Ste energická mladá žena, vaše ochorenie vás ale pripútalo na vozík. Ako to beriete?
- V prvom rade chcem zdôrazniť, že toto nie je choroba, ale postihnutie. Nie som a necítim sa byť chorá, možno len znevýhodnená tým, že sa kvôli môjmu hendikepu - vozíku nedostanem tam, kam sa dostane chodiaci človek. Napriek tomu všetkému sa snažím fungovať ako každý iný človek.
Každý človek sa denne zaoberá rôznymi problémami a komplikáciami v živote. Ako je to s vami, aké problémy komplikujú život vám?
- Mám podobné starosti ako každý človek, ale okrem toho musím dennodenne zápasiť s neprekonateľne vysokými obrubníkmi, v tomto čase neodhrnutým snehom, alebo pre mnohých tak banálnou vecou, ako je sneh napadaný na aute. Ako študentka vysokej školy sa stretávam počas víkendov s rôznymi bariérami v škole - učebňa je na treťom poschodí bez výťahu. Každý človek má hodnotu a svoju dôstojnosť. Aj napriek všetkým problémom, ktoré ani nemôžem všetky vymenovať, sa snažím pozitívne myslieť, pozerám sa dopredu a verím, že sa aj pre nás hendikepovaných raz vytvoria lepšie podmienky, ktoré nám uľahčia život v meste.
Žijete sama, bez rodičov. Čo bolo pre vás motiváciou, aby ste sa osamostatnili?
- Mnohí ľudia sa ma pýtajú, čo ma k tomu viedlo. Nie sú to zlé rodinné vzťahy, ako by si niekto myslel. Mám užasnú rodinu, ktorá ma vždy podržala, aj keď som s ňou nie vždy mohla byť. Cítim, že sa na ňu môžem kedykoľvek spoľahnúť. Jednoducho bol taký čas, že postihnuté deti boli umiestňované v ústavoch. A možno práve takýto život v ústave ma posunul k presvedčeniu, že som chcela skúsiť fungovať samostatne. Podarilo sa. V súčasnosti bývam v bezbariérovej bytovke v martinských Košútoch v dvojizbovom byte.
Všeobecne platí, že hendikepovaní si ťažko hľadajú prácu. Ako to bolo vo vašom prípade?
- Áno, je to pravda. Zamestnávatelia neradi zamestnávajú invalidov v obave, že s tým budú mať problémy a viac úradovania. Ja som mala šťastie a zo strany môjho zamestnávateľa pána Petra Kuruca som sa stretla s ochotou zamestnať ma. A to aj napriek vtedajšej zložitej dobe. Vyhovel mi aj v tom, že môžem študovať popri zamestnaní na vysokej škole.
Veľa postihnutých ľudí je doma, hoci ich postihnutie nie je také obmedzujúce. Prečo ste aj vy nevolili túto ľahšiu možnosť?
- Pracujem ako informátorka a svoju prácu mám veľmi rada. Dúfam, že som prínosom pre firmu. Pýtate sa, prečo som neostala doma? Chcela som byť osožnejšia, chcela som pomôcť, chcela som ísť medzi ľudí. Možno aj kvôli ľuďom, ale hlavne kvôli sebe. Aby na jednej strane ľudia videli, že aj človek s hendikepom nie je len niekto, kto neustále niečo potrebuje, ale že je to aj človek, ktorý keď ma vytvorené vhodné podmienky, vie bez problémov samostatne existovať, starať sa o seba a byť užitočný iným. Na druhej strane je to aj pre pocit vlastnej sebarealizácie, komunikácii a kontaktu s ľuďmi, aby som „nezakrpatela" doma.
To je veľmi pekné, ale musí to byť aj náročné. Kde čerpáte energiu?
- Energiu čerpám v rodine, ktorá je pre mňa všetkým. Dostávam ju aj zo vzťahov s priateľmi, zo športu, z malých radostí, ktoré sa mi mnohokrát veľmi nečakane podarí uchmatnúť.
Cítim, že ste človek, ktorý berie svoje postihnutie s nadhľadom. Dokážete si zo seba urobiť aj žart?
- To by bolo už veľmi zle, keby si človek nedokázal urobiť srandu sám zo seba, aj keď v mojom prípade je to o niečo ťažšie. Ono to je tak, že keď človek vidí, ako sa ľudia správajú, aké malichernosti dookola riešia, tak vtedy si poviem: Vďaka pánu bohu, že som postihnutá len na nohy a nie aj na hlavu. (smiech) Nuž, ale každý sme nejaký. Tým sa ale nechcela nikoho uraziť.
Kto vám pri bežných činnostiach pomáha?
- Bežné úkony zvládam sama, no pri náročnejších činnostiach mi pomáhajú asistentky Miška a Simonka, rodičia, súrodenci a priatelia. Aj keď si človek dokáže často pomôcť sám, som rada, že mám okolo seba práve týchto ľudí. Sú už neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Bez nich by to bolo oveľa zložitejšie.
Pri vašom postihnutí zrejme veľa využívate ruky. Chodievate aj do posilňovne?
- Človek si zvykne na námahu a tak ako zdravý človek pokladá za samozrejmosť to, že chodí, ja tým, že mám nohy také aké mám, používam na presun na invalidnom vozíku najmä ruky. Do posilňovne teraz chodím menej. Jednak je to spôsobené počasím a na druhej strane aj povinnosťami, ktoré mám či už v práci, doma alebo pri štúdiu popri zamestnaní. Dúfam, že sa to upraví a ja si nájdem lepší systém na zvládnutie viacerých povinností naraz.
Už ste spomenuli, že študujete na vysokej škole. Štúdium popri práci je náročné aj pre zdravého človeka, nie to pre hendikepovaného. Ako to zvládate? Čo od toho očakávate?
- Tempo a rytmus môjho života sa zmenili, nakoľko som prehodnotila svoje životné ciele aj životný štýl. Súčasťou tejto zmeny je využívanie môjho voľného času, ktorý pre mňa znamená možnosť ďalšieho rozvoja. Preto som sa rozhodla vzdelávať. Študujem prvý rok vysokú školu na Univerzite Komenského odbor Sociálna pedagogika a vychovávateľstvo v Bratislave. Zaoberám sa aj otázkou, čo bude, keď to skončím, ale to je ešte veľmi ďaleko. Možno raz budem pomáhať ľuďom prekonávať bariéry. Verím, že ma aj táto skúsenosť posunie dopredu.
Čo by ste chceli v budúcnosti robiť?
- Som zmierená so svojím fyzickým stavom, ale rozhodla som sa, že sa pokúsim prekonať svoje sociálne postihnutie. Myslím, že sa mi to darí a touto cestou by som rada inšpirovala aj ostatných hendikepovaných ľudí k aktívnemu spôsobu života. Chcela by som pomôcť aj k ovplyvneniu postojov spoločnosti k týmto ľuďom. Často stačí, aby sa na vlastné oči presvedčili o tom, čo dokáže telesne postihnutý človek. Ak sa tak stane, často sa aj ich postoje a názory začnú meniť.
Už sme mali možnosť vidieť aj v televízii, že vás pokúša ďalší koníček - handbike, teda trojkolesový bicykel pre hendikepovaných ľudí. Ako ste sa k nemu dostali?
- Tento úžasný „vynález" som mohla vyskúšať vďaka správnym ľudom z posilňovne. Veľké ďakujem patrí Mirovi Buľovskému, ktorý ma ako prvý do tohto športu zasvätil. Ukázal mi ako taký handbike vyzerá a ako funguje.
Aký to bol pocit, keď ste sedeli v sedadle handbiku? Nebáli ste sa?
- Môžem povedať, že je to úžasný pocit sedieť na niečom takom, dať do pohybu celý ten stroj a potom sa už len nechať unášať vetrom. Keď som to skúšala prvýkrát, mala som strach, nebudem zo seba robiť hrdinku. Ale postupne, ako som uháňala proti vetru, cítila som sa slobodná, voľná, šťastná... Mala som pocit, že už mi chýba len pocit vzlietnutia. Ďalšie veľké ďakujem patrí aj Peťovi Štefanidesovi za to, že bol ochotný požičať svoj handbike, aby som ho vyskúšala a nebál sa, že mu ho pokazím (smiech). Teraz som to trošku odľahčila a aj tu je vidieť, že pokiaľ človek stretne tých správnych ľudí, dá sa naozaj všetko. Je to super vec, pri ktorej človek zabudne na bežné starosti a vychutnáva si život, síce na kolesách, ale predsa z inej perspektívy. Tento špeciálny bicykel pre telesne handicapovaných aj napriek mnohým ťažkým osudom dá pocítiť, aký je život krásny a oplatí sa ho žiť.
Čo by bol pre vás najkrajší darček?
- Ťažká otázka. Beriem život taký, aký je. Všetko, čo sa deje, sa deje pre niečo. Budem sa opakovať, ale mám úžasnú rodinu, skvelých rodičov, sestry a preto som presvedčená, že niet krajšieho darčeka. Keď viete, že máte pri sebe niekoho, kto pri vás stojí nielen vtedy, keď vám je dobre, ale hlavne vtedy, keď nastanú problémy. A v tomto som ja mala šťastie. Možno budem teraz neskromná, ale potešilo by ma aj to, keby sa mi podarilo doštudovať, keby som našla uplatnenie v tom, čo práve študujem. Chcem pomáhať ľuďom, ktorí potrebujú pomoc. Teraz mám na mysli najmä duševnú a psychickú pomoc. Darčekov by sa našlo aj viac. Niektoré sny sa mi už splnili a verím, že niektoré sa možno raz splnia.
Čo by ste popriali ľuďom k blížiacim sa vianočným sviatkom?
- Chcela by som zaželať všetkým čitateľom novín krásne prežitie vianočných sviatkov v kruhu najmilších a do nového roku popriať len to najlepšie, aby bol budúci rok lepší, krajší... Ale hlavne im prajem, aby mali vždy dôvod na úsmev, lebo bez úsmevu, dobrej nálady a úžasných ľudí okolo seba je to ťažké...
