a čas strávený v novinách.
JÁN KŔČ, dnes dôchodca
Je to už viac ako dva roky, čo som naposledy prekročil prah redakcie MY NŽT a nadobro zatvoril na nej dvere zvonku. Nemusel som, ale chcel som. Pravdupovediac, trochu mi bolo smutno, lebo som prežil v kolektíve viac ako desať rokov. Odchádzal som ale s pocitom, že mám kedykoľvek možnosť nazrieť do redakčného zákulisia a aj kedykoľvek čo-to napísať. Novinár má jednu výhodu - zostáva ním aj na dôchodku. A tak je to aj so mnou. Už nemusím, ale, keď chcem, môžem. Samozrejme len v rámci toho, ako je redakcia schopná so mnou kooperovať. Mám to šťastie, že som sa zo strán novín nevytratil navždy. Občas mi niečo napadne, občas si na mňa kolegovia spomenú a nejakou témou ma prinútia sadnúť si k počítaču. A tak, ak mi dnes niečo chýba, tak je to len redakčný kolektív - ten náš (ak smiem tak napísať) mladý kolektív, v ktorom som sa cítil vždy dobre (dúfam, že aj oni so mnou). Ale jedným dychom musím dodávať, že je aj niečo, čo mi vôbec nechýba. Sú to víkendové športové služby, často plné stresov a nočných príchodov domov. Keďže dobre poznám, čo táto práca obnáša, vážim si všetkých, ktorí „vyrábali a vyrábajú" naše Turčianske noviny.
MIRA KOVÁČIKOVÁ, po odchode z redakcie pracovala v časopise Tatry, neskôr pomáhala formovať spravodajstvo v novozaloženom Rádiu Tatry, bola regionálnou redaktorkou SME pre Spiš, Tatry a Liptov, od roku 2000 je v slobodnom povolení, ako publicistka spolupracuje s časopismi Wellness, Miau, Tatry a ďalšími. Býva v Poprade a žije Tatrami.
Bol to môj prvý skutočný novinársky „džob". Život Turca. Žiadna svetová agentúra, ani slávny magazín. Obyčajné okresné noviny. No, obyčajné... Pre mňa až také všedné neboli. Ťažko sa to vyjadruje, popisuje, ale tie noviny tak trochu mohli za to, že som si v príliš mladom veku zvolila za profesiu absolútne nekompromisne a jednoznačne - žurnalistiku. Ani vo sne by mi nenapadlo uvažovať o niečom inom. V Živote Turca som strávila každé letné prázdniny, dokonca som si ich zvolila aj za tému diplomovej práce. Tie noviny mi v tom čase vrástli pod kožu. Je preto celkom pochopiteľné, že som o nijakej inej kariére ani neuvažovala. Nesnívala som o vtedy prestížnych spoločenských týždenníkoch, ani o dynamickom svete agentúrneho spravodajstva. S naivitou a dychtivosťou mladíckej duše som sa tešila na „svoj" Život Turca. Neľutujem to rozhodnutie ani dnes. Privítala ma partia, známa z letného prázdninového praxovania. Partia, ktorá žila novinami, regiónom a pre noviny. Pamätám si, ako ma šokovalo, keď som si uvedomila, že naše „popracovné" debaty sa točia - okolo čoho iného? No - okolo novín. Nie, nedali sme si pohov ani keď sme mali voľno. Akoby to krédo vtedajšieho šéfredaktora, Michala Beňadika, každému kolovalo v žilách namiesto krvi: Začínajme naplno a pomaličky pridávajme! Napodiv, držím sa toho celý život. Možno to pre realitu dneška nie je najvhodnejší spôsob existencie, ale ja som hrdá, že viem, kde ma naučili nepodvádzať samu seba. Dnes už sa tie noviny tak nevolajú, ale ja dúfam, že kdesi hlboko v nich zostal duch toho zázračného motora uchovaný.
MILAN PETRŽEL, po odchode z redakcie roku 1990 pracoval ako vedúci kultúrnej organizácie, redaktor v mestskom periodiku Vrútočan, v krajskom periodiku Región žurnál, v Turčianskom kultúrnom stredisku, teraz personalista v Spojenej škole v Martine. Spolupracoval a spolupracuje s televíziou, rozhlasom, denníkmi, týždenníkmi, časopismi... Publicisticky je stále aktívny.
Hoci som sa svojho času v Živote Turca venoval viac športu, jedna udalosť mi utkvela v pamäti. Bola o inom ako súťažení. Starý sučiansky most cez rieku Váh sa stal tragickým pre jedenásť Juhoslovanov z Vojvodiny. Vodič autobusu z Nového Sadu v pravotočivej zákrute nezvládol riadenie, narazil do zábradlia a pomaly sa preklopil na strechu do koryta Váhu. Pri nehode prišlo o život desať pasažierov, jedenásty zomrel v martinskej nemocnici. Nehoda sa stala po piatej hodine ráno dňa 19. marca 1987. Pri dokumentácii nešťastia sme boli aj my - redaktori Života Turca a na miesto nešťastia či do nemocnice v Martine sme sa pravidelne vracali, aby sme poskytovali informácie aj ústredným denníkom, rozhlasu a televízii. Naše služby dokonca využili aj pracovníci médií v Juhoslávii, ktorí si články nechávali preložiť a uverejňovali ich vo svojich periodikách. Telefonické spojenie bolo priebežné, veď redakcia informovala juhoslovanské rodiny, kto z pasažierov autobusu zostal nažive a kto nie. Smútočné sprievody sa uskutočnili dva - jeden v Martine, druhý v Novom Sade. Na spomienkovej rozlúčke v Kine Strojár, kde bolo na pódiu umiestnených desať rakiev s telesnými pozostatkami mŕtvych pasažierov, som sa ako čestná stráž striedal aj ja spolu s pracovníkmi mestských a okresných úradov. Redakcia sa zapojila do smútočného pochodu od Kina Strojár až na námestie k Prioru. Potom autá odviezli rakvy na letisko, odkiaľ ich transportovali do Vojvodiny. Z Juhoslávie po týždni prišiel do redakcie Života Turca ďakovný list od redaktorov z juhoslovanských periodík i od politických predstaviteľov, ktorí vyslovili vďačnosť i úctu za poskytnuté informácie i prejavy piety.
JARO PODHORSKÝ, po ukončení zmluvy s NŽT odišiel na materskú dovolenku s dvojičkami, potom bol živnostníkom - mal kvetinárstvo, ale ako hovorí, asi mu nevoňalo, tak odišiel na voľnú nohu, teraz pracuje ako fotograf - a to mu vonia viac.
Počas mojej "kariéry" už v NŽT som zažil aj veľa adrenalínových akcií. Spomeniem len tie naj. Keď horel Mestský úrad v Martine, nechceli ma pustiť do budovy, že je to nebezpečné. Ale pre mladého fotografa nič nie je nemožné. Prišli hasiči v plnej „zbroji" a v plynových maskách zahájili útok po schodoch. No a šikovný "Jarinko", davaj s nimi. Nevidel som na krok, lebo bolo všetko zadymené, nemohol som dýchať, ale pre dobré zábery som to musel vydržať. Našťastie som sa dostal k otvorenému oknu a tam som sa chvíľu nadýchal. Fotky sa mi celkom podarili - veď som vďaka ním vyhral aj novinársku súťaž.
