Aký vzťah máte k naším novinám?
Aj keď ich pravidelne kupujem, musím sa priznať, že mnohokrát si prejdem iba tie nadôležitejšie informácie, ktoré ma zaujmú, prípadne sa ma nejakým spôsobom aj priamo dotýkajú. Hádam preto, že už to nie su naše originálne Turčianske noviny, ale odnož jedného spravodajského molocha. Chýba mi tá jedinečnosť a profesná kvalita, ktorá pri porovnaní s ktorýmikoľvek okresnými novinami bola neodškriepiteľná. V tomto zmysle som si spomenul na fantastickú chuť starého dobrého Martinského piva. To sa dnes vyrába v Nitre a chuť má takú, že keby na ňom nebola vineta, tak neviete, ktorému pivovaru patrí.
Čo vám z nich utkvelo v pamäti za tie roky, čo ich čítate?
Ako roduverného Turčana ma zaujali a dodnes ma potešia správy o zaujímavých ľuďoch, ktorých snahy a osobné výsledky presiahli hranice Turca a mnohokrát aj hranice Slovenska. Nezabudnuteľné pre mňa ostanú rozhovory Zuzky Bukovskej a dnes už nebohého Igora Gabaja.
Ste predovšetkým knižný grafik, čo vás motivovalo k tomu, že ste začali navrhovať logá firiem, podujatí? Na ktoré si zvlášť spomínate? Čím pre vás táto časť tvorby je?
Áno, som predovšetkým knižný grafik, čo je pochopiteľné - celý život som pracoval vo vydavateľstve. Spočiatku ako technický, neskoršie ako výtvarný redaktor. Možno málokto vie, ale z deväťročky som nastúpil za učňa do Neografie. Tu som pričuchol k remeslu, vďaka ktorému som v neskorších rokoch pristupoval s väčším rešpektom k zákonitostiam a rokmi vypesovaným pravidlám tvorby krásnej knihy. Prišli menšie-väčšie úspechy, na základe ktorých som začal dostávať ponuky aj z oblasti propagačnej grafiky. Spočiatku regionálneho významu (Scénická žatva - tá už s celoslovenským dosahom), až po akcie madzinárodného významu (Ekoplagát, Socha piešťanských parkov). Väčšinou som stál pri zrode každej z týchto akcií, pre ktoré bolo potrebné vytvoriť aj sprievodný symbol do budúcnosti - logo. Prirodzene sa vo mne ozval tvorca zaoberajúci sa písmom, a bolo logické, že pri tvorbe väčšine mojich značiek som za východisko zvolil text názvu, jeho skratku, prípadne hru s jedným písmenom. Za úspech v tejto oblasti považujem prvenstvo v súťaži na návrh loga Všeobecnej úverovej banky. Prinieslo mi to uznanie a následne nové ponuky práce. No môjmu srdcu najbližšie je logo, vytvorené pre poľské vydavateľstvo Gemini Poland. Neviem, či ho niekto mal možnosť vidieť. Z dvoch začiatočných písmen GP sa mi podarilo vytvoriť znak dvojstrany knihy a zároveň gemini - dvojičky. Asi málokto si uvedomuje, že aj znak Turčianskych slávností folklóru, ornament vtáčika, je poskladaný z písmen „tsf". Je to hra s písmom, a keď sa práca zadarí, stáva sa pre mňa potešením.
Spomínate si ešte na čas, keď ste navrhovali logo Života Turca?
Už len veľmi matne. Pamätám si len toľko, že som sa snažil vytvoriť hlavičku novín, ktorá by bola opakom predošlého. Pôvodné bolo trochu prizdobené, kurzívové a zdalo sa mi málo úderné. Preto som zvolil jednoduchý „kamenný" grotesk, ktorý mal dominovať prednej strane. Hlavička prežila, a to je pre mňa odmena. Teší ma, že aj tvorca loga súčasných Turčianskych novín „ MY" potvrdil nadčasovosť predošlého výberu typu písma.
Kto vás oslovil na takúto prácu? A vôbec - mali ste s ním veľa práce?
Oslovil ma dobrý priateľ Igor Gabaj. Poznajúc moju robotu nahovoril ma skúsiť šťastie aj v tej oblasti tvorby, ktorej sa v tom období neprikladal veľký význam. Nezabudnem, ako mi už vtedy prízvukoval, čo na „západe" znamená dobrá hlavička. Nezabudnem, akú dôležitosť a nenahraditeľnú úlohu kládol na tvorcu obsahovej skratky titulkov. No nemyslite si, že to bol akýsi kamarát-kšeft. Každá takáto „spoločenská objednávka" musela ísť cez Dielo, kde návrhy posudzovala výtvarná komisia. Až po jej odobrení mohlo dielo uzrieť svetlo sveta.
