v Turci. Práve do nej sme pripravovali naše redakčné minipríbehy predovšetkým o tom, čo všetko sme s novinami zažili. Nevošli tam. Tak sa s nimi (nami) zoznámte teraz.
VIERA LEGERSKÁ, šéfredaktorka
Môj prvý kontakt s možnosťou pracovať vo vtedy ešte Živote Turca mal vcelku kuriózny rámec. Formu mu dodal areál kúpaliska v Štúrove a obsah úderka redaktorov z Martina. Boli sme na celoslovenskom stretnutí redaktorov regionálnych novín, trochu sme zaschôdzovali, trochu posúťažili, niečo aj popili a keďže sme na kúpalisku aj bývali, čo nám iné mohlo v noci napadnúť, ako sa ísť kúpať... Kým ja som to brala ako veľkú srandu, moji kolegovia z Turca ako profesionálnu misiu s cieľom zlanáriť ma z redakcie v Spišskej Novej Vsi do redakcie v Martine. Ja som nič netušila, štvorica Turčanov dobre vedela, čím ma treba očariť, aby som začala uvažovať. Veľa sme sa smiali, recitovali celé pasáže z Lasicu a Satinského a Vodňanského a Skoumala, pospevovali sme si Beatles až kým sa z rannej hmly nevynoril strážca bazénov s bielym psom a... Maďarsky sme nevedeli, tak sme ho ignorovali. Až neskôr sme sa dozvedeli, že nám dohováral, aby sme boli aspoň tichšie, keď už nechceme vyliezť z tej vody von...
Tam sa to začalo. Čo spočiatku vyzeralo ako veľký fór (no tak dobre, chlapci, porozmýšľam, či sa presťahovať), skončilo deň pred Silvestrom v roku 1986, keď som vystúpila z MHD pri poliklinike, aby som na bývalom „óenvé" v Martine podpísala zmluvu. A po Silvestri som sa už s plným kufrom sťahovala na bývalú zdravotnícku ubytovňu oproti pošte.
Sranda skončila, teplé štúrovské bazény zostali v spomienkach, prišli povinnosti a aj zima. Doslova. Možno si pamätníci spomenú, že v januári roku 1987 bola kalamita. Všetko zmrzlo. Len naše odhodlanie písať o tom - nie. Spomínam si, že nejazdili ani autobusy, a tak sa šporťák Milan Petržel vybral z Belej, kde vtedy býval, do Martina do roboty cez polia peši. Prišiel do redakcie a pol dňa nedovolil, aby sme mu zložili čiapku z hlavy. Tvrdil nám, že by to síce šlo, ale s polovicou tváre.
ROMAN KOPKA, redaktor
Pracoval som na mestskej polícii, keď ma oslovil Janko Kŕč, či by som k nim nenastúpil. Mal som nahradiť legendárneho šporťáka Igora Gabaja, ktorému som dovtedy posielal články z hokejbalu. Keďže k športu som mal vždy blízko, dlho som neváhal. Akurát, trochu som mal problém oznámiť mojím nadriadeným, že chcem z polície odísť. Problém preto, lebo som v jej službách pracoval iba pár dní. Zdalo sa mi to neférové. Našťastie, vtedajší náčelník Jaroslav Blizniak to tak nebral a v pohode sme sa dohodli. V redakcii som sa aj vďaka dobrej partii rýchlo aklimatizoval. Najprv som dostával relatívne ľahšie úlohy a neskôr všetko, čo bolo treba riešiť. Už to nebol len šport, ale aj politické témy a občianske problémy. Najmä tá politika mi popri športe akosi prischla.
S novinami som za štyri a pol roka kadečo zažil. Napríklad, keď som prišiel ako nový do Teplíc na futbal, tak ma ľudia mali za delegáta stretnutia. Usúdili tak asi preto, lebo som si stále niečo písal. Najprv si ma nevšímali, no keď rozhodca niečo sporné odpískal, hneď sa začali na mňa obracať, aby som narobil s arbitrami poriadok. Keď som sa usmial, začali mi nadávať, že sme jedna banda. Až keď opadli emócie, tak si dali vysvetliť, že ja som len obyčajný novinár, ktorý zhodou okolností sedel na mieste delegáta. A keď prídem do Teplíc na futbal, tak tam sedím stále. Ale miestni už vedia, že nie som s rozhodcami spolčený.
