Sobota, 31. október, 2020 | Meniny má AurelaKrížovkyKrížovky

Náš týždenník oslávil 50 rokov, bývalí kolegovia spomínajú

Päťdesiatka Života Turca a výzva jeho redakcie, aby sa prihlásili všetci, ktorí majú k jeho dejinám čo povedať, ma priviedla k tomu, aby som si zaspomínal na rok, ktorý som strávil ako mladý elév v redakcii okresného týždenníka. Smútkom ma pri týchto spom

ienkach napĺňa fakt, že som praktický jediný a posledný mohykán, pretože všetci tí skvelí ľudia, ktorí roku 1968 tvorili redakčný tím, už nežijú. Myslím, že práve rok 1968 sa zapísal do dejín redakcie a jeho osadenstva zlatými písmenami. Dovoľte zaspomínať si.

EGON SKALÁK, šéfredaktor okresných novín Život Turca

Známa martinská postava, ktorú ste na uliciach spoznali podľa špecifickej chôdze. Nižší, guľatý chlapík bol človekom mnohých tvári, často znervóznený a túžiaci po kischovskom novinárskom úspechu. Ako malý chlapec prežil fašistický koncentračný tábor, v päťdesiatych rokoch ho mocní tej doby odposunovali do veľmi nepopulárnych profesií. Až príchodom politického oteplenia v šesťdesiatych rokoch sa dostal do redakcie závodného časopisu a odtiaľ do funkcie šéfredaktora Života Turca. Myslím si, že mal v sebe veľa ducha Egona Ervína Kischa (nielen rovnaké krstné meno). Bojoval o priazeň čitateľa, nebál sa konfliktov a bol ochotný presedieť v redakcii nielen celé večery ale aj nedele (v pondelok sa robila uzávierka kedy muselo byť celé novinové číslo vrátane športových výsledkov z nedeľných športových podujatí pripravené). Pre novinársky úspech a dobrý článok dokázal obetovať neuveriteľne veľa. Žil s rodinou vo Vrútkach.

Skryť Vypnúť reklamu

Rád spomínam na časy minulé, a najmä tie pokrivené zdegenerovanou politikou a spolitizovanou spoločnosťou, v humorných pripomienkach ľudí, ktorí veľmi ťažko znášali nepravidlá onoho kráľovstva krivých zrkadiel, ktoré je už našťastie veľmi ďaleko za nami. Dovoľte teda veselé príhody z neveselej doby.

Píše sa 27. august 1968. Sovietskym vojskám, ktoré okupovali Martin, velil istý kapitán Sudarkin, ktorý nijako nechcel pochopiť odhodlanie občanov malého štátika v strede Európy neprijať „bratský akt pomoci" a považovať ho za okupáciu. Túto nechutnosť podľa Sudarkina podnecovali martinské noviny, ale aj rozhlasový vysielač Kriváň. Rozhodol sa pre radikálny (primeraný ruskej mentalite) krok. V noci urobil v Martine manévre so svojou tankovou jednotkou. Takmer celú noc rachotili ruské kolosy po úzkych uliciach a šírili hrôzu a nevýslovný strach.

Skryť Vypnúť reklamu

Ten zachvátil aj mnohých organizátorov odporu a preto zvolali do budovy Matice slovenskej stretnutie, na ktorom sa mal prerokovať aktuálny odchod rozhlasu a tlače do ilegality. Vyslovovali sa najrozmanitejšie návrhy, ktoré plodila najmä eufória chvíle, strach a nedocenenie celkovej situácie. Jeden z vážnych mužov náhle predniesol návrh, ktorý prekonal všetky ostatné: treba prejsť do ilegality a to nie bársakej. Vysielač a noviny treba presťahovať do Sklabine, partizánskej obce, aby sa symbolicky demonštroval odboj proti okupantom. Nad realitou nikto neuvažoval, naopak, všetci sa pretekali v tom ako tam previezť stroje, papier, farby a pod. Vtedy sa jeden so starších redaktorov predsa len zamyslel trocha reálne: „...A ako zabezpečíme dedinu proti okupantom?" Ihneď začali padať návrhy: „...strážiť budú dedinčania".

