si ako dopisovateľ prevzal aj novinársku cenu. Turčanov ohúril najmä seriálom príbehov zo súdnej siene a neskôr aj článkami o histórii pošty.
Nie je bežné, že sudcovia zároveň píšu o súdnych sporoch, ktoré riešia. Čo vás motivovalo?
- Mojou pracovnou povinnosťou bolo svedomito sa venovať súdnym sporom, riešiť i rozhodnúť ich. Každý spor je svojim spôsobom prípad a každý prípad má pointu. To bol pre mňa dostatočný dôvod na to, aby som mohol publikovať.
Pamätáte si ešte na svoje prvé články?
- Samozrejme, že si ich pamätám. Prvé príspevky som zaslal do redakcie okresných novín v roku 1963, neboli však zo súdneho prostredia. Boli z bežného života. Písal som v nich napríklad o tom, ako sa správa mládež vo vlaku, ako je prehustená obojsmerná doprava na Ulici osloboditeľov, kde takmer denne dochádza k dopravným nehodám a podobne. Upozorňoval som na to, čo by sa v meste malo riešiť. Články zo súdnej praxe, ľudovo nazývané súdničky, som uverejňoval od roku 1964, ale len sporadicky.
Nimi ste sa však zapísali do dejín našich novín. Ktorou časťou práva ste sa nechali inšpirovať?
- Rozhodoval som spory z celého Turca. Veru, bolo o čom písať a hádam aj mentorovať. V pracovnej náplni sudcu som mal vybavovanie občianskoprávnych vecí a spočiatku celej agendy rodinného práva. Pri písaní článkov som vyberal prípady, ktoré by mohli a mali čitateľov zaujať. Myslel som najmä na tých, ktorým hrozil nejaký rozkol, aby predišli následkom.
Články mali mať teda preventívny význam. A podarili sa? Mali ste pozitívne ohlasy od ľudí?
- Myslím si, že to splnilo účel, pretože zakrátko redakcia mala snahu, aby som prispieval do každého čísla. A verte, aspoň štatisticky rozvodovosť v okrese klesla. Z novinárskej obce to bola pochvala najmä za zvýšenie nákladu novín. Taká maličkosť a aký účinok mala tlač! Dnes to vidíme - médiá sú siedma veľmoc alebo prvá?
Boli vaše príbehy vždy založené na pravde alebo ste ich čiastočne aj dotvárali?
- Každý prípad vychádzal z pravdivého jadra právoplatne skončenej veci. Pripúšťam, že pointe som niekedy pomohol vykreslením aj vedľajšieho deja, avšak nebolo to pravidlo. Najčastejšie som písal o prípadoch rozhodnutých podľa rodinného práva, teda o rozvodoch, o zverení maloletých detí do výchovy, niekedy aj o nariadení ústavnej výchovy, ale aj o náhradách škody z rôznych titulov, o pracovných úrazoch, o ľahostajnosti pri dodržiavaní predpisov o bezpečnosti pri práci, o susedských sporoch a podobne. Boli to prípady, nad ktorými by sa mal človek aspoň ex post zamyslieť, aby im predišiel.
Poďme ale k samotným novinám. Ako si spomínate na noviny Život Turca? O čom vtedy písali?
- Keď ich tak v hlave listujem, čítam, myslím si, že odrážali danú dobu. Monitorovali vtedajší život. Hovorili o každodennosti a najmä o perspektívach. Vtedajší šéfredaktor Ivan Rusnák prijal moju ponuku, že okrem súdničiek do novín zaradí aj niečo z histórie. To už som pravidelne prispieval súdničkami a do redakcie som zaslal obsiahly seriál o histórii pôšt v Turci. O každej pošte. Mal názov Pošty, poštmajstri, dostavníky ...
Staršie ročníky čitateľov si ich určite ešte pamätajú. Potom ste ale rozbehli ďalší úspešný seriál...
- Neskôr som dopisovateľský repertoár rozšíril o Staré pravoty turčianske. Podklady som mal z okresného archívu a Štátneho archívu v Bytči. Boli to spory spred sto a viac rokov, ktoré sa vliekli niekoľko desiatok rokov. V tom čase uverejňoval seriál článkov pod názvom Z rodných chotárov aj môj sused, Janko Junas. Domnievam sa, že tieto „neutrálne" články v okresných novinách Turčania radi čítali.
Vy však máte vzťah nielen k histórii a literatúre. Ste aj vášnivým zberateľom známok, v tejto sfére ste dosiahli aj nemalý úspech. Čo ste v tejto záľube našli?
- Mojou dedičnou a celoživotnou záľubou je filatelia - zbieranie známok. Rovnako mám rád aj históriu a literatúru. Stal som sa častým návštevníkom študovne v knižnici Matice slovenskej. Tam som najviac „napáchol" lokálpatriotizmom a vôbec roduvernosťou k vlasti, k Slovensku. Viete, čítať v origináloch listy našich národovcov z druhej polovice 19. storočia, priamo cítiť ich snahu o vec zachovania národa, čo všetko riskovali ... škoda, že dnes sa tomu venuje tak pramálo priestoru. Tieto záľuby mi tiež pomáhali nemyslieť stále na prejednávané spory, s ktorými si človek líhal, myslel, ako vec rozhodnúť a s tým aj vstával.
Prispievate ešte ako dopisovateľ do nejakých novín?
- Občas niečo napíšem do regionálnych novín MY v Žiline a v Považskej Bystrici.
Teraz pôsobíte v Žiline, máte ešte kontakt s Turcom?
- Samozrejme. V Martine mám syna a dcéru zase v Sučanoch. Voči redakcii novín mám však resty, som si toho vedomý. Chcem to však napraviť.
Ako?
- Rád by som opäť niečo do Turčianskych novín napísal. Keďže v tomto roku má filatelia v Martine 90 rokov, patrilo by sa mi jubileum pripomenúť. Veď do okresných novín som pomerne často písal aj o akciách filatelistov. Práve uzatváram rukopis Dejiny filatelie v Martine.
Blahoželáme, tak nám prezraďte viac o tejto publikácii.
- Bude to moja dvadsiata publikácia. Podklady mám od zakladateľov alebo ich potomkov, ktorých som oslovil už v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Myslím, že to bude lahôdka. Tie staromartinské rodiny, „fotrovia" a filatelia... Zaoberám sa prevažne písaním monografii obcí, pôšt, klubov, dokonca som si trúfol na dve básnické zbierky.
Ako ste sa k písaniu vlastne dostali? Má s tým niečo spoločné Martin?
- Hodne mi dala spolupráca s niektorými profesionálnymi redaktormi, spoznanie zopár spisovateľov alebo len zamestnancov Matice slovenskej či pracovníkov Slovenského národného múzea - EÚ. Akí to boli zanietení ľudia! To mi dal Martin. Žil som tu plnohodnotný produktívny život. Preto vzťah k Martinu a Turcu pretrváva. Martin je Martin.