Logo obyčajne žije niekoľko rokov. Logo ŽT a NŽT prežilo desaťročia, máte vo svojej tvorbe logo alebo znak, ktoré žije dlhšie?
Je to logo Scénickej žatvy z roku 1977 a Ekoplagátu z roku 1983. To sú logá kultúrnych podujatí. Boli by aj staršie - značky rôznych štátnych firiem a podnikov. Všetky „nenežným" spôsobom zmietla „nežná revolúcia".
Vnímate pri čítaní nášho týždenníka, že ste jeho súčasťou? Čo vtedy pociťujete?
Nepociťujem nič. Akurát ma poteší každá dobrá vami zverejnená zpráva.
Skúsme túto tému spojiť aj s vašim súkromím: v akom období života ste robili tieto noviny.
Mnohí na tú dobu nadávajú, ale ja na tie roky rád spomínam - stačilo obklopiť sa správnymi ľuďmi. Bol som mladý, ambiciózny, možno aj húževnatý začínajúci knižný tvorca kľučkujúci pomedzi heslá typu „poručíme větru, dešti". Našťastie som im neuveril, držal sa pri zemi. Formoval som si svoje miesto, svoj program, nachádzal a vyberal priateľov, nechával si poradiť. Dnes, s odstupom času môžem povedať, že pri výbere tých najbližších mi šťastie žičilo. Predovšetkým im ďakujem za všetko dobré, čo sa mi v osobnom a profesnom živote podarilo dosiahnuť.
Viaže sa vám k tvorbe loga nejaká spomienka, zážitok?
Mama nevravela nič, ale cítil som, že je na mňa hrdá. Asi ako každá iná mama.
Bol to váš jediný návrh pre médiá?
V súčasnosti robím spolu s Dušanom Mikolajom magazín Slovensko. Ako grafik som sa nestotožnil s pôvodným spôsobom úpravy strán a ani s formou názvu. Preto som navrhol novú hlavičku, jednoduchšiu, akurát farebne odlíšiac písmená SK.
Čítate dnes MY Turčianske noviny? A čo iné médiá? Čo by ste na nich ako grafik vylepšili?
Ako som už skôr spomínal, čítam, no nerád by som radil. Každý by to robil ináč, po svojom - lebo nie je pekné, čo je pekné, ale čo sa komu páči. No stáva sa, že pri čítaní ktoréhokoľvek denníka si všímam okrem grafiky aj text. A veru si aj zanadávam čudujúc sa, čo všetko dnes môže uzrieť svetlo sveta. Ale to už asi ináč nebude. Každý si už môže vybrať, čo zoberie do ruky. A nie je toho málo. Dnes aj u nás vychádzajú kvalitné veci porovnateľné so špičkovými svetovými printovými produktami. Máme šikovných grafických „mlaďasov", každý to robí ináč dobre, citlivo, podľa toho, komu je časopis určený. Tam netreba zasahovať.
Majú podľa vás pri dnešnej invázii elektronických médií noviny ešte význam?
Určite áno, aj keď sledujúc mojich vnukov, tiež sem-tam trochu zapochybujem. Hádam pred desiatimi rokmi na knižnom veletrhu v Hamburgu bolo jedno veľké oddelenie venované elektronickej podobe knihy. Prezentovala sa tam najbližšia budúcnosť formy vydavateľskej produkcie. Bublina spľasla, a kniha ostala aj naďalej „dobrým priateľom človeka". To isté prajem aj novinám.
Čo robí dnes knižný grafik? Čím sa v súčasnosti zaoberáte? Budú to opäť knihy na niektorú z budúcich výstav?
Oslovil ma Ľubomír Feldek, že by bol rád, keby som pre bibliofilské vydanie pripravil, graficky upravil a vytlačil jeho básnický preklad Šalamúnovej Piesne piesní. Na spoluprácu som prizval špičkového ilustrátora a dnes už na veci tuho pracujeme. Sám sa teším, že znova príde na svet desať, dvadsať, možno tridsať kníh (podľa záujmu zberateľov) krásnej milostnej poézie doplnené originálnymi kresbami Miroslava Cipára a v dokonalej, ručne viazanej koženej väzbe od Lidy Mlichovej.