Skryť Vypnúť reklamu

V tej chvíli sa zdalo, že vypuknutie vojny jahniatka proti vlkovi je už len otázkou krátkeho času. Egon Skalák, ktorý dovtedy stál bez slova v kúte miestnosti, už nevydržal napätie a vykríkol, skôr vyprskol: „...A strážiť budú s vidlami!". Po niekoľkých sekundách sa všetci začali smiať a vďaka Egonovi sa nekonalo obsadenie Sklabine novinármi. Doteraz si neviem predstaviť, ako by to bolo dopadlo s povstaleckou slávou a zásluhami tejto obce nebyť výkriku šéfredaktora Života Turca.

JOZEF PATSCH, zástupca šéfredaktora okresných novín Život Turca

Jožko bol skutočne jedinečnou postavou redakcie. Bol symbolom dobrej pohody, ktorú roznášal v redakcii, ale aj všade tam, kde sa objavil. Písal peknú a citlivú poéziu . Organizoval mladých básnikov v Martine, ktorých bolo nemálo (M. Lechan, J. Rezník a veľa iných). Básnické bolo aj všetko, čo položil na papier, preto pripravoval články o kultúre a spoločenskom živote. Občas písal o poľnohospodárstve, ku ktorému však veľký vzťah nemal. Tragická situácia nastala, keď ho šéfredaktor Skalák poslal na nedeľný ligový zápas futbalového klubu. Najprv sa dlho bránil, ale šéfredaktor nechcel počuť z akýchsi čudných pohnútok ani slovo námietok. V pondelok ráno priniesol do uzávierky šéfredaktorovi, ktorý sa vyžíval najmä v športe, svoj článok o priebehu zápasu a rýchlo sa stratil vo svojej kancelárii. Za zavretými dverami šéfa bolo chvíľu ticho, potom sa ozval rev tigra, ktorý vystriedalo ručanie bizóna a až potom sa dal rozoznať hlas, ktorý vo vysokých tónoch reval: „...Jožo, ja ťa zabijem!... Hráč prihral svojmu súkmeňovcovi... to môže napísať len básnik, alebo úplný antišportový idiot." Jožko otvoril dvere šéfredaktora a zásadne sa vyslovil: „V žiadnom prípade s tebou nesúhlasím. Slovník slovenského jazyka hovorí..." A to už Egon Skalák nevydržal a vyhodil rukopis cez otvorené okno. Boli sme radi, že tak neskončil Jožko. On odvtedy už nikdy nemusel písať správy zo športu.

Niekoľko dni po vstupe okupačných vojsk v auguste som šiel s Jožkom Patschom okolo Divadla SNP v Martine. Po druhej strane ulice proti nám sa hrdo niesla „partizánska matka", ktorá bola známa svojou primitívnou škriepnosťou a neznášanlivosťou. Sám som bol svedkom jednej prudkej hádky tejto dámy na zasadnutí dôležitého orgánu okresu, kde dehonestovala vysokého funkcionára tým, že ho verejne obvinila, že „...darmo rozprávaš, že ti fašisti odrezali ucho, aj tak všetci vieme, že ti ho v detstve odhryzol kôň". Napadnutý predseda sa však nedal a hneď jej vykričal, že on zasa vie, že dala nielen Rusom, ale aj Nemcom...

Viac ako isté bolo, že akékoľvek oslovenie tejto súdružky bolo rizikové. Jožko Patsch so svojou príslovečnou slušnosťou však nemohol inak, iba slušne zďaleka pozdravil Dobrý deň. Súdružka zostala stáť, zaostrila zrak, a keď identifikovala Jožka, nastal neskutočný výbuch „...Ach, ty gauner, sviniar a vierolomný zradca! Už nie sme súdruhovia? Už sa oslovujeme pani?! Kde je tvoja komunistická hrdosť ty chrapúň nevzdelaný?" (Podotýkam že táto dáma mala vychodené len štyri triedy ZŠ). Zdrapil som Jožka za rukáv a odvliekol preč z dosahu semetriky, ktorá by ho bola najradšej zavraždila, keby ešte bolo SNP, v ktorom si vyslúžila doživotnú slávu.