ROMAN BREZNIAK, redaktor
Do redakcie som nastúpil v septembri 2006 na pozíciu inzertného manažéra. Dva dni po podpise pracovnej zmluvy som absolvoval prvú redakčnú grilovačku. Neprešiel ani týždeň a opäť sme vyrazili na žúr, pretože šéfka oslavovala okrúhle jubileum. Všetci určite uznajú, že takáto udalosť sa nedá prejsť bez povšimnutia. Pozitívne udalosti prvých dní ma správne nakopli do ďalšej práce. No človek potrebuje stále nové podnety, a tak som začal rozmýšľať ako ďalej. Kolegyňa Janka Komenská mala na starosti odbyt a robila to už poriadne dlho. Podarilo sa mi ju prehovoriť, nech prestúpi na pozíciu hospodárky a zrazu bol zo mňa odbytár.
Postupne sa vystriedali všetky ročné obdobia a zas som dostal nutkanie niečo zmeniť. Po podrobnej analýze nášho kolektívu sa ako najvhodnejšia obeť ukázal redaktor Janko Kŕč. Človek tesne pred dôchodkom, prečo ho nezneužiť, prebleslo mi hlavou. „Janko prečo nezájdeš na Sociálnu poisťovňu, nech ti vypočítajú predčasný dôchodok," húdol som do neho. Ani sme sa nenazdali a už sme sedeli na rozlúčkovej party. Janko ako čerstvý dôchodca a ja ako čerstvý redaktor.
Postupne sa vystriedali všetky ročné obdobia, dokonca až dvakrát a zas som dostal nutkanie niečo zmeniť. Zdá sa mi, že šéfku jej práca stopercentne nenapĺňa...
JANA KOVALČÍKOVA, redaktorka
Do redakcie som prišla už ako tínedžerka a praxovala som tu s prestávkami asi osem rokov. Ešte s priezviskom Kubisová. Od poznámok som sa prepracovala až k príbehom ľudí a potom aj k serióznym správam. V redakcii ma brali už ako dvornú praktikantku... Pred záverom vysokoškolského štúdia žurnalistiky v Nitre som dostala ponuku zamestnať sa tu naozaj. Braňo Gregor odchádzal a ja som vyhrala konkurz na jeho miesto. Dostala som na starosť presne ten región, z ktorého pochádzam. Náhoda, z ktorej sa dodnes veľmi teším. Veď veľa mojich spolužiakov je ešte teraz nezamestnaných. Musím ale priznať, že to bolo asi najťažšie obdobie v mojom živote. Dokončovala som diplomovku, pripravovala som sa na štátnice, cestovala Nitra - Martin a popri tom som sa zaúčala do redakčnej práce so všetkým, čo k tomu patrí. Ale zvládla som to a prijímam ďalšie výzvy od života.
Hádam najvtipnejšie a najosobnejšie zážitky v redakcii sa mi spájajú práve s mojím priezviskom. Okrem mňa totiž na úradoch v Martine pôsobia ďalší ľudia s rovnakým priezviskom. Potom sa občas stane, že Kovalčíková robí rozhovor s Kovalčíkom... Ale tak, ako to vysvetľujem rôznym zvedavcom, ktorí nám kvôli tomu telefonujú do redakcie, vysvetlím to aj vám. S Miroslavom Kovalčíkom z obvodného úradu sme len menovci, rovnako aj s Janou Kovalčíkovou z matriky v Martine. Ďalší Kovalčíkovci sú potom aj v Turčianskych Tepliciach, Prievidzi, Nitre i Bratislave. Už som takmer so všetkými v kontakte.
Opačný prípad, ktorý sa objavuje častejšie, je, že ľudia ma často oslovujú slečna. Asi pre mladistvý vzhľad. Vždy ma tým uvedú do rozpakov, pretože už takmer tri roky som vydatá (ďalšia vec, ktorú som stihla:-)) a som teda pani. Ak si to situácia vyžaduje, vždy dotyčného opravím. Inokedy zase plynie reč veľmi rýchlo a bazírovať na oslovení nie je vhodné. Ako kedy potrebujem... Samozrejme so správaním, ktoré prináleží vydatej žene, to nemá nič spoločné. Tam mám úplne iné pravidlá.
MIROSLAVA DÍREROVÁ, redaktorka
Písal sa rok 2003, ja som bola druháčka na vysokej škole, ktorá si obľúbila spisovateľku Hanu Zelinovú. Veľmi som chcela vedieť, kde ten jej Alžbetin dvor stál a kde žili Fabiciovci. Napísala som jej a ona odpísala. Keď som doma držala jej list, uvažovala som, že by som s ňou mohla urobiť rozhovor pre Život Turca. Asi to bol osud, lebo práve v tej chvíli mi zazvonil telefón a ozvala sa moja terajšia šéfka, že drží v ruke žiadosť o prax v ich redakcii a spýtala sa, kedy sa ukážem. Rozhovor so Zelinovou bol jedným z prvých príspevkov, celkom prvý bol o rezbárovi z Turčianskeho Petra. Na zmluvu som začala v redakcii pracovať v roku 2006.
Ako študentka som písala skôr témy z kultúry a príbehy, no Igor Gabaj chcel moje obzory rozšíriť o šport. Poslal ma za Petrom Vonsom, ktorý robil súťaž v naturálnej kulturistike. Samozrejme, to meno som počula vtedy prvýkrát a bolo to jasné aj recepčnej v posilke, ktorá mi začudovaná povedala, že Peter Vons na mňa predsa čaká pri stole za mnou a je to ten svalovec... Peter Vons na mňa začal sypať športovú terminológiu. Po pár minútach ma odhalil. Mávol rukou a povedal: „Vidím, že ti to nič nehovorí. Vieš čo, nechaj to tak, ja to napíšem za teba." A odvtedy mi so športom dávajú kolegovia pokoj J
VIERA LOVÍŠEKOVÁ, grafička
Je to už štrnásť rokov, čo som sa v novinách dočítala o voľnom mieste grafičky. Dovtedy som po materskej pracovala v lekárni, ale ako vyštudovanú grafičku ma to predsa len ťahalo k svojmu... Pamätám si, že som sa na konkurz dôsledne pripravila, vyfintila, aby som na šéfredaktora Michala Beňadika urobila dobrý dojem. Počas rozhovoru s ním som bola natoľko strémovaná, že som si nechtiac roztrhla korále na krku. Rozkotúľali sa po celej miestnosti a ja som ich začala zbierať. Narýchlo som ich zopár hodila do kabelky, ospravedlnila sa a už som sa v duchu lúčila s miestom grafičky. Veď som práve predviedla, aká som nešikovná. Ale táto príhoda na Michala Beňadika zrejme zapôsobila, lebo ma prijal. Hneď v prvý deň nástupu do práce ma privítal s cukorničkou. V nej boli zvyšné korále, ktoré vo svojej šéfovni ešte našiel. Odvtedy si korále navliekam na pevnejšie nitky J.
GABRIELA AVRAMOVÁ, obchodný zástupca pre predaj novín
V Turčianskych novinách som našla oznam, že hľadajú niekoho pre marketing a odbyt novín. Povedala som si, že to skúsim a podarilo sa. Moje začiatky si už poriadne ani nepamätám, lebo hneď po nástupe som vhupla do množstva povinností a bolo mi jasné, že nudiť sa tu rozhodne nebudem.
Pri práci v novinách nemáme núdzu o kuriózne situácie. Ja ich najviac zažívam v súvislosti s mojim priezviskom, ktoré je až na jedno písmeno úplne totožné s obcou v Turci - Abramovou. Veľakrát sa mi stáva, že si to na druhom konci telefónu vysvetlia tak, že volám z obecného úradu v Abramovej, a nie z Turčianskych novín.
