rokov. Július Šproch (64).
Július Šproch, rodák z Prešova, prišiel do Martina za prácou. V Neografii sa ako litograf zaoberal obrázkami, jeho vášňou sa však stali tie pohyblivé. V roku 1971 založil v Martine klub hifistov, ktorí sa spočiatku zaoberali hudbou, nahrávkami, zvukárinou.
Celkom ich však dostala televízia, a tak si založili filmársky krúžok, do ktorého chodil neskôr i režisér Pokoja v duši Vladimír Balko či kameraman Martin Roll. Július Šproch si pamätá, že táto záľuba chytila v Martine asi 200 až 250 ľudí. „Hifi kluby boli v každom väčšom meste, ale my sme mali pomerne úspešných hifistov. Asi pätnásti skončili napríklad v československom rozhlase ako moderátori," vyzdvihol svoj klub.
Kamera drahšia ako trojizbák
V roku založenia klubu získal Július Šproch i prvú čiernobielu kameru pre amatérskeho užívateľa. Jednu vraj mala fakulta telovýchovy a športu v Bratislave, prvú klubovú on.
V tom čase martinskí hifisti kamerovali Politickú pieseň v meste požičanou kamerou z Brna. Vtedajší súdruhovia však chceli mať svoju, a tak mu dali toľko peňazí, koľko potreboval.
Július Šproch ju spolu s videom zohnal na výstave v Česku. Kamera japonskej výroby a značky Sony vtedy stála 150 tisíc korún. Cenou päťnásobne prevyšovala vtedy trojizbový byt.
Lietať s kamerou bolo zakázané
Július Šproch ju však naplno využil. Pre lekárske účely točil pôrod, robili sa Večery slávy, kameroval prvomájové pochody, rôzne podujatia, chodil medzi družstevníkov, natáčal dokonca i mesto z oblakov, čo bolo na roky socializmu priodvážne. „Kamerovať a fotiť mesto z lietadla bolo z taktických dôvodov zakázané. Čo keby sa dostali zábery špiónovi? Lenže aj tí letci boli v Zväzarme ako my hifisti a aj oni sa chceli kamerovať. Zábery som nikde nepublikoval, ale aj tak som mal opletačky s eštébákmi," ukáže na staré zábery mesta z vtáčej perspektívy v novom počítači ako dôkaz svojej odvahy.
Ľudí šokoval
Ľuďom z dedín to, čo nakameroval, o pár hodín v kultúrnom dome i premietal. „Boli z toho paf. Nevedeli to celé pochopiť. Ako som im to pustil, odrazu všetci odišli. Zosmutnel som, že ich to nebaví. Lenže oni len utekali domov povedať, aby všetci zapli telku, že ich tam budú ukazovať. Nechápali, že to nevysiela televízia, ale ide to z tej zvláštnej veľkej dvanásťkilovej škatule - videorekordéra, ktorý vtedy nikto nepoznal," zasmial sa šéf hifistov.
Kino vo výklade a bohatstvo z porna
Pre martinského hifistu bolo dôležité, aby sa ľudia, ktorých točil, videli. V sedemdesiatych rokoch si urobil takpovediac vlastné malé verejné kino. Do výkladu sídla hifistov, na prízemní ktorého je dnes napríklad i reštaurácia Etna, položil televízor a púšťal natočené dokumenty. „V telke boli dva programy, ľudia boli radi, že majú Jula Šprocha. Postávali pred výkladom v zástupoch a pozerali na seba."
Často im hifisti cez televízor sprostredkovali i trošku západu - Pepka námorníka či Micky Mousa. „Bol som členom Československého hifi klubu, chodili sme z Martina na Barandov nahrávať platne a dostali sme sa tu k rôznym nahrávkam. Odtiaľto sme mali napríklad i platňu Johna Casha alebo porno. A to veru naši súdruhovia chceli vidieť. Preto sme dostali licenciu na predaj, aby sa k nim popri bežných ľudí dostali i oni. Priznám sa, že na edícii sme slušne zarábali, do Prahy sme sa potom vozili lietadlom," zaspomínal na dobré časy Július Šproch.
Kameru mu závideli aj telkáči
Čiernobiela kamera bola podľa neho na onú dobu špičková a kvalitná mašinka. „Televízia ju odo mňa chcela kúpiť, pretože keď oni natočili film, filmový pás museli vyvolávať v laboratóriách. Bolo to zdĺhavé. S touto kamerou to bolo jednoduché - na točil som to a pustil cez videorekordér."
V roku 1976 si klub zakúpil na výstave v Česku farebnú kameru, ktorá už bola neporovnateľne lacnejšia. Stála 36 tisíc korún. Neskôr počet kamier pre bežných užívateľov rástol.
Telka v sídle „eštébé"
V porevolučných rokoch začal Július Šproch uvažovať nad založením lokálnej televízie. Zriadiť ju chcel v bývalom sídle „éštébé", na bývalom „pasovom". „Budovu som mal zjednanú, začal som vybavovať techniku, vysielač, ktorý som chcel umiestniť na chate na Magure. Chýbala už len licencia, s ktorou pridlho otáľali. Keď mi ju po rokoch dali, nemal som technické zázemie a vykašľal som sa na to," mávol rukou.
Vyrobil sošku slovenského Oscara
Do deväťdesiatych rokov za tri desaťročia natočil Július Šproch asi 50 hodín filmu. Zábery teraz ak dôchodca digitalizuje na novej technike a strižni. Zatiaľ zostrihal asi hodinový dokument z rokov 1987 - 1990, s ktorým vyhral prvú cenu súťažnej prehliadky amatérskej videotvorby Videoama.
Videoama je oživený festival amatérskych filmových tvorcov, ktorý roky fungoval v Piešťanoch. Keď tu organizátori zomreli, festival sa premiestnil pred dvomi rokmi do Martina. Kedysi sa festival zameriaval aj na dramaturgiu, program, zvuk, scénu. Július Šproch pre víťazov vytvoril slovenskú obdobu Oscara - Rolanda. Rytier, ktorého vytesal do mosadze, sa stal putovnou cenou. „Kde je originál neviem. Ostala mi len replika," ukázal na sošku pri počítači.
Dlaň na sedenie si nechal patentovať
Soška Rolanda je jednou z originálnych doplnkov jeho kancelárie v sídle hifistov v centre mesta. Najvýraznejším je už skôr kus nábytku - biela dlaň s prstami, ktorá slúži ako kreslo. Na vnútorných bruškách prstov sú reproduktory. Podivuhodné kreslo si dal Július Šproch patentovať. „Najprv som vymyslel kreslo s dvomi reproduktormi, ale to som nevedel, že myšlienka sa dá patentovať. Škoda, lebo o pár rokov s ním prišli Američania. A vtedy som si povedal, že budem lepší a urobím kvadrokreslo. Dal som si ho patentovať, lenže vtedajší režim bol taký komplikovaný, že som musel právo použitia mojej myšlienky preniesť na štát," pokrčil plecami Július Šproch.
