V jednom momente ma zaujala pani, evidentne ružolícejšia ako býva obyčajne, s vysokou kadenciou slov a to nehovorím o intenzite hlasu. „Však ti hovorím, jasne, sedím v číne, no však vieš kde... predsa pri Čedoku," zadala presné súradnice. Dží-pí-esko by malo asi problém hľadať toto miesto, ale...
Musel som sa zasmiať. Čedok. Koľkože rokov je už odtiaľ preč? Dvadsať? Asi nie som ďaleko od pravdy. Ľuďom ale reministencia zostala zostala. Pocit v takýchto situáciach vznikne po presnom postupe: Vypočuj, reverzuj čas, usmej sa a dva-trikrát si šuchni nos medzi zovretým palcom a ukazovákom. Presne podľa toho sa volá - Nostalgia.
Martin sa zmenil a časť jeho koloritu odišla do nenávratna, ale niektoré budovy alebo priestory sa stali konštantami, niektoré odišli do dávna a sú plnkou nostalgie. Mnohé priestory mali svoju typickú vôňu a prechádzka popri nich tú vôňu vyvoláva dodnes. Hm, ktože si vie spomenúť na slávnu krčmu s názvom Žaba? Koľko nočných zmien malo dozvuky práve v nej? Ono to za „socíku" dať si pivo už o šiestej ráno bola veru dosť veľká vymoženosť. Občas sa mohlo stať, že skôr sa ušlo „po papuli", ale Žaba si svoju úlohu martinského „pivného prsníka" dokázala ustáť, pretože, kde inde sa mohol aspoň na chvíľu uzmieriť robotník s majstrom?
A možno sa v Žabe urobilo viac roboty ako počas nočnej šichty. Komu pivo zarána nešlo na chuť, mohol sa zastaviť v niekdajšej Rybe na rybací šalát alebo na pečenáča. Ak by sa niekomu toto prostredie zdalo príliš tmavé a zatuchnuté, mohol sa vybrať do Mliečneho baru. To bolo niečo. Kakauko, lúpačky, ale aj rôzne druhy šalátov, ktoré sa často robili priamo tam, vyzývavé obložené chlebíčky alebo vynikajúce ruské vajcia... Také zaoblené dámy za pultom dodávali dôveru pokrmom v misách. Aj zákusky, alebo káva tu chutili. Často bývalo v Mliečnom bare plno. Ak by existoval dnes, myslím, že by sa mu veľmi darilo. V Martine je síce viacero možností si kdesi čosi „zobnúť", ale v „mliečniaku" to malo iný šmrnc.
Gastro-retroprechádzku preruším spomienkou na predajňu Elektro v meste. Niekedy v osemdesiatom siedmom som počas celého októbra, novembra až do polovičky decembra ráno o pol štvrtej chodil stávať pred vchod tohto obchodu. Veru, poctivých desať štvrtkov to bolo. Totiž vo štvrtok vozili tovar - televízory. Väčšinou ich ale nevozili a partia, ktorá sa vytvorila, zhruba tri hodiny zadržiavala moč a stolicu. V tom studenom počasí to teda nebolo bohviečo. Televízor som napokon zohnal, ale inde a kúpil som dokonca pokazený presvedčiac vedúceho, že je dobrý a pokazí sa mi až doma. No a ja si ho dám opraviť.
Podarilo sa. Menej úspešný som bol v zelovoci, ktorý stál pred vchodom do nemocnice. Stál som tam síce len raz, lebo zhodou okolností dostali predvianočné ovocie a ananás mi za tých päťdesiat ľudí predo mnou stál. Bohužiaľ, dostali ich päťdesiat a ja som už nedostal nič. Vôľu zmeniť ten nespravodlivý svet nakoniec utlmil Budvar v reštaurácii Jadran a veľmi dobre vypražené pozostatky, ktoré sa nie dlho predtým hompáľali jednému býkovi neďaleko chvosta.
Výhodu mali dočasní návštevníci Martina. V istom období ich tu bolo pomerne veľa a pochádzali z Lýbie. Tí veru sa netrápili s nejakými Vianocami a k ananásom mali isto bližšie ako my. S ich pobytom sa spája nápadne veľká zmena v počte blondínok v Martine. Čo bolo živé, tmavé, to sa menilo na blond. Dokonca to vraj potom zvýšilo finančné príjmy...
Film pre nedávnych pamätníkov, ktorý sa mi občas objaví v spomienkach, má ešte stále svoje farby a aj vo vnútri zakódované pocity. Či sú tieto krátke útržky spomienok hodné pozornosti, to neviem... Vlastne viem, u mňa áno.
A dnes? Martin sa dosť zmenil, aspoň jeho centrum. Sklená „Bernátova archa" , alebo vodná „harfa" na námestí výrazne zasiahli do architektúry mesta. Prijaté boli dobre, ale aj zle. Ľudia si zvykajú. Dôležité je, aby časom prisúdili týmto objektom dôležitosť. Stretnutia v nich, pri nich, posedenia, možno zauzľovanie srdiečok láskou...alebo len pohár vody v horúčave. To všetko časom spraví aj z nového, netradičného ten najklasickejší obraz mesta v budúcnosti - nášho Martina