KATARÍNA DANCZIOVÁ, obchodný zástupca pre predaj inzercie
Môj nástup do práce bol úžasný. Hneď prvý deň práce som celý deň strávila cestovaním na dvadsaťminútové zaškolenie do Nitry. Na ďalší bola oslava. Kolega Janko mal narodeniny. Už vtedy som zistila, že som sa dostala do veľmi veselého a tak trošku aj bláznivého kolektívu. Povedala som si, že to začína dobre. Tu sa asi stále oslavuje... Ďalší mesiac oslavovala sviatky naša grafička Vierka. Počas následnej grilovačky som si so všetkými potykala a mala som pocit, akoby som v Živote Turca bola už večnosť. No a potom to prišlo. Chceli odo mňa priam nemožnú vec - zverejniť moje foto v novinách. Pre mňa, čo sa vždy skrývam pred objektívom, to bola priam tragédia. Dodnes s tým bojujem ☺.
A v pamäti mi určite ostane aj jeden adrenalínový utorok. Septembrové redakčné člnkovanie v bazéne na kúpalisku Stráňavy sme zakončili nočným výstupom na hrad Strečno. Brána na hrade však už bola zatvorená. Dychtiví po histórii sme si chceli hrad obzrieť aj zvnútra a rozhodli sme sa ho dobyť. Po hradbách sme sa vyštverali až hore, urobili sme si foto pri kanóne a užívali si pohľad zhora. A vtom sme zbadali malé svetielko s veľkým strážcom. Úsmev na perách nám zamrzol. Tmou sa ozývalo jeho prísne: „Ako ste sa sem dostali?" „Tadeto" - skromne som odpovedala ukazujúc prstom dolu na hradby. Strážca to ocenil, zmiloval sa a vysvetlil nám, že máme prísť v rámci otváracích hodín. Z hradu nás už pustil ako slušných ľudí bránou.
Inka Kašáková - Čistoňová, obchodný zástupca pre predaj inzercie
V redakcii som už tak dlho, takže spomenúť si na neobvyklé, veselé či smutné zážitky je pre mňa dosť zložité. Bolo ich veľa - tých veselých či už pri práci s kolegami i klientami, pri guľášoch a kapustniciach v „závodnom klube" nášho kolegu i kamaráta Mira Ruttkaya vo Vrútkach. Tak tam sme od smiechu často doslova plakali a podaktorí aj padli zo stoličiek. Hlavou mi prebiehajú výroky kolegýň z inzercie, ich brepty do telefóny typu: "...dobrý deň prajem, Nový Život tuška namiesto Nový Život Turca, pretože kolegyňa v tú chvíľu obhrýzala tušku. Alebo milé chyby v inzercii typu: Predám burgyňu namiesto predám bugynu... či nezabudnuteľná imitácia Gaba Zelenaya v podaní Janka Kŕča, telefonáty s úradníkmi Igora Gabaja či Jarove tanečné kreácie a výroky v čase uzávierky. Bolo toho veľa a pretrváva to dodnes, hoci sa kolegovia pomenili. Zažívame nové a nové krušné i veselé chvíle a dúfam, že to takto ešte dlho ostane. A na záver ešte jeden odkaz pre môjho bývalého šéfredaktora: „Michal, prepáč mi tú škodovku. Ja som zato fakt nemohla!"
MARIANA PIOVARČIOVÁ, hospodárka
Ja a moje kolegyne, ktoré sú tu minimálne odvtedy ako ja, často spomíname s úsmevom na tvári deň môjho nástupu. Po päťročnej materskej je žena trochu „iná", každá to pozná: cikať, papať, kakať, konverzácia trochu chabá. Keď zazvoní telefón, ste v strese. Práca, ktorá vyžadovala strojopis, to nebol problém. Problém bola skôr práca s PC, čo dnes už nemajú problém ani malé deti. Avšak, keď som nastúpila, ešte sa písavalo v T602. To bolo pre mňa čosi nové. Mala som dohodnuté stretnutie v redakcii, že si ma akože okuknú a čosi mi dajú napísať na tom zázraku techniky. Keďže predtým som nemala možnosť na PC pracovať, ponúkol sa môj ostrieľaný brat, že si k nemu domov môžem prísť čo to vyskúšať. Keď som za ním prišla, práve čosi na ňom robil, takže prebehlo rýchle školenie a bravúrne som prepísala text. Nadišiel deň „D" a ja som sa prišla predstaviť do redakcie. Po milom privítaní a úsmevoch na tvárach ľudí padla otázka a čo práca s PC? Tvárila som sa, že s tým teda nemám problém. Usadili ma za stôl s pripraveným textom a vraj zapnite si počítač! Vtom som zbledla, sčervenala - veď toto ja neviem, u brata bol počítač už zapnutý. Tvárila som sa ako teliatko a hľadala nejaký gombík, vypínač či zástrčku... No asi som zapôsobila, lebo budúci kolegovia mi počítač zapli, text som prepísala, bola prijatá a som tu dodnes.
JANA KAMENSKÁ, hospodárka
Ja a môj úsmevný príbeh v redakcii? V redakcii robím už pekných pár rokov a keby na mňa netlačili, tak si hádam aj na niečo úsmevné spomeniem. Pri práci s ľuďmi tých zaujímavosti bolo až dosť. Prešla som všetkými úsekmi v redakcii okrem redaktorskej práce. Moji kolegovia vedia o mojej fóbii - strachu z malých chlpatých zvieratiek (mačky, psíkovia, z hlodavcov. Raz priniesla kolegynina dcérka do práce škrečkov, ktoré sa im doma namnožili s dobrým úmyslom ich v chovprodukte predať. Chcela sa s nimi pochváliť, aké sú pekné, milé. Ale to nevedela o mojom strachu z týchto malých potvoriek. Ja som práve vybavovala telefonicky uverejnenie marketingu v novinách, netušiac, čo sa skrýva blízko môjho dosahu. Keď odokryla obrúsok, ktorým boli škrečky v krabičke prikryté a pristúpila práve k môjmu stolu, moja reakcie bolo „veľké spišťanie", slzy v očiach, potom smiech a o reakcii kolegýň ani nehovorím. Tie padali od smiechu. No vydesila som aj riaditeľku jednej inštitúcie, ktorú som mala práve na linke. V zlomku sekundy som zložila, ale môj výkrik ešte odišiel do sveta. Vtedy určite zostalo na druhom konci linky množstvo otáznikov. Samozrejme, keď mi srdce prestalo biť ako zvon, pani riaditeľke som sa ospravedlnila.
ALENA ŠPIRKOVÁ, obchodný zástupca pre predaj inzercie
Do redakcie som nastúpila ako inzertná manažérka v jeden májový deň roku 2009. Predchádzal tomu inzerát v novinách. Práve som končila v bývalom zamestnaní. Celkom ma to zaujalo, lebo predstava, že mám robiť v novinách, bola lákavá. Už aj preto, lebo odkedy som začala vnímať svet, pamätám si, ako sa v mojej rodine Život Turca čítal a ako deti sme sa so sestrou predbiehali, ktorá ho stíha prečítať, kým prídu rodičia z práce. Vyšlo mi to. Vzali ma a celkom ma to potešilo, pretože som veselej povahy a aj kolektív sa mi zdal už na prvý pohľad veselý. Máme za sebou dni, kedy sa fakt nasmejeme. Moja práca je zaujímavá a často sa mi stáva, že mi niekto popletie písmenká v mene a stáva sa zo mňa pani Šperková alebo Špriková, dokonca ma jeden klient volal v telefóne pani Špiková, čím fakt „špikoval". Ale najúžasnejšie mi meno skomolil, aspoň podľa mňa, jeden klient. Oslovil ma pani Špirokvá, čím spustil lavínu rôznych emócií u kolegýň, a tak sa zo mňa na dva dni stal Jamiroquai. Občas sa stáva, že moje meno evokuje príbuzenstvo so známym rodákom zo Sučian - Rasťom Špirkom. Neraz sa mi stane, že ma oslovujú aj novinári, ktorí hľadajú nejakú pikantnú story.
Autor: Kolektív MY Turčinske noviny
