ozdobil jeho vek magickou osmičkou a mesto Martin Cenou mesta.
Celý svoj pracovný život ste so svojou rodinou prežili v Martine. Čo vám toto mesto za viac ako polstoročie dalo?
- V čase, keď som končil vysokú školu sa dávali umiestenky. Hoci som sám už dva roky pracoval na polovičný úväzok v dramaturgii filmu, keď ma oslovili z Vydavateľstva Osveta v Martine, v ktorom som už v lete 1944 praxoval, podpísal som umiestenku im. Následne prišli u Matice slovenskej, že ma potrebujú tam a že mám nastúpiť do práce okamžite. A tak som sa 2. júla 1956 stal Martinčanom a o dva dni som už nacvičoval v závodnom klube ochotnícky Zvonov Tanec nad plačom. Na Martine ma zaujalo všetko. Ponajprv hory a rovnako zástoj mesta v slovenských dejinách. Najviac mi dalo to, že som pracoval najskôr v bibliografii a po desiatich rokoch som dostal za úlohu budovať Pamätník slovenskej literatúry. Tieto pracoviská sa mi stali baňou poznatkov. Bez nadsádzky som však najväčší poklad Martina našiel v ľuďoch.
Aký bol v tom čase Martin?
- Bolo to mesto vzhľadom na tvorivé zázemie priam vyrabované. Väčšina odborníkov sa vysťahovala s vedeckými ústavmi Matice slovenskej do Bratislavy. Kultúrnosť si uchovávali miestni pracovníci spojení buď v ochotníckych krúžkoch alebo kultúru milujúci zamestnanci strojární a nemocnice. Oni najviac podporili aj oslavy storočnice Matice slovenskej, ktoré sa vtedy stali prelomom oficiálnych miest voči Martinu, pretože preukázali živý záujem slovenskej verejnosti o maticu v Martine. Pri organizovaní osláv som spoznal, koľko ľudí v Martine je ochotných tvorivo sa zapojiť do verejného kultúrneho podujatia. Od toho času sa naše „spoločenstvo rovnako zaujatých" začalo rozrastať. Mohol som pokračovať vo vymýšľaní a organizovaní ďalších kultúrnych aktivít. Tie by sa neboli mohli uskutočniť bez pričinenia ďalších ľudí najmä v matici, vtedajšom Armádnom divadle a v Okresnom osvetovom stredisku, ako aj závodnom klube strojární. Pokúsim sa spomenúť si - napríklad na Stanislava Chrena, Igora Galandu, tetu Naďu Hejnú, Miloša Pietra, Milana Nemlahu, Magdu Vaškovú, ale aj Jara Rezníka, Milinu Vlnovú, Jana Šestáka, Augustína Maťovčíka, Miloša Kovačku, Alojza Petríčka, Pavla Kozáka a celý rad ďalších.
Martin vám poskytol príležitosť na tvorbu. Vzalo vám toto mesto niečo?
- Nemôžem povedať, že mi niečo vzalo. Aj keď devätnásť rokov mi odkrojilo totalitné postihovanie. Hoci som nebol straník, komunisti ma prenasledovali tak ako vylúčeného. A to len preto, že sme roku 1968 bránili akú takú nádej na zlepšenie demokracie v Česko - Slovensku.
Pri všetkej košatosti vašich záujmov patrí iste k vašim najmilším divadlo a z neho ešte jednoznačnejšie - bábkové divadlo. Ako sa takému veľkému, celkom dospelému chlapovi stane zázrak, že v ňom po celý život čulo prebýva chlapčenská hravosť? Čím si vás všetky tie „pimprlátka", a najmä všetci tí dobrí, tvoriví ľudkovia - bábkari v Martine či napríklad v dedinke Semerovo - tak tuho opantali?
- Prepáčte mi, že budem odpovedať sprvu akoby protirečivo. Ide o zdanie. Mám rád oč osi širšiu základňu, v ktorej sa divadlo - aj bábkové - ocitá. Ide oumeleckú literatúru, všetky jej spôsoby existencie - slovesnosť, spisbu, predlohy hier a ďalšie jej formy - teda celú literárnu kultúru, jej život apôsobnosť. Ona je mi rovnocennou osobnou záľubou, pracovným odborom itvorivou náplňou.
Prečo?
- Dôvod osobného zaujatia je zväčša nevysvetliteľný, spôsobený mnohými činiteľmi. Literatúra, zvlášť dráma, si ma asi „privolala" tým, že sa uskutočňuje slovom, ktorým sa sebauvedomujeme i dorozumievame. Jeho obrazové uplatnenie tvorbou literárnych diel navodzuje schopnosť prežívať osudy iných ľudí. A zástupne spoznávať i osvojovať si rôznosť ľudských túžob, snažení, skutkov i vzťahov, najmä však hodnotu lásky. Literatúra sa stáva aj predmetom pre tvorbu ďalších stvárnení - spevných, hudobných, tanečných, výtvarných a divadelných, scénických uvádzaní.
Študovať ich, nacvičovať či javiskovo stvárňovať ste mali aj v náplni práce...
- To áno. Dostal som to do náplne v rámci budovania literárno - múzejného pracoviska, ale vzťah k literatúre a divadlu som zdedil. Starý otec si po návrate z Ameriky do rodiska objednával, ako hovoril, „najkrajší slovenský časopis", Smrekov Elán. V našej rodine sa čítalo aj po práci na poli a okolo domu, po nociach. Moji rodičia sa zoznámili pri nácviku divadla. Hrával som ho s nimi už ako dieťa. Po prvý raz som svoje dva skeče režíroval i hral v samovzdelávacom krúžku a od pätnástich rokov som viedol miestnu knižnicu v Opatovciach nad Žitavou. Tu som tiež nacvičoval prevzaté i vlastné hry. Zvlášť som sa venoval zaznamenávaniu ľudových výjavov, chýbali mi popri rozvitých zápisoch piesní a rozprávok. Áno, ľudové detské a bábkové divadlo ma poznamenalo. Nielen navonok, ale priamo odomklo moje vnútro pre tvorbu. Sprítomňuje mi mladosť.
Vráťme sa preto k vašej láske k bábkovému divadlu.
- Pre sústredenejšie venovanie sa detskému a bábkovému divadlu ma v Martine oslovil Stano Chren. A ešte viac ma vyprovokovali zákazy publikovať a verejne vystupovať, ktoré som dostal od komunistov. Keď „privreli oči", mal som si dať pseudonym, nuž som sa prihlásil k rodnému prímeniu - Adamov. V tom čase mi dovolili písať pre bábkarský súbor, lebo z toho neplynul ani honor ani honoráre. Nám však boli tieto predstavenia príležitosťou aj pre metaforu odporu. Už prvá hra Tekvičky, ktorá mala premiéru roku 1978, bola takýmto protestom, veď sa konala pri desiatom výročí sovietskej okupácie. Zobrazovala porážku Turkov naším ľudom 27. augusta 1652 v bitke pri Vozokanoch. Martinskí diváci to pochopili a bábkarské predstavenia sa stali večernou spoločenskou udalosťou nielen detí, ale aj dospelých. Nuž, ako som mohol nenadobudnúť mimoriadny vzťah k bábkovému i detskému divadlu. O hry ma oslovili aj súbory Kamarát pod vedením Milky Hajduchovej a Lúč manželov Kozákovcov. Tým skôr, že som sa mohol inšpirovať zážitkami a podnetmi od práve detstvo prežívajúcej dcérky Martinky.
Z vašich nepreberných aktivít sú určite hodné pamäti mnohé. Keď sa však povie - pochôdzkové divadlo, ozve sa radostný povzdych spomienky u všetkých zúčastnených - účinkujúcich i prizerajúcich sa. Čo sa ozve vo vašich osobných spomienkach, keď sa zvrtne reč na tento nevšedný a ojedinelý projekt pri 125. výročí osláv matice?
- To isté, čo u účinkujúcich i divákov. Úžasná horúčosť, nielen tá augustová, ale aj v pocitoch. Tak napríklad Ladislav Chudík, stvárňujúci postavu Metoda, v druhom vstupnom výjave, sváriaci sa so Svätoplukom, po skončení povedal: To som ešte nezažil. Ja som toho Metoda nehral, ja som ním bol... Išlo o neopakovateľné podujatie, veď v ňom neúčinkovalo „len" 2 739 hercov, ochotníckych i profesionálnych, a to nielen zo Slovenska, ale aj krajania zo zahraničia z Francúzska, Belgicka, Poľska, Maďarska, Rumunska, Juhoslávie, Kanady, Ameriky a výjavy na pochôdzkach vnímalo neuveriteľných stotisíc divákov. Martinom tiekli slovenské dejiny v 75 obrazoch, od Samovej ríše a Veľkej Moravy až po prítomnosť. V živom prúde pochôdzkovali účinkujúci ulicami mesta na štrnástich zastaveniach dejinnej krížovej cesty Slovákov.
Divadlo v uliciach je bezpochyby kongeniálnym kultúrnospoločenským národným originálnym fenoménom. Kde ste zbierali témy? Trúfli by ste si napríklad na výročie matice či mesta na podobný pokus aj dnes?
- V Martine som pripravil aj uličné divadlo pod názvom Župy vMatici - Matica v župách roku 1993, Prispenia Martina - svätého i turčianskeho (1997) a Cesty kMemorandu a SNK (2001). Scenáristicky som pripravil tiež cyklické divadlo o dejinách Martina k jeho výročiu v roku 1990 a Martýri za Memoriális (2007), ale tie sa pre vonkajšie dôvody nekonali. Pre Kláštor pod Znievom som pripravil i nacvičil Hradné divadlo na Znieve roku 1995 a pochôdzkové Dejiny tečú ako Vríca (1999). Témy mi poskytujú dejiny, inšpiruje ma ľudové divadlo. Asi mám dar „výmyselníctva" a viem sa radovať z hravosti, ale aj z prežívania spoluúčasti „rovnako zaujatých" ľudí, s ktorými spolupracujem. Ak by som bol v tom sám, asi by som mohol o takých podujatiach iba snívať. Podľa mňa je najvyššou ľudskou kultúrou spolčovanie a divadlo je toho príkladom.