Ďalšie adrenalínové akcie boli moje tri dopravné nehody na služobných autách, ale bol som v tom nevinne. Prvá sa stala v Bytči na zľadovatenej ceste. Šoférovala Lenka Lepešková a samozrejme nás niekoľkokrát prekoprcla. Stará škodovienka, na ktorej sme sa vozili, dostala potom novú kasničku. Ďalšia bola nehoda s Jankou Turčanovou v Turčianskom Jasene. V prudkej zákrute bol ľad - skončili sme v poli. Našťastie išiel okolo traktor a vytiahol nás Škodovienka ostala bez ujmy. A do tretice sme išli so Zuzkou Bukovskou a Daliborom Karvayom do Košíc a vôbec sme sa neponáhľali. Ani ľad nie, ale keď sme na neho nabehli a vyleteli z cesty, všetko sa zrýchlilo. Auto ostalo pojazdné a akciu sme stihli. Adrenalín patrí k dobrej novinárskej práci.
RASŤO TARHAJ, po odchode z NŽT pracoval v Televízii Turiec v Martine, neskôr pôsobil v mediálnej sfére v Bratislave. Od roku 2003 je riaditeľom a projektovým manažérom v Regionálnej rozvojovej agentúre Turiec
Počas futbalovej sezóny bol v redakcii zavedený systém nedeľňajších futbalových služieb. Každý redaktor musel v určenú nedeľu prísť do redakcie a spolu s gestorom športovej rubriky telefonicky zistiť výsledky futbalových stretnutí. Keďže mobilné telefóny ešte neboli, museli sme využívať len pevnú linku. Boli to naozaj veľmi zaujímavé telefonáty - väčšinou do miestnych krčiem. A nešlo len o zistenie výsledku, ale i o komentár k futbalu. Neraz sa stalo, že dialóg vyzeral asi takto: Otázka: Dobrý deň, volám z redakcie, potreboval by som zistiť ako skončil futbal? Na druhej strane bolo počuť: Chlapi, ako skončil futbal? Vraj sme prehrali o dva góly, 2:1. Ale radšej vám dám niekoho z futbalistov, ja som tam nebol....
KATARÍNA KAPUSTOVÁ, z redakcie odišla študovať žurnalistiku na FF UK v Bratislave, dnes je hovorkyňou Univerzitnej nemocnice v Martine.
V redakcii som pracovala v čase, keď ešte sídlila pod lipami na Memorandovom námestí. Bolo to krásne obdobie. Najmä kvôli výbornému kolektívu, ktorý sa tam zišiel. Keď sa povie Život Turca, spomeniem si na guláše na starých Vrútkach u Mirka Ruttkaya a na úžasné fašiangové šišky s jahodovou penou od Zuzky Bukovskej. Prvé "novinárske kvapky" som dostávala od Igora Gabaja. No a top zážitky z terénu mám s fotografom Jarom Podhorským. Cesty za zimnými reportážami z Martinských holí na vyslúžilom firemnom aute boli veru dobrým adrenalínom.
Krásnu spomienku mám na interview s pani spisovateľkou Hanou Zelinovou. Bolo to v čase na sklonku jej života. Prosila som ju o rozhovor, keď už s novinármi veľmi nekomunikovala. S jej dcérou som sa dohodla, že jej dá moje otázky a netrpezlivo som čakala, či príde z Bratislavy nejaká odpoveď. Prišla. Bol to starým strojom písaný list. Určite jeden z posledných, ktoré vôbec napísala. Preklepy boli ručne opravené. Oslovovala ma v ňom veľmi familiárne - „milá Katka". List mal nádhernú štylistiku, z ktorej bolo cítiť rukopis kníh pani Zelinovej. Dodnes ho mám odložený.
Z redakcie som odišla po roku študovať žurnalistiku na Filozofickú fakultu v Bratislave. Počas vysokej školy som externe pracovala v Pravde a v Slovenskej televízii. Potom v jednej pražskej PR agentúre. Ale nikde sme už neboli taký výborný kolektív, ako „pod lipami". V prostredí plnom intríg a pretvárky sa pracuje ťažko. Musela som sa vrátiť späť do Martina, aby som tu v univerzitnej nemocnici stretla ľudí rovnako srdečných a priateľských, ako boli moji kolegovia zo Života Turca.
MONIKA MARUŇÁKOVÁ, po odchode z redakcie pracovala nejaký čas v redakcii Vrútočan, teraz je na predĺženej rodičovskej dovolenke so synom Patrikom
V prvom rade prajem čitateľom a redakcii novín k významnému jubileu všetko najlepšie.
Na redakčné časy si pamätám celkom dobre. Spomínam si, na jednu príhodu spojenú s vtedajším zástupcom šéfredaktora Igorom Gabajom, ktorý bol okrem iného veľký obdivovateľ žien a ženskej krásy. Raz do redakcie prišla mladá vysoká žena, ktorá nebola veľmi obdarená krásou. Keď za sebou zatvorila dvere na šéfkinej kancelárii, Igor Gabaj skonštatoval: „Tá ale musí byť dobrá v posteli". Nedalo mi to a hneď som sa ho opýtala, že ako na to prišiel. A on sa usmial typickým širokým gabajovským úsmevom a začal mi vysvetľovať „No vieš, pekné ženy chcú byť milované. Ale škaredé musia vedieť dobre milovať, aby ich ten muž chcel". Na tom sme sa vtedy fakt dobre zasmiali.
Raz zase prišla do redakcie jeho manželka, ktorá v tom čase pracovala v Rakúsku. Takže sa tí dvaja pochopiteľne často nevídali. Igor sa vtedy na ňu skúmavo zadíval. Keď odišla, obrátil sa od obrazovky počítača, podoprel sa ľavou rukou vbok, pravú si položil na
písací stôl vedľa klávesnice a pyšne vyhlásil „Ale je tá moja Katka pekná!"
Utkvela mi aj spomienka na jednu vetu, ktorú vyslovila šéfredaktorka Vierka Legerská. Braňo Gregor raz písal článok o človeku, ktorý sa venoval nejakému veľmi netradičnému koníčku. Priniesol nám aj fotky. Keď ich Vierka uvidela, skonštatovala „No čo, každý blbne svojím spôsobom". Túto vetu som si zapamätala, pretože mi stále pomáha chápať a tolerovať rozdielnosť a „inakosť" medzi nami ľuďmi.
RÓBERT ŠKULA, vystriedal viacero povolaní a dokonca sa skúšal vrátiť k novinárčine v matičnom vydavateľstva a v TASR Bratislava, no vždy sa vrátil späť - k milovanému poisťovníctvu
Jack London o novinárčine povedal, že je písaním do snehu. A skutočne: každé číslo novín je do večera staré. Udalosti a príbehy sa v ňom hemžia čoraz pomalšie, až s pribúdajúcou tmou zosivejú a vyblednú. Taký je osud nielen denníkov, ale aj týždenníkov. Na Živote Turca ma počas našej spoločnej cesty fascinovala práve účasť na tejto veľkolepej obnove aktuálnych faktov. Samozrejme, hlavnú úlohu tu vždy zohrával milovaný Turiec. Ale aj spôsob, akým ma moji šéfovia a spolupracovníci učili vidieť, chápať a stvárňovať turčiansky chotár. Sčasti bol ich kantorský talent zdedenou tradíciou, sčasti predstavoval ich vlastnú tvorivú jedinečnosť. A ja to môžem posúdiť najlepšie, pretože som inak a inde za novinára neštudoval.
S Jaroslavom Podhorským sme na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov jediným služobným autom prebrázdili celý Turiec, aby sme hľadali tie najfantastickejšie príbehy jednoduchých ľudí. A našli sme. Dokonca aj v Hadvige, ktorá mala vtedy jediného obyvateľa. No našou úlohou nebolo len fotografovať a písať, chceli sme zmeniť udalosti. Myslím si, že minimálne v článku Detstvo pod bodom mrazu sa nám to naozaj podarilo.
So žurnalistikou som neskončil úplne ani po odchode zo Života Turca. Napokon som pred jedenástimi rokmi zavŕšil svoju novinársku kariéru ako šéfredaktor vtedy najväčšieho vydavateľstva na Slovensku. Nakoniec som sa upísal podpisovaniu poistných zmlúv, čím sa živím doteraz. Ale aj napriek tomu si stále viac uvedomujem, že pán London mal naozaj pravdu: novinárčina je písaním do snehu. Ale v takých novinách ako je Život Turca hreje aj v tých najtuhších mrazoch. A to aj po štrnástich rokoch.
ZUZANA BUKOVSKÁ, po odchode z NŽT bola v Slovenskej národnej knižnici v Martine pracovníčkou pre styk s verejnosťou a neskôr aj lektorkou tejto inštitúcie
Dodnes neľutujem rozhodnutie odísť zo školstva po viac ako dvadsaťročnom pôsobení na jednej základnej škole. Kde som bola dôležitá, pretože som opakovane bola triednou učiteľkou v čisto chlapčenských triedach hokejistov (ku ktorým patrili napríklad Daňo Babka, Jaro Török, Martin Balko a mnohí ďalší), ale aj preto, že som stovky žiakov naučila základom slovenskej gramatiky, literatúry a našej i svetovej histórie. Dovoľujem si to napísať takto preto, že sa dodnes ku mne hlásia a pripomínajú sa mi. Asi aj preto, že môj vzťah k nim a tomu, čo sme sa, a ako, spolu učili, nebol formálny.
Zmeny v našej spoločnosti po nežnej revolúcii však otvorili pred našou generáciou nové možnosti a výzvy. Prehodnotiť svoje postavenie a posunúť sa ďalej. Ako a kam - to som v roku tisícdeväťstodeväťdesiat ešte nevedela. Ale to, že sa budem musieť naučiť písať vysvedčenia, prípravy, správy a neviem čo ešte na počítači a že budem musieť rozumieť aj tomu, čo na ňom hľadajú a robia žiaci, že sa zmenia osnovy, učebnice, atď. - to bolo pre mňa nepredstaviteľné. Odišla som. Až neskôr som pochopila, v akom presnom čase. Aby som mohla prijať ponuku, ktorá naštartovala novú etapu v mojom živote.
Nastúpila som do redakcie okresných novín, ktoré som pravidelne nečítala, nevedela ani poriadne, kde sídlia, ale poznala som človeka, s ktorým som sa stretávala pravidelne na všetkých dôležitých kultúrnych podujatiach, premiérach v divadle, s ktorým sme si sem-tam mali čo povedať, ale pred ktorým som mala veľký rešpekt. Bol to šéfredaktor novín Michal Beňadik. A tak som si bojazlivo sadala prvýkrát za redakčný stôl a písací stroj a písala prvé krátke správy do novín, ktoré o pár dní vyšli. Najviac si však pamätám na vlastný záchvat zodpovednosti pred každým riadkom, ktorý napíšem, lebo som nechcela zažiť hanbu, keby ma niekto prichytil, že niečomu nerozumiem, že som niečo prekrútila, skazila. Bola som však plná nadšenia z toho, že môžem informovať ľudí o senzačných premiérach v našom divadle, napísať k tomu pár svojich postrehov a myšlienok, neskôr osloviť režiséra, hercov a postupne mnohé významné osobnosti z kultúry, ktoré do Martina prichádzali. Ale: - bolo mi (a nielen mne) uložené povinne sa naučiť pracovať s novou počítačovou technikou a teda aj naučiť sa písať na počítači. Vtedy som sa už k tomu postavila ako „moderná žena" modernej doby a išlo to aj za cenu, že som si nie raz z nepozornosti vymazala hotové texty a musela začínať odznova...
Mojich necelých desať rokov v Živote Turca a neskôr v Novom Živote Turca bolo vrchovato naplnených zážitkami zo stretnutí a udalostí, o akých som si kedysi nedovolila ani snívať. A najmä - o ktorých mi bolo umožnené písať a „zdeľovať sa" - takto sa mi to žiada povedať.
Mohla som vojsť do šatne na rozhovor s Hanou Hegerovou, Milanom Markovičom, vstúpiť do súkromia Nade Hejnej, rozprávať sa s Vincentom Šikulom, Ladislavom Ballekom, cestovať s mošovskými nadšencami k hrobu Jána Kollára v Prahe a neskôr recitovať s Ladislavom Chudíkom v pražskej Viole, navštíviť družobný Hoogeveen s famóznym vystúpením nášho folklórneho súboru Turiec... Kvôli rozhovoru s Vladimírom Štefkom som navštívila prezidentský palác a vďaka jeho priazni sme mali v Martine exkluzívne redakčné stretnutie s prvým slovenským prezidentom Michalom Kováčom a potom aj jeho účasť na podujatí Hviezdne žiarenia.
K úžasným spomienkam patria však najmä tie, keď na dvere redakcie zaklopali naši spriaznení čitatelia a úprimne osobne ďakovali za konkrétny článok, správu, reportáž, za to, že dostali nové jedinečné informácie. Som vďačná, že mojich desať rokov práce a aktívneho života súvisí s oslavovanou päťdesiatkou jedných z najlepších okresných novín na Slovensku. Nech sú také aj naďalej!
BRAŇO GREGOR, od odchodu z redakcie pred dvoma rokmi nehasí, čo ho nepáli. Je hasičom vo Vojenskom útvare v Sklenom.
Spomeniem svoj redaktorský prešľap, ktorý sa stal približne pred dvanástimi rokmi, keď obyvatelia jednej z turčianskych obcí oslavovali okrúhle výročie vzniku miestnej materskej školy. Mal som o tom napísať článok. Nemenovaný politik, ktorý sa stal neskôr ministrom, daroval pre škôlku k výročiu bezpečnostné zariadenie, pretože zlodeji ju tesne predtým vykradli. Riaditeľka škôlky mi dala podklady pre článok, pričom spomenula mnohých dlhoročných zamestnancov. Jedno z mien bolo na podkladoch nečitateľné. Čas ma tlačil, uzávierku som mal za chrbtom, tak som ho radšej vynechal. A to som nemal robiť. Nanešťastie to bolo akurát meno dlhoročnej riaditeľky tejto materskej školy, svokry nemenovaného politika, ktoré v článku chýbalo. Ale spomínali sa v ňom kuchárky a upratovačky, ktoré v škôlke robili iba niekoľko rokov. Dnes ma teší, že som aspoň nikomu nepochleboval, no haló z toho bolo riadne. Pani riaditeľka si neodpustila štipľavé poznámky na moju adresu a adresu redakcie. V takýchto chvíľach je škoda vysvetľovať či ospravedlňovať sa. Ublížený to aj tak nepochopí.
Dlho si budem pamätať aj na článok o ročnej opici, s ktorou uzavrel zmluvu jeden z martinských hokejistov. Bývalý kolega, ktorého nebudem menovať, zakomponoval ročnú opicu do zmluvy, keď opravoval článok. Program, v ktorom písal správu, mu toto milé zvieratko ponúkol v opravách namiesto ročnej opcie. Žiaľ (dnes už na smiech), škriatok prepašoval cez korektúry opicu až do novín.
KATARÍNA MAŽÁRIOVÁ Po odchode z NŽT vyštudovala na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave. V rokoch 2003 - 2006 pracovala ako hovorkyňa martinského primátora Stanislava Bernáta. V roku 2007 si skúšala obľúbiť Bratislavu v Domácej redakcii TASR. Avšak po roku ju vietor zavial do jedného súkromného vydavateľstva v Žiline. Od júla 2009 je na materskej „dovolenke". S priateľom Ivanom im krášli tento svet synček Filipko.
Veselé spomienky na NŽT? Tých je veľa, ale len málo z nich je publikovateľných J Zažívala som ich najmä s Miškom Hlaváčom a Jankou Turčanovou, s ktorými sme tvorili nerozlučné trio. Raz sme sa práve my traja vybrali na redakčnej škodovke zháňať správy z dedín horného Turca. Ako posledné nám na trase chýbalo Jasenovo a predstavte si, nenašli sme ho - namiesto toho sa pred nami zjavila tabuľa okresu Prievidza... Zábavné boli aj dni, keď sme pracovali iba v redakcii - jeden náš kolega tvoril so svojou manželkou to povestné jedno telo - jednu dušu a potreboval sa s ňou denne podeliť o zážitky aj päť-šesťkrát. Jedného dňa mu však vedenie vydavateľstva zakázalo takto sa rozptyľovať v pracovnej dobe, a tak jej inkognito v telefóne zaisťoval osloveniami: pán riaditeľ, pani starostka alebo pán zástupcaJ Nezabudnuteľné sú pre mňa aj pondelkové frmoly - „šporťáci" dokončovali nedeľnú futbalovú ligu a najnovšie udalosti na prvú stranu. Od Mirka Ruttkaya sme mali striktný príkaz chodiť v ten deň do práce najskôr o 8.30 h. Kto prišiel skôr, vyslúžil si od neho nevrlé pohľady a poznámky, kritiku a častokrát aj drobné úlohyJ Naozaj si neviem predstaviť, aké to bolo, keď sa ešte v redakcii v čase uzávierky ťukalo do písacích strojov... No a nesmiem zabudnúť na nezabudnuteľné glosujúce poznámky Igora Gabaja - vedel veľmi trefne okomentovať situáciu.
MICHAL HLAVÁČ V Novom Živote Turca s novinárčinou začínal pred 15 rokmi. Po pracoval pre rôzne médiá - Martinské noviny, Televíziu Turiec i denník Sme. Neskôr odišiel študovať do Bratislavy, kde začal pracovať v TASR, bol redaktorom, potom vedúcim redakcie domáceho spravodajstva a napokon zástupca šéfredaktora. Po siedmich rokoch odišiel do internetového denníka Aktuálne.sk, kde dnes pracuje ako šéfredaktor.
„Čo toto bude za novinára, keď len sedí na gauči?!" horekoval Miro Ruttkay prvé dni môjho pôsobenia v Novom Živote Turca. Aj mal dôvod - nemajúc svoje miesto v pracovni (slovo kancelária bolo v novinách vyhradené pre úradníkov) som sa v prvé dni len vyplašene pozeral, ako sa v klasickom novinárskom strese rodí nové vydanie.
Potom prišlo všetko „tenkrát poprvé". Prvá tlačovka - bol som na nej sám s vtedajším primátorom Stanom Bernátom (ešte že bol veľkorysý a moje nezmyselné otázky typu - koľko bude v meste nových telefónnych automatov - s úsmevom vysvetľoval). Prvá úloha na článok: pôjdeš do Kláštora pod Znievom a urobíš rozhovor so ženou, ktorá vyhrala vo vtedajšej veľkej televíznej súťaži. Materiál som spravil, len mi nedošlo, že šéfredaktor ho chcel už do najbližšieho vydania...
A potom to už bolo podruhé a potretie, keď som začínal spoznávať krásy novinárskeho remesla. Viem, ako to vyzerá v amerických filmoch - banda otravných ľudí, ktorí sa za vami rozbehnú, strčia vám mikrofón pod nos a ziapu ostošesť. Tu to bolo o inom. O spoznávaní mimoriadnych ľudí, zvláštnych osudov, rozkrývaní tém, ktoré mali ostať tabu. Sám s odstupom času žasnem, čo sme si vtedy ako mladí a neskúsení ľudia dovolili napísať.
Myslím si, že vtedajšia redakcia bola vzácnym skĺbením starších a skúsenejších, ktorí nám, mladým a dravým odovzdávali dlhoročné skúsenosti. S týmito mladými som zažil množstvo neuveriteľných príhod, na ktoré by nestačilo ani špeciálne vydanie novín.
Asi jediného zlozvyku som sa nikdy nezbavil, takže aj týchto pár viet posielam dávno po uzávierke...
