u.
Spolupracovníkom sa stal prakticky z večera na ráno. Po zraze turistov v Mošovciach v roku 1980 ho s ponukou na spoluprácu oslovil Igor Gabaj.
„Bol som vtedy už pri zdroji športových výsledkov a udalosti v Turci, takže jeho ponuka ma neprekvapila. Aj ja som mal záujem, aby sa na stránky novín dostávali aktuálne výsledky z turčianskeho futbalu, hádzanej, stolného tenisu, volejbalu a ďalších športov, takže sa dosť intenzívne začala rozvíjať moja spolupráca so Životom Turca. A tá už trvá tridsať rokov", hovorí E. Maňúr, ktorý patril aj k aktívnym spoluorganizátorom známeho redakčného turnaja O pohár Života Turca. Jeho slávna éra skončila začiatkom deväťdesiatych rokov, aby vstala z popola inou futbalovou aktivitou, a síce vyhlasovaním futbalovej jedenástky roka. Jej spoluorganizátorom sú dodnes aj MY Turčianske noviny
Edo Maňur bez okolkov priznáva, že dominantnou v jeho spolupráci s novinami sú športové výsledky a tabuľky, pričom jednou z jeho dopisovateľských priorít je mládežnícky šport. Jeho zásluhou sa do novín dostávajú najmä výsledky a tabuľky z turčianskeho mládežníckeho futbalu. Netají sa tým, že to robí rád, lebo vie, že začínajúci športovci, v tomto prípade nádejní futbalisti, sú radi, keď sa ich mená objavia v novinách, pričom práve to ich dokáže ešte viac povzbudiť v ich budúcej kariére.
Meno Eduarda Maňúra ako autora sa neobjavuje v novinách iba sporadicky, ale prakticky v každom čísle. Srdcovkou, okrem futbalu je mu aj naďalej stolný tenis, rovnako aj volejbal. Má to logiku, keďže je aj dobrovoľným sekretárom turčianskeho stolnotenisového zväzu, pričom výdatne pomáha aj turčianskym volejbalistom.
Svoj vzťah k novinám si však utvoril podstatne včaššie ako sa stal ich spolupracovníkom. Keďže zamlada hrával futbal za Turčianske Teplice netrpezlivo čakal na každé nové vydanie novín, aby si prečítal ako hrali ich súperi a ako v komentároch hodnotia jeho mužstvo.
V profesnom živote Eduarda Maňúra zostáva nezanedbateľnou spomienka na niekoľko mesiacov, keď sa zo spolupracovníka stal aj tvorca novín. V čase, keď športu na stránkach novín chýbal kmeňový redaktor, externe zaskakoval na tomto poste. Pravda, bolo to iba popri zamestnaní.
„Dosť rýchlo som pochopil, že to nie je ono, že sa nedá sedieť na dvoch stoličkách naraz. Vydržal som to asi takmer trištvrte roka. Neberiem to tak, že som robil noviny, ale že som redakcii iba vypomáhal v núdzi. Pre mňa bolo dôležité, že som spoznal, ako sa robia noviny priamo v ich kuchyni."
Za roky jeho spolupráce s redakciou sa toho veľa zmenilo. Písacie stroje v redakcii vymenili počítače, osobný kontakt so spolupracovníkom zasa internetova pošta. Na jednej strane je spolupráca oveľa jednoduchšia, ale vraj aj osobný kontakt redaktora s dopisovateľom mal svoje výhody.
Edo Maňúr však vie a cíti, že aj teraz je v redakcii, ktorá s ním a Turčianskym futbalovým zväzom spolupracuje, vždy vítaným hosťom. Keďže sa cíti byť jej rodinou, vždy si má s redaktormi športovcami aj čo povedať.
