto pomoci. Hrôza! Funguje to ako obraz Doriana Graya v románe Oscara Wilda - naša tvárička je čistučká, zlo sa zaznamenáva a dokresľuje do nášho dobre skrytého a pred svetom uzamknutého portrétu. Mimochodom je to vynikajúce literárne dielo, treba si ho prečítať!
Každý problém sa však dá riešiť, na všetko je nejaký spôsob. Ja osobne na tomto veľadôležitom mieste radšej chodievam na siedme poschodie peši. Nakoniec je to aj zdravšie. Tunajší úradníci a činovníci, keď ich pozorujem z medziposchodia, ako jazdia spomínaným výťahom, tak oni nastupujú a vystupujú z kabíny otočení chrbtom k nekompromisnému zrkadlu. No a najvyšší činovník danej inštitúcie má svoju kanceláriu na prízemí.
