S Kemkom, Latinákom, Miezgom a Jakabom ste chodili spolu do školy, tvoríte známu päticu. Pamäte si, kedy ste sa dali dokopy? Čo vás dalo dohromady?
- Dokopy nás dala vysoká škola. Sme spolužiaci z jedného ročníka Martina Hubu, Milky Vášáryovej a Petra Mankoveckého. Stretli sme sa všetci na talentových skúškach, kde sme sa spoznali a potom sme intenzívne prežili štyri roky v jednej izbe na internáte. Teda, okrem Miezgu, lebo ten je z Bratislavy. Dochádzal za nami.
Všetci piati účinkujete v hre Na koho to slovo padne... Jej začiatky sa viažu k martinskému divadlu - ako a prečo?
- To bolo v čase, keď sme boli tretiaci. Hru doniesol Martinčan Juraj Kemka, ktorý pred školou robil v martinskom divadle technika a v tom čase sa tu táto hra hrala. My sme boli piati, Mankovecký sa ujal réžie a hru máme v repertoári už dvanásť rokov. Čoskoro bude mať dvestú reprízu.
Autorom je maďarský dramatik, ale do akej miery ste hru formovali vy? Čo je na nej vaše?
- Samozrejme sme vychádzali z textu, ktorý sme trošku ušili na naše pomery, postavy a vek. Hra má v sebe pasáž, ktorá je improvizáciou a zakaždým je iná. Aj to je možno jeden z dôvodov, prečo ju stále radi hráme. V inom spracovaní som ju nevidel nikoho hrať. Pred pár mesiacmi ju konečne videl i sám autor. Hrali sme ju v Budapešti. Bolo to príjemné stretnutie. Úprimne sa z nášho predstavenia radoval.
Túto hru ste preniesli z VŠMU do Astorky a hráte ju viac ako desať rokov. Posúvate ju inam, dozrieva spolu s vami? Ako?
- Hlavne tým, že stárneme. Verím, že nadobúdame nové skúsenosti, ale téma hry, ktorá je večná, ju stále robí aktuálnou.
Je ešte hra či projekt, v ktorom účinkujete všetci piati? Nerozmýšľali ste aj nad spoločným filmom? Možno sfilmovať túto hru?
- Pôvodne sme piati mali natočiť film, ktorého scenár mal písať Andy Kraus, ale nejako z toho zišlo. V iných projektoch sa už piati nestretávame, aj keď všetci piati hráme alebo sme hrali v Paneláku.
Ste jediný, kto sa z pätice neukazuje v Partičke. Prečo? Nezaujal vás tento projekt? Alebo sa v ňom plánujete ukázať?
- Na Partičku treba mať nesmiernu odvahu, pohotovosť, disponovanosť. Priznám sa, že ma Dano Dangl volal, ale nenabral som odvahu na tento adrenalín. V divadle máte na skúšanie hry dva a pol mesiaca a za ten čas vám niečo napadne. Ale Partička je o sekundách a tenkom ľade.
Tvoríte stále partičku aj v súkromí? Rodinkujete sa?
- Ale áno. Napríklad na svadbe bol mojím svedkom Ďuro Kemka, v Martine v obradnej sále mi recitoval Majo Miezga, starší družba, ktorý robil odobierku, bol Lukáš Latinák a program mal na starosti Robo Jakab.
Keby ste mali každého z pätice charakterizovať jedným slovom, aké by ste použili?
- Ženatý, ženatý, ženatý, ženatý, slobodný.
Čím každý z vás prispieva do vášho kamarátstva?
- Troškou...
Vaše kamarátstvo, ale i práca sú naplnené humorom. Stalo sa vám už niečo, o čom ste si povedali: tak toto je skvelý námet na komédiu?
- Raz v noci, keď sme bývali na „Mlynoch" na internáte, Lukáš s Ďurom o štvrtej ráno mi dotrepali z niekoľkokilometrovej vzdialenosti obrovský cencúľ. Vraj sa poteším. Keď ma s hrmotom a očakávaním zobudili, ja som sa otočil na posteli a spal ďalej. Dodnes nevedia pochopiť, prečo som sa neradoval a neskákal. Možno keby som bol aspoň trošku spoločensky unavenejší, asi by som bol na rovnakej vlne a ocenil ich úsilie. No dajte to do filmu. Povedia, že preháňate (smiech).
Diváci si vás spájajú so seriálovou postavou Jakuba Švehlu z Paneláka. Nie je vám to po tých mnohých odohraných postavách v divadle ľúto?
- To je sila média. Divadlo vidí pár sto ľudí a Panelák pozerá šesťstotisíc ľudí. Ale divadlo má svoje čaro, pre ktoré sa určite oplatí hrať.
Nepochytila vás už myšlienka: tak Jakuba už mám dosť, zo seriálu odídem? Čo by sa s Jakubom muselo stať, aby ste to urobili?
- Scenáristi nám stále pripravujú nové zvraty, okolnosti, príbehy, a preto som nad tým ešte neuvažoval. Keby sa mojou postavou nezaoberali, to by asi bol dôvod na zamyslenie, čo ďalej a či vôbec.
Máte možnosť zasahovať v Paneláku kvôli svojej postave do scenárov?
- Nie, nemáme. Jemné úpravy textov v rámci témy nám tolerujú, ale scenáre dostávame hotové. Aj keď celú dejovú linku, keď som hral poisťováka, som tak trochu vyprovokoval ja.
Vaša manželka je Martinčanka. Ako ste sa spoznali, čo vás dalo dokopy?
- Spoznali sme sa na VŠMU na internáte. Dostali sme izby vedľa seba. Raz som cestoval emhádečkou na internát a predstavoval som si, že čo keď medzi týmito ľuďmi, je moja manželka. Znie to neuveriteľne, ale stála tam s ruksakom na chrbte a vyšlo to.
Ste hrdý východniar, ktorý sa oženil s Martinčankou. Aký máte vzťah k jej rodnému mestu? Chodíte tu často? Kde trávite v Martine voľný čas? Snažíte sa spoznávať aj okolie?
- Martin som spoznal ešte pred mojou manželkou. Ďuri a jeho otec Babej majú krásnu chatu na Kolónii Hviezda pod Martinskými hoľami. Tá mi učarovala. Ale i ľudia, ktorých som tu spoznal, a samozrejme okolie. Keď sa niekde príjemne cítite, tak sa tam radi vraciate. Martin medzi také miesta určite patrí.
