edakcii regionálnych novín.
Dobrá kúpa
Kým sa tak stalo, ešte dlho sa naše cesty kľukatili a až takmer na sklonku minulého storočia sa nadobro stretli v redakcii Nový Život Turca. Igor na rozdiel od mňa bol od skončenia strednej školy nasmerovaný na novinárčinu. Ako sám hovoril, elévske roky v krajskom denníku mu dali veľa, ale od Hrona ho to stále ťahalo domov - do Turca. A tak nečudo, že využil prvú možnosť na to, aby sa vrátil tam, kde vyrastal. Život Turca urobil „dobrú kúpu". Igor totiž nemal len výborný rozhľad v politických a spoločenských vedách, ale aj v športe. A práve to, že v regionálnom týždenníku sa mal možnosť uplatniť aj na tomto poli, bolo pre neho lákadlom, ktorému neodolal. Navyše v Turci bol členom kapely, ktorej venoval veľa voľného času.
Šport rečou čísel
Noviny, ktoré sa mu len s krátkou pauzou stali tvorivým prístavom, sa začali nielen zapĺňať jeho článkami, ale na športovej strane začali odrážať aj jeho koncepčný prínos. Igor bol síce všestranný novinár, ktorého jedničkou bol šport a najmä futbal. V malíčku mal históriu vrútockého, martinského, ale tak ako málokto, ba trúfam si napísať, že nikto pred ním, ani po ňom (nech mi jeho nasledovníci prepáčia), aj masového turčianskeho - jednoducho povedané dedinského. Na takú podrobnú štatistiku, akú si robil, doteraz nikto nenadviazal. Ani v ére počítačov...
Hádankári
Keď som v polovici sedemdesiatych rokov začal pracovať v „susednom" Turčianskom strojári, spojila nás práve záľuba v športe. Boli sme nabití športovými štatistikami. Aj na veľmi „vážnych" podujatiach, organizovaných pre turčianskych novinárov, sme sedávali blízko seba a doslova nevnímajúc, čo sa deje, kto a čo reční, vymieňali sme si popísané papieriky. Keďže sme boli mladí, starší kolega Oskár Lámi nás upodozrieval, že si píšeme niečo tajnosti o dievčatách. Keď nazrel do papierov a zistil, že si dávame športové hádanky typu - Napíš futbalovú zostavu ČSSR z MS v Chile? Kto bol majster sveta v roku 1954? Kto to je Viktor Cibulenko? - stratil reč.
Vášnivý diskutér
Hádanková mánia nás držala dlhé roky. Nielenže sme si vypisovali papieriky, ale občas došlo aj na slovné prestrelky. Igor bol aj vášnivý diskutér a raz som na to aj trochu doplatil. Hádali sme sa o to, čo je náročnejšie - či odohrať päťsetový zápas v tenise, alebo zabehnúť maratón. Nie je dôležité, kto čo tvrdil, ale spomínam si, že on tak tuho obhajoval svoju pravdu, že ma pod stolom aj trochu pokoopával. Pamiatkou mi niekoľko dní boli aj modriny.
Ani táto príhoda, keď proti sebe bojovali dva rozdielne názory, nás nerozdelila. Igora som mal za futbalového odborníka, preto často, keď som po sezóne napísal futbalový komentár, chcel som poznať jeho názor. Vždy mi lichotilo, keď som sa trafil aj do toho jeho.
Mali sme to šťastie, že za našej novinárskej éry futbal v Martine prekvital. Ligových tém bolo nadostač - veď tu hrávali mnohé hráčske esá, rovnako na trénerskych postoch boli mnohé uznávané osobnosti, s ktorými sme sa často, aj spoločne, stretávali. Imponovalo nám, že nás brali za rovnocenných partnerov v dialógu.
Z priateľa sa stal kolega
Na sklonku deväťdesiatych rokov som sa stal blízkym Igorovým kolegom. Prišiel som pracovať do Nového Života Turca. Hoci som bol o čosi starší, nehanbím sa priznať, že práve on ma zaúčal do praxe v redakcii, ktorá už využívala počítačovú techniku. Striedali sme sa v úlohe vedúcich vydaní a hoci to nik z nás nikdy nepriznal, tak trochu sme aj súťažili v tom, kto skôr „urobí" piatkovú uzávierku, ale aj za koho služby bude pokojnejší týždeň. Pravdaže, dobre sme vedeli, že nie všetko môžeme spoza stola ovplyvniť, ale toto bolo iba potvrdením, že aj na „staré kolená" sme zostali súťaživými typmi.
Víkendy boli vždy futbalové
Aj v športe sme si kolegiálne, bez nejakej závisti, spolu s externým spolupracovníkom Mirom Ruttkayom, rozdelili teritória. Neliezli sme si do kapusty. Namiesto upadajúceho martinského futbalu začal prežívať renesanciu turčianskoteplický. Igor mal v už „motorizovanej redakcii" veľký hendikep, že nebol šoférom, a tak som spolu s ním ako vodič absolvoval cestu za futbalom na horný Turiec. Rád som oželel aj to jedno-dve pivká, ktoré si on mohol vychutnať po futbale. Počas sezóny sme soboty a nedele mali vždy futbalové. Roboty bolo dosť a pri rozbiehaní Vašej tipovacej ligy nám ešte pribudla. Igor bol veľký nadšenec tejto súťaže, robil prognózy a tešil sa z toho, že tipujúcich pribúdalo. Nezabudnem na odovzdávanie prvej výhry rodine Romančíkovcov z Valče, ktorej sme doviezli televízor. Prišiel do futbalovej rodiny a Igor a my spolu s ním sme až do tmy mali o čom diskutovať.
Tvorca koncepcií
Igor bol tvorcom alebo spolutvorcom mnohých aj mimošportových redakčných koncepcií. Rozhodne netrpel nedostatkom nápadov. Jedným z jeho úspešných ťahov bol prechod športu do prílohy na malom formáte. Práve toto obdobie asi možno nazvať renesanciou športu na stránkach NŽT. Šport nemal dovtedy nikdy toľko priestoru, koľko mu mohla poskytnúť táto príloha. Zaujímavou bola aj nová rubrika Hviezdy rokov minulých, ktorá vznikla na základe našich vzájomných tvorivých diskusií, ktoré sme občas viedli mimo redakcie pri obľúbenom pivku. Obaja sme si tak osviežovali spomienky na bývalé hviezdy turčianskych trávnikov a z iných športovísk.
Nedokončené plány
Škrelo ho len to, že futbal v Turci sa nezviechal podľa jeho predstáv. Martin sa začínal vytrácať zo slovenskej futbalovej mapy a ani v jeho rodných Vrútkach mu vtedy ruže nekvitli. Počas nedeľných služieb sme sa občas radovali (skôr z výsledkov dedinských mužstiev, či z vtedajšej hornoturčianskej futbalovej eufórie), ale aj smútili, keď nám naši spolupracovníci nahlasovali prehry. Igor výsledky okamžite spracovával do tabuliek, a vždy netrpezlivo čakal ako dopadla tipovačka. Takto v nasadení, dlho do noci, sme robievali naše nedeľné uzávierky. Potichu (pri písaní mal rád ticho), bez reči. Stačili nám pohľady a každý vedel, čo má robiť. Všetko sme už mali s grafičkou Vierkou Lovíškovou zautomatizované.
Mysleli sme si, že to tak bude fungovať naveky. Až raz Igor Gabaj, ktorý inak takmer vôbec nebýval chorý, neprišiel na službu. Prikvačila ho choroba. Ako rýchlo prišla (aspoň tak sme to vnímali), tak rýchlo mu (nám) vystavila aj svoj smutný účet. A nám a určite aj mnohým čitateľom zostali len spomienky na človeka, ktorý dlhé roky dával tvár NŽT. Aj preto nie je zabudnutý.
