Na čiare jej to ide, dostala sa aj do študijných materiálov

Futbalová rozhodkyňa Mária Súkeníková sa v roku 2005 dostala na listinu asistentiek FIFA. Za krátky čas dosiahla na medzinárodnom fóre pekné úspechy a chce spraviť všetko pre to, aby ju nominovali aj na budúcoročné majstrovstvá sveta.

Ako vo vás dozrelo presvedčenie, že sa stane futbalovou rozhodkyňou?

- K futbalu ma doviedol otec, s ktorým som už ako školáčka chodila na zápasy Turian. Bol dlhoročným funkcionárom klubu, no na arbitrov bol pomerne prísny. Napriek tomu som sa v roku 2002 rozhodla zájsť na Oblastný futbalový zväz v Martine, kde v podstate odštartovala moja rozhodcovská kariéra. Škoda, že ocino už nie je medzi nami. Bol to človek s veľkým srdcom, ktorý vedel pochváliť, ale aj nekompromisne vytknúť chyby.

Boli vaše rozhodcovské začiatky ťažké, alebo išlo všetko hladko?

- V každom prípade bolo treba poctivo pracovať. Začínala som v okresných súťažiach a postupne sa mi podarilo prepracovať až do druhej ligy, kde pôsobím v súčasnosti. Určite ma na tejto ceste stretli aj ťažšie chvíle. Spomínam si na zápas v Turčianskych Kľačanoch, ktoré hrali proti Košťanom. Duel mi nevyšiel. Urobila som nejaké chyby a čo to si vypočula aj od ľudí na zápase. Priznám sa, vtedy mi nebolo všetko jedno. Aj z takýchto vecí sa však dá v konečnom dôsledku profitovať, ale musíte sa z nich vedieť poučiť.

Keď ste začínali s pískaním, mali ste dvadsaťsedem rokov. Kto vám vo vašich začiatkoch na zelenom trávniku najviac pomohol?

- Rozhodca s množstvom skúseností Martin Balko a tiež Peter Fízel, Igor Putra a Tóno Vojvoda S Peťom sme až do konca minulej sezóny, keď musel pre pracovné povinnosti skončiť, spolu pôsobili v tretej lige. Spomínaným ľuďom vďačím za veľa.

V súčasnosti pôsobíte na čiare. Nepokukovali ste aj po pozícii hlavnej rozhodkyne?

- Zo začiatku som aj pískala, no keď ma v roku 2005 predseda krajských rozhodcov F. Vorel navrhol na listinu FIFA, mojou prioritou začala byť čiara.

Takmer dva roky od zaradenia na listinu FIFA ste sa na medzinárodnej scéne neobjavili. Prečo?

- Väčšinou to fungovalo tak, že na turnaj medzinárodná federácia nominovala hlavnú rozhodkyňu a národný zväz asistentky. Keďže sa Saša Ihringová presťahovala do Anglicka tak Slovensko nemalo hlavnú rozhodkyňu. Postupne som ale začala chodiť po menších turnajoch a následne prišili aj nominačky na významnejšie podujatia.

Bol finálový turnaj ME žien do 19 rokov, ktorý sa konal v roku 2008 vo Francúzku, vašou prvou veľkou skúškou na medzinárodnom poli?

- Delegovali ma ako náhradnú asistentku, pôvodne na tri dni. Päť alebo šesť dievčat však nezvládlo fyzické testy a keďže ja som ich spravila, dali mi šancu. Z pozície náhradníčky sa mi podarilo prepracovať až do semifinálového zápasu Nemecko - Nórsko, kde o postupe Severaniek rozhodli až penalty.

Z tohto podujatia však mnohým utkvelo v pamäti stretnutie domácich Francúziek s Taliankami. Tam ste zvládli niekoľko ošemetných situácií...

- Boli to momenty, ktoré mohli ovplyvniť konečný výsledok. Pri posudzovaní ofsajdov išlo o milimetre, no pozápasové video potvrdilo správnosť mojich verdiktov. Na stretnutí bol prítomný aj Bo Carlsson, člen komisie rozhodcov UEFA, zodpovedný za koordináciu ženského rozhodovania. Aj preto bolo dobré, že mi duel vyšiel.

