Ladislavovi Tomčánymu (strojár i niekoľkoročný učiteľ martinskej priemyslovky) stačí otvoriť jednu zo krabíc, v ktorých má uložené negatívy, a vie sa preniesť dozadu o pár desaťročí. Presne vie, kde ktorý záber hľadať. V malej písanke ich má očíslované. Rovnako si tu zapísal i dátumy, kedy mu fotky redakcie uverejnili a koľko mu za ne dali.
Toto bohatstvo chce raz zanechať svojim vnukom alebo národu. Uvažuje, že tieto vzácne fotodokumenty daruje Slovenskej národnej knižnici v Martine.
Morská vlna z kúpaliska
Do Života Turca prvú fotku poslal ako 32-ročný v roku 1972. Nazval ju Morská vlna, ktorá bola len metaforickým pomenovaním obrazu z kúpaliska. Vhodil ju do redakčnej schránky a čakal, čo sa bude diať. Vyšla v 30. čísle a autorovi poslali 30 Kčs. Kedy v našich novinách publikoval posledný záber, si nezapísal. Odhaduje však, že to mohlo byť koncom deväťdesiatych rokov.
V začiatkoch spolupráce so Životom Turca už mal Ladislav Tomčány svoje renomé fotografa vďaka publikovaniu v podnikových novinách Turčiansky Strojár a krajských novinách Smer. Niekoľko fotiek z výstav a podujatí v Dražkovciach, kde tento rodený Tomčanec býval, poslal i do Slovenky.
Oslovovali ho všetky školy
V sedemdesiatych rokoch mal Ladislav Tomčány za sebou asi pätnásťročnú prax. Prvý fotoaparát mu do rúk vložila mama ako pätnásťročnému učňovi strojáriny. „Fotil som s ním, vyvolával si fotky. Bol to veľmi lacný koníček. Film stál pár halierov. Dnes by som to z dôchodku neutiahol," zhodnotil Ladislav Tomčány, ktorý sa asi najviac nafotil ako otec. „Chodil som fotiť svoje deti do škôlky, školy, urobil som im aj tablo. Videli to ostatné školy a hneď ma volali," zaspomínal si.
Učil ho Eugen Lazišťan
Veľkým učiteľom mu bol fotograf Eugen Lazišťan, ktorý mu odovzdával kumšt získaný od majstra Karola Plicku. Tento učiteľ mu bol nápomocný pri umeleckých a dokumentárnych fotkách. Vidieť to na záberoch mesta v premenách, zátišiach, ale aj portrétoch, ktoré robil pre naše noviny.
Pri reportážnych sa rozvíjal počas spolupráce s krajským denníkom Smer a naším týždenníkom. Zachytiť správny okamih sa naučil pri športe, keď martinskí futbalisti postúpili do II. celoštátnej ligy.
Haľamu v Dražkovciach oženili
Šport Ladislav Tomčány začal fotiť popri svojej aktívnej športovej kariére. Bol futbalovým rozhodcom i trénerom. Poznal všetky hviezdy zeleného trávnika, na niektorých doteraz spomína s úsmevom. „Pritiahli sme do Dražkoviec hráča Haľamu a nahovorili sme mu jednu dievčinu. Aj sme ho tu oženili," zasmial sa.
Fotograf žil aj inými športmi. Do Dražkoviec pritiahol stolný tenis i volejbal.
Často však s fotoaparátom pred nosom sledoval hádzanú, v ktorej sme hrali európsku pohárovú ligu. Do Martina prichádzali hráči z okolitých krajín, internát bol plný hádzanárov i fanúšikov.
Boxerskému majstrovi podal bicykel
Najvzrušujúcejšie zážitky si odniesol Ladislav Tomčány z boxu. V tomto športe martinskí boxeri získali dvakrát titul majstra Československa, športová hala praskala vo švíkoch. „Mnohokrát tam zasahovala polícia, nevedeli udržať dav, ktorý sa tlačil dovnútra. Ľudia už nemali ani kde sedieť," priblížil popularitu tohto športu fotograf, ktorému ešte ako učňovi pripadla milá povinnosť. Za to, že sa Vlado Reichel stal majstrom Československa v ťažkej váhe, doniesol mu do ringu bicykel...
Fotky posielal vlakom
Kde sa čo významné stalo, volali Ladislava Tomčányho či jeho kolegov Jašureka, Juríka alebo Hudača. V redakcii mal osobného priateľa Igora Gabaja, ktorému odskočil odfotiť rybára s veľkým úlovkom či inú zaujímavosť. Pre denník Smer a učil robiť fotky kozmickou rýchlosťou. „Cez deň som fotil, podvečer fotky vyvolal, večer utekal k vlaku, ktorý šiel do Bystrice, aby ich vzal a ráno vyšli v novinách," opísal, ako fungovalo kedysi pružné posielanie materiálu.
Nerád fotil politické akcie, ktorým sa vyhýbal. Na jednej sa predsa len raz ocitol a skončilo to neslávne. „Len som kamsi odbehol a stihli mi ukradnúť najdrahší fotoaparát," povedal znechutene.
Za oslavu režimu pohárik
Pre telovýchovu Ladislav Tomčány nafotil spartakiádu a pre Strojár zas obligátne prvé máje. V tejto deň vraj zvyčajne pršalo, takže mu natieklo i do fotoaparátu. Zábery to však nepoškodilo. „V strojárňach nám za to, že odnesieme nejaké transparenty, zaplatili päťdesiat korún a dali do pohárika. Fotil som tieto udalosti, aby som zvečnil svojich kamarátov. Dnes, keď pozerám na tieto, ale aj iné fotky, zosmutniem. Mnohí už nežijú."