S divadlom neodmysliteľne súvisí aj vaša úloha zakladateľa divadelných závodov - celoslovenského festivalu, z ktorého je dnes už takmer deväťdesiatročná, v Európe uznávaná Scénická žatva. Ale aj Palárikova Raková či Močenok môže za svoju existenciu vďačiť vám. Prečo ste si mysleli, že divadelné prehliadky sú potrebné?
- Obnova ústrednej ochotníckej prehliadky v Martine, založenej Ústredím slovenských ochotníckych divadiel roku 1923, nesúvisí len so zaujatím divadlom, ale aj so vzťahom ku kultúrnemu Martinu. Stala sa mu krivda, keď ho po februári 1948 komunisti zámerne zlikvidovali. K tomu sa pridala moja pracovná náplň, keď som po zorganizovaní storočnice Matice slovenskej rozpoznal hodnotu aktivizácie občanov a keď som prijal vedenie Pamätníka literatúry. Každé kultúrne pracovisko by malo prestupovať svoje múry a vstupovať do priestorov mesta. Preto sme sa od oživenia divadelného festivalu v roku 1966 nevenovali len výlučne svojej pracovnej náplni. Starali sme sa aj o to, aby sa nezbúralo jadro Martina, o vyhlásenie Národného cintorína za národnú kultúrnu pamiatku, o označovanie pamätných miest a domov v Martine. Založili sme vtedy aj ďalšie literárne a umelecké podujatia: Večer pri Vajanskom, Slovesnú jar, Hudobné augustové dni, Bienále fantázie, Amfo a Diafoto. Postupne sa zladili do uceleného programu martinských kultúrnych slávností. Pôvodné divadelné preteky dostali názov Scénická žatva preto, lebo popri divadelnej prehliadke sa mal konať aj festival filmov adaptujúcich literatúru. Vpád spojeneckých vojsk tento zámer znemožnil.
A teraz poďme do prítomnosti. Vymysleli ste a iniciovali na Slovensku nevídané umelecké spojenie - voľné združenie dospelých recitátorov KRUH 3P. Prečo?
- So živým slovom ožíva aj literárny záznam. Zhodou okolností a iste aj z podnetu kultúrneho zázemia mesta sa počas totality vynorilo v Martine viacero nadaných recitátorov - J. Šesták , J. Sýkora - a ešte väčšie množstvo skvelých interpretiek: E. Kalnická, V. Peťová, Z. Bukovská, E. Potúčková, G. Hamranová i ďalšie, ktorých príspevky rezonovali na vtedajších postupových kolách Hviezdoslavovho Kubína, Vansovej Lomničky, Plávkovom Liptove a pod. Po novembri sa k nim pripojili aj ďalší víťazi, napríklad A. Harman, M. Klein, M. Záthurecká, Z. Kmeťová. Keď sa ich víťazstvá na celoštátnych súťažiach opakovali, prestala sa o ne verejnosť zaujímať. Ako som ich mohol nechať „hlivieť"? Ukázalo sa, že o umelecký prednes je stále záujem. K tomu sa otvorením Slovenského národného literárneho múzea SNK pridali aj dobré podmienky na prácu. Postupne sa sformovali dva typy programov. Predjarie predstavujúce výber z „mojich najmilších" veršov a próz každého interpreta a jesenný, personálne alebo tematicky koncipovaný program z tvorby básnikov a spisovateľov. A tak má Martin niečo, čo nepôsobí nikde inde - jedinečné spoločenstvo majstrov umeleckého prednesu...
Po Nežnej revolúcii ste sa dočkali osobne aj takého spoločenského ocenenia, ktoré so sebou prináša „úrad" na Ministerstve kultúry SR. Ako ste sa cítili v tejto pozícii, na úrade?
- Dodnes si myslím, že hádam ako jediný som vtedy bol na takú úlohu pripravený. Mal som veľa skúseností z organizovania podujatí i z riadenia v kultúre. Už štvrté desaťročie som pracoval v Matici slovenskej, vtedy pôsobiacej aj ako národná knižnica. V tejto činnosti sme mali v predmete pôsobenia nielen celé Slovensko, ale aj zahraničné styky. Keď som potom prišiel roku 1990 do Bratislavy na ministerstvo, ktoré malo pripravovať nové zákony ako spravovať kultúru a zbavovať sa ideologického vedenia, stavať na demokracii, naozaj som mohol tieto moje skúsenosti uplatniť tvorivo. Podarilo sa nám presadiť záchranu i osamostatnenie centrálne riadených inštitúcií - knižníc, múzeí, galérií, osvetových stredísk. Na nové princípy sme postavili pamiatkársku starostlivosť, po prvý raz sme dostali návrh na prijatie do zoznamu svetových pamiatok UNESCO, prvé štyri schválené objekty boli prijaté do svetového kultúrneho dedičstva. Úradníkom som sa teda necítil, ale čas mi to „vyhrýzlo" tak, že som ho nemal, okrem vianočných a veľkonočných sviatkov, pre seba či vlastnú tvorbu žiaden.