Hraničné situácie k rozhodovaniu patria, no určite je to obrovská zaťaž na psychiku. Je ťažké po sporných momentoch udržať v ďalších minútach zápasu koncentráciu?

- Človeku tu zostane v hlave, ale musí sa bezpodmienečne sústrediť na ďalšie situácie. Napríklad na minuloročných ženských majstrovstvách Európy vo Fínsku som rozhodovala v dueli Nemecko - Nórsko, ktorý vysielala aj televízia. V prvom polčase po mojom signalizovaní ofsajdu nemohol platiť gól, ktorý strelili Nemky. Nebola to ľahká situácia a dosť dlho vo mne doznievala, no už cez polčasovú prestávku mi prišlo od priateľov niekoľko povzbudivých esemesiek, pretože postavenie mimo hry potvrdil aj televízny záznam. Táto situácia teraz slúži na rozhodcovských seminároch ako študijný materiál.

Medzinárodná rozhodkyňa sa musí pripravovať aj po fyzickej stránke. Ako vyzerá váš tréning?

- Trénujem skoro každý deň. Na futbalovom zväze je človek, ktorý nám posiela kondičný plán a podľa neho sa riadim. Veľmi mi v tomto smere pomohol súčasný kormidelník Turian Pavol Pronaj, st. Teraz ale na mňa nemá moc času, a tak ma trénuje manžel. Navyše už druhý rok posielam na FIFU svoje tréningové plány, aby vedeli, ako sa pripravujem.

Váš manžel hrával futbal za Žilinu a v súčasnosti pôsobí ako hrajúci tréner futsalu v Pinerole Bratislava. Dá sa povedať, že vás najpopulárnejšia kolektívna hra dala dokopy?

- V tretej aj v piatej lige som bola na čiare v zápasoch, kde hral s kapitánskou páskou na rukáve za mužstvo Rudinaská. Síce bol slušný, no veľmi nepríjemný. Často s rozhodcami počas stretnutia diskutoval.

V posledných dvoch sezónach ste sa dostali na prestížny turnaj ženských futbalových tímov Algarve cup. Podarí sa vám to aj do tretice?

- Podujatie je zložené z dvoch častí. V prvom týždni absolvujeme množstvo seminárov, školení, testov z jazykovej pripravenosti, futbalových pravidiel a podobne. Druhý týždeň vyplní turnaj popredných svetových tímov, kde nás pripravujú na vrcholné podujatia. Najbližší Algarve cup bude na prelome februára a marca budúceho roka. Verím, že sa mi tam podarí dostať, pretože pôjde o prípravu na budúcoročné majstrovstvá sveta.

Ako ste už spomínali, v lete budúceho roka sa konajú v Nemecku majstrovstvá sveta žien. Viete, ako sa na ne prebojovať?

- Nebude to vôbec jednoduché. Zaručený recept určite neexistuje. V prvom rade si treba dobre robiť svoju robotu a mať aj potrebný kúsok šťastia. Ženská rozhodcovská špička je veľmi široká a vyrovnaná. Pre ľudí, čo musia spomedzi nás nominovať na vrcholné podujatia tie najlepšie, je to vždy ťažký oriešok.

Existujú medzi špičkovými rozhodkyňami priateľstvá, alebo je to všetko len o súperení?

- Konkurencia medzi nami je, ale závisť v žiadnom prípade nie. Mám aj medzi rozhodkyňami množstvo veľmi dobrých kamarátok. Ešte sa mi nestalo, že by ma niektorá podrazila, skôr naopak.

Dá sa popri množstve futbalových povinností stíhať aj súkromný život?

- Manžel vie, o čom to je a po každej stránke ma podporuje. Môžem sa za každých okolností na neho spoľahnúť, čo je pomoc na nezaplatenie. Škrie ma, že som po trinástich rokoch prišla o zamestnanie. Výpoveď síce odôvodnili krízou, ale mám pocit, že v tom bol skôr futbal.