Na čo sme schopní sa pozerať

Môžete ju stretnúť hocikedy v obchode, na ulici. Jej prvé samostatné televízne vystúpenie lámalo rekordy v sledovanosti. Mala uverejnený svoj módny editoriál v obľúbenom žurnále. Na svete je jej vlastná samostatná televízna relácia.

Keď išla v telke jej prvá šou, nuž - priznám sa - nakukol som na chvíľu do toho televízneho kanála, ale potom som radšej prepol. Ale o tom jej slávnom vystúpení som si aj tak neskôr prečítal kompletnú reportáž na internete. Tak veru, opäť som raz podľahol. Na moje ospravedlnenie môžem povedať, že som si pri tom vyčítavo položil otázku: „Na čo ešte som schopný sa pozerať?" Potom som si v duchu smutne odpovedal: „Na všetko..." Lebo som už raz taký - lebo sme už raz takí!

Má to dokonca historické korene. Povedzme v takej dobe antickej, tam až siahajú korene našej súčasnej kultúry. Kým starí Gréci chodievali povzbudzovať svojich športovcov na olympijské zápolenie a sledovať v amfiteátroch dramatické diela, starí Rímania mali iný vkus. Tým museli postaviť Koloseum, aby sa všetci mohli prísť pozrieť, ako sa navzájom zabíjajú gladiátori. Potom to už zrejme nemalo pre nich patričné grády, a tak sa im vzrušujúcejším divadlom stalo predhadzovanie prvých kresťanov vyhladovaným šelmám. Dokonca ani erotická šou nie je výdobytkom našej doby. Apuleius, antický autor (žil v 2. storočí nášho letopočtu) v dochovanom po latinsky napísanom románe Zlatý osol opisuje epizódu, v ktorej na smrť odsúdená žena má pred popravou najskôr verejne súložiť s oslom - len tak, pre pobavenie ľudu.

V alžbetínskom Anglicku sa darilo divadlu, v ktorom hrali neprekonateľné diela Wiliama Shakespeara, no vtedajší Londýnčania si s chuťou tiež pozreli verejné popravy zločincov. Dnes sa nedá s určitosťou povedať, či naši pra-pra-prapredkovia sa chodili pozerať na upaľovanie čarodejníc výchovne, z donútenia, alebo to bolo pre nich i celkom zaujímavé spestrenie iných, už temer všedných krutostí.

Dnešná doba je predsa len o čosi vyspelejšia. Dá sa síce po známosti dostať na utajené krvavé zápasy bojových psích plemien, no načo také barbarstvo! Ako kultúrny človek si radšej pozriem televízne spravodajstvo s reportážami o ľudskom utrpení s niekedy priam unikátnymi zábermi. Keď sa pozerám na niektoré televízne relácie, kde ľudia prezentujú svoje smutné osudy, rozmýšľam, či to robím pre dobrý pocit z mojej humánnosti a empatie voči trpiacim, alebo či to nie je skrytá túžba vidieť drasťáky z patričného odstupu - z tepla a bezpečia mojej obývačky.

Takže pohoda! Sledovanie televízneho programu naivnej „hviezdy", našej spoluobčianky je skutočne neškodné. Veď je to len taká sranda!