Teplický futbal finančne podporujete dvanásