L. Latinák: Pre manželku je darčekom, keď som doma

Ako si spomínate na Vianoce v detstve?

- Najväčšiu radosť som mal, keď sa pod stromčekom akože z ničoho nič objavili darčeky. Potom som pochopil, že to je mravenčia práca našej mamy. Že všetky deti vystrnadila z blízkosti stromčeka, aby otec stihol podeň v pravý čas nanosiť tie darčeky.

Kedy ste prestali veriť na Ježiška?

- Uf, to si naozaj nepamätám. Bolo to tak strašne dávno. Asi to bolo niekedy medzi škôlkou a školou.

Ako vyzerajú vaše Vianoce teraz, keď máte vlastnú rodinu?

- Kým nemáme deti, utekáme s manželkou k našim rodičom. Počas roka si ich veľmi neužijeme. Treba pozrieť jedných na východ i druhých do Detvy.

Patríte k mužom, ktorí si nechávajú kúpu darčeka na poslednú chvíľu?

- Áno, nemám ešte nič kúpené (s Lukášom Latinákom sme sa zhovárali 14. decembra - pozn. red.). Zhon v obchodoch mi ide na nervy počas clého roka, nielen na Vianoce. Budem sa preto snažiť nakupovať cez internet. Nemám ešte konkrétnu predstavu, to mi musí cinknúť do nosa. Najmä že stále hovorím: nekupujme si darčeky. A vždy ich kúpim najviac (smiech).

Ste za klasiku a praktickosť alebo radi dostávate originálne darčeky?

- Mám rád vtipné darčeky. Napríklad Majo Labuda mi raz dal na narodeniny nezmyselný darček. Je to hlinená kadibudka s holým ujom. Je to vtipné, len neviem, kde ju mám dať. Ukladám ju tak, aby ju spredu nikto nevidel. To je taký darček, ktorý treba radšej schovávať (smiech). A ja som zas kamarátke z Nitry poslal obal zo spodnej bielizne a do nej natlačil ochranný papier s pukačkami. Lebo viem, že ona rada puká (smiech).

Aj manželke dávate vtipné darčeky?

- Manželka je rada, keď som doma. To je jej veľký darček. Som dosť zaneprázdnený. Došlo to už do takej fázy, že ju beriem so sebou na cesty, aby sme vôbec boli spolu.

Nedávno ste potešili pred Vianocami viacerých, keď ste zorganizovali Vianočný bazár chalaňov. Ako vám to napadlo?

- Myšlienku sme prevzali od našich kamarátov z Prahy, ktorí to pod názvom Vánoční Bazár v Mokré čtvrti robia sedem rokov. Jeho organizátormi sú známe české herečky Aňa Geislerová a Tatiana Vilhelmová a herec a režisér Peter Serge Butko. Podstatou bolo priniesť rôzne veci, ktoré sa potom vydražili. Dopredu sme si vytipovali štyri nadácie, ktorým výťažok z bazára dáme. Nechceme však nahrádzať povinnosti štátu, ide nám skôr o poskytnutie nejakého zážitku. Napríklad detskému hospicu, kde sú deti s ťažkými diagnózami, zaplatíme výlet. Vďaka našim českým kamarátom sa vybrali prvýkrát v živote dôchodcovia k moru, deťom z detského domova kúpili koňa.

Čím ľudia do bazára prispeli?

- Ľudia nám priniesli napríklad pekáreň na chlieb, drevené rádio s gramofón, maľovanú mašinu na šitie. Aj herci niečím prispeli. Napríklad Kristína Farkašová namaľovala tričká, my sme s Kemkom, Miezgom a Jakabom sme urobili veľkú fotku, ktorú sme predávali s našimi podpismi, pán Chudík dal do dražby stoličku, na ktorej dvadsať rokov sedával a učil sa texty. Predaj trval dva dni a vzácne veci, ktoré ostali, išli do tomboly na vianočnom koncerte. Hrali na ňom Polemic, Hex...

Robíte reklamu pre mobilného operátora v duchu Partičky. Dali vám scenár alebo je to zasa len vaša improvizácia?

- Reklamy sme robili na tri fázy. Prvá z nich bola najvtipnejšia, lebo tam sme si mohli robiť, čo sme chceli. Nebol k dispozícii scenár, len téma. Scénky sme točili na niekoľkokrát, len jedna sa nám podarila na prvýkrát. Ale nepoviem ktorá.

Spomínali ste, že ste veľmi časovo vyťažení. Točíte teraz niečo?

- Točil som. Do slovenských kín teraz prišiel nový český film Pouta, vo februári príde ďalší český Občanský průkaz od režiséra filmu Želary. Občanský průkaz bude podľa mňa divácky veľmi vďačný film. Je to príbeh štyroch kamarátov zo sedemdesiatych až osemdesiatych rokov, ktorí chcú byť nezávislí, nosiť dlhé vlasy. Je to také mladícke, naivné. Dráma Pouta je tiež z tohto obdobia. Myslím, že Česi sa dokázali so socializmom vyrovnať, dokážu transformovať pohľad na túto dobu, rozprávať o tom.

Tak ako Adela Banášová či Evita Urbaníková ste sa objavili v relácii Sedem. Rovnako ako oni aj vy pôsobite nesmelo. Je to spôsobené úctou k silnej a stálej zostave glosátorov. Ako sa s nimi cítite?

- Relácia Sedem sú neoficiálne majstrovstvá Slovenska v skoku do reči (smiech). Kým sa nadýchnem, predbehne ma Feldeková i Lasica a Eňa Vacvalová povie dve vtipné historky. Som z toho nervózny, lebo chcem povedať pripravenú a napísanú poznámku, lenže oni medzitým zmenia tému a ja sa na to môžem vykašľať, lebo už sa nedá použiť. Potom chcem variť z prvej vody a keď ma z prvej vody nič nenapadá, tak prejdú dve témy a ja nepoviem ani slovo. Zo začiatku som si z toho robil veľké stresy, teraz už nie.