Som lesník, ekológ a poľovník.
1. Medvede chodia do obývaných oblastí horských obcí za potravou, preto treba čo najskôr urobiť všetko preto, aby tam tú potravu nenachádzali. Potom tam nebudú chodiť.
2. Nie je vhodné ani to, aby poľovníci medvede prikrmovali kukuricou či odpadom z potravinárskej výroby. Tvárime sa, že tu medvede nechceme, ale súčasne ich k sebe lákame.
3. Ak niekde vnikajú medvede do dediny, ešte stále je tu možnosť presťahovať dedinu.
1. Autor prvých dvoch výrokov pozabudol, že potravou medveďov v obciach nie sú len odpadové nádoby, ale aj domáce zvieratá a ovocie v sadoch. Zrejme ešte nevidel, čo dokáže urobiť stokilový medveď s pletivovým plotom. Poškodí ho, stromy doláme, zvieratá dotrhá, zničí včelstvá. Nejeden obyvateľ našich podhorských obcí si musí položiť otázku, či je ešte vôbec únosné tak úzkostlivo chrániť zviera, ktoré chtiac - nechtiac musia považovať za nepriateľa. Samozvaní ekológovia si myslia, že každý živočích má právo na svoje teritórium. Okrem človeka - ten má skôr povinnosť - ustúpiť šelme za každú cenu, a to aj z vlastného obydlia!
2. Fakt, že už aj u nás poľovníci celoročne a odôvodnene prikrmujú najmä diviačiu zver dužinatým a jadrovým krmivom, je známe aj širšej verejnosti. Naši ochranári však poľovníkom vyčítajú, že tieto krmeliská sú navštevované aj medveďmi. Predstavme si však, že by sme diviačiu a raticovú zver neprikrmovali. Na čom by prežívala premnožená slovenská populácia medveďa? Jej podvýživenosť (keď 7 až 10-ročné medvede ledva dosahujú sto kíl) je zrejmá už dobrých dvadsať rokov! Ochranári by mali za prikrmovanie medveďov poľovníkom skôr ďakovať, nie ich za to kritizovať.
3. Tento výrok pochádza z úst istej právničky istého lesoochranárskeho združenia a nie je ho možno asi ani komentovať bez významného poklepkania si po čele.
Podľa poľovníckych prameňov žije na Slovensku 1 800 medveďov, kým podľa štátnej ochrany prírody ich nie je ani osemsto. K čomu vedie táto ochranárska tuposť? Tak napríklad: náš lesný závod dostal na základe žiadosti istej podhorskej turčianskej obce odloviť v rámci ochranného odstrelu medveďa, ktorý na jar a v lete schádzal do intravilánu obce.
Povolenie sme dostali, ale samozrejme „už" začiatkom novembra. Pri hľadaní poplatkového hosťa na odlov medveďa v cene asi 335 eur za kilogram sme sa dozvedeli, že na čiernom trhu sa táto cena pohybuje maximálne v rozpätí 2 tisíc až 2 500 eur.
Ako poľovníka a bývalého profesionálneho ochranára z CHKO Veľká Fatra ma až striasa pri odhadovanom štatistickom vyhodnotení počtu medveďov, ktoré mohli byť za takéhoto „bašovania" ochrany prírody od 1994 nelegálne ulovené!
Ak sme s odborníkmi pred rokmi varovali, že v otázke veľkých šeliem ľudia vezmú zákon do vlastných rúk, je to tu. Každý racionálne mysliaci človek to však musí chápať. Veď keby nie nelegálny odstrel, vlakov a kamiónov, pod kolesami ktorých medvede končia, dnes by sme na severe Slovenska museli podľa spomínanej právničky vysťahovať pre uvoľnenie priestoru pre medveďa nejednu dedinu.
Ak chránime prírodu pred človekom, ale pre človeka, pravý zmysel takej ochrany medveďa stráca zmysel, pretože v tomto prípade chránime síce prírodu, lenže proti človeku a bohužiaľ aj proti prírode.
A to len preto, lebo niektorí ľudia v snahe o reklamu svojich skutočne, ale smutne originálnych ego nepoznajú mieru. Štátne orgány a novinári, ktorí by mali niesť aspoň morálnu zodpovednosť, ich rešpektujú. Namiesto toho, aby im aspoň poradili intenzívnu liečbu v nejakom kvalitnom psychiatrickom zariadení.
Autor: Jaroslav Ďurík