DANA RUTKAYOVÁ, redakčná tajomníčka, neskôr redaktorka

Veľmi príjemná a šarmantná dáma, s neobyčajnou schopnosťou vycítiť rozbušku dlho predtým, ako sa vznietila. A nielen vycítiť, ale ju aj zadusiť. Bola veľmi uvážlivá a riešila s citom aj tie najzložitejšie situácie. A bola azda jediná, ktorá vedela v deň redakčnej uzávierky, kedy vrcholili prudké emócie, nielen upokojiť napätú atmosféru, ale aj pripraviť kávu, prepísať pokazený rukopis či bleskovo nakresliť „nové zrkadlo", ak sa podarilo šéfredaktorovi vyliať naň kávu

„Stachanovku" - tak ju nazval šéf, lebo si nemusel umývať pohár z horčice, ktorý bol všadeprítomný na podávanie kávy do skla. Doň sa len dosýpala vždy nová dávka kávy, až kým sa tam nejaká voda zmestila. Ako jediná mala prehľad o archíve, množstve dokladov, cestovných účtov, dochádzkových listín, ktoré aj namiesto nás často vypisovala. Majstrovsky rýchlo a bez chýb písala na stroji a stíhala aj telefonovať, prepočítavať účty a ešte sa aj usmievať.

Vrchol svojho majstrovstva dokázala, keď si náhoda zahrala so všetkými redaktormi, ktorí sa naraz ocitli na PN. Jeden v nemocnici, ďalší so zápalom pľúc a tretí so zlomenou nohou. Vôbec nespanikárila, ani jedného z nás nevolala a noviny vyšli. Dokázala ich celé zredigovať, zalomiť a aj zadať do výroby v Žilinskej tlačiarni. Dokonca sa pri jej neskutočnej skromnosti ani neuviedla v tiráži. A ja si myslím že sa dnes díva zhora, usmieva sa s pochopením na tento súčasný kvas a odpočíva na tých najjemnejších obláčikoch.

IGOR GABAJ, v tom čase najmladší kolega v redakcii

Nastúpil k nám ako nenápadný, drobný až plachý mládenček. Hovoril tichým hlasom a veľmi zle znášal šéfredaktorove výbuchy emócií. Postupne sa ho začal báť a zdalo sa, že predčasne zavesí novinárčinu na klinec. Šéf akoby vycítil jeho prehnaný rešpekt, za články ho začal čoraz častejšie kritizovať. Určite to bolo v dobrej snahe, aby sa Igor zbavil hanblivosti a ostychu, ktoré sú u novinára priam neprípustné.

Šéf pritvrdzoval zo dňa na deň: „Napíš mi už konečne niečo originálne a zaujímavé! Nemôžeš stále písať len drobné správičky a športové tabuľky!". A vtedy sa to stalo. Igor Gabaj jedného dňa neprišiel do práce. Ani na druhý deň. Predpoludním volala Igorova matka a pýtala sa, či ho šéf poslal niekam na viacdňovú pracovnú cestu, lebo neprišiel domov. Vtedy šéf zbledol a všetci sme si predstavovali najhrôzostrasnejšie scenáre. Egon Skalák začal obvolávať známych a potom aj kamarátov na polícií, kde mu poradili, aby počkal s pátracou akciou do ďalšieho dňa.

A dobre, že tak urobil, lebo ďalší deň ráno prišiel vysmiaty Igor do redakcie a v ruke držal článok, ktorým sa zapísal medzi profiredaktorov. Aby dokázal napísať niečo nové a prevratné, dal sa hospitalizovať známym prednostom psychiatrickej kliniky na dva dni, aby dokázal zachytiť nenapodobniteľnú atmosféru „blázinca" v Sučanoch, čo sa mu aj naozaj majstrovsky podarilo. Prednosta síce prisľúbil, že zavolá do redakcie, ale zabudol na to. Šéf sa však z toho všetkého takmer zbláznil, lebo mal obrovské výčitky svedomia, že sa Igor kvôli jeho nátlaku kdesi zmárnil. Ten sa vypracoval na výborného novinára a stal sa dokonca na krátky čas šéfredaktorom. Zomrel mladý. Škoda, že mu osud nedožičil viac rokov, aby stihol napísať knihu, ktorá sa mu rodila v hlave.

AUTOR: MICHAL HORECKÝ (vizitka)

Nastúpil do redakcie v júni 1968 ako čerstvý absolvent martinského gymnázia. Niekoľko mesiacov pred maturitnou skúškou strávil v martinskej nemocnici, kde prežil nepríjemnú chirurgickú operáciu. Napriek tomu sa nechcel vzdať svojho sna o novinárčine. Ročná prax v redakcii mala byť odrazovým mostíkom pre štúdium na novinárskej fakulte UK v Bratislave. Už na strednej škole redigoval študentský časopis Vita nostra (Náš život) a časopis najväčšieho miestneho odboru Matice slovenskej v Martine, ktorý vychádzal v náklade 5 000 výtlačkov. Po nástupe „normalizačného procesu" odchádza z redakcie a jeho ďalšie povolanie je veľmi prozaické - robotník na píle v Tachove. Taký bol osud väčšiny čestných a zásadových ľudí, ktorí odmietli uznať vpád vojsk 21. augusta 1968 za „akt bratskej pomoci". Za rok činnosti zostalo po ňom viac ako 150 článkov v Živote Turca, vyše 40 článkov uverejnených v protiokupačnom denníku Národné noviny, 15 príspevkov vo vysielaní protiokupačného vysielača Kriváň v Martine a vyše 200 dopisovateľských príspevkov v denníkoch a časopisoch.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  2. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  3. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  4. Pracujete? Vaše odvody zachraňujú podvýživené zdravotníctvo
  5. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  6. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  7. Magazín SME Ženy už v predaji
  8. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  9. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  10. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  1. Nechajte zamestnancov vybrať si služobné auto, oplatí sa vám to
  2. Moringa a Ginkgo - pomocníci z prírody
  3. Pracujete? Vaše odvody zachraňujú podvýživené zdravotníctvo
  4. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  5. O prenájom auta majú čoraz väčší záujem aj malé firmy. Ušetria
  6. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  7. Magazín SME Ženy už v predaji
  8. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  9. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  10. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 37 929
  2. Aplikáciu tohto Slováka používajú v 150 krajinách. Ako začínal? 26 028
  3. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 18 850
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 16 783
  5. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 15 472
  6. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 14 464
  7. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi? 14 422
  8. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 529
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 163
  10. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 10 891
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Podnikatelia z Martina sa postarali odberným tímom o teplý obed.

Testovanie: V obciach ide testovanie hladko

Starostovia si pochvaľujú plynulý priebeh testovania aj disciplínu občanov.

V Kláštore pod Znievom zatiaľ nie sú dlhé rady.

Testovanie: V obciach ide testovanie hladko

Starostovia si pochvaľujú plynulý priebeh testovania aj disciplínu občanov.

V Kláštore pod Znievom zatiaľ nie sú dlhé rady.

Primátor testuje Martinčanov: Bolo treba ísť trochu aj príkladom

Martinský primátor Ján Danko testuje ľudí na jednom z 50 odberných miest v Martine.

Primátor Jan Danko v akcii.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Koronavírus Banskobystrický kraj: Polícia zaregistrovala trestné oznámenie (minúta po minúte)

Sledujeme celoplošné testovanie na Covid-19 a monitorujeme odberné miesta v okresoch Banská Bystrica, Lučenec, Žiar nad Hronom, Zvolen a ostatných okresoch BB kraja.

Nitra hlási mimoriadny tlak na drive-in odberné miesta

Sledujeme celoplošné testovanie na Covid-19 a monitorujeme odberné miesta v okresoch Nitrianskeho kraja.

V obciach Žilinského kraja sa situácia upokojila, rady sa skrátili

Situácia v mestách na Liptove sa už upokojuje.

Na nitrianskom letisku núdzovo pristál vrtuľník americkej armády

Dôvodom neplánovaného pristátia bolo zlé počasie.

Už ste čítali?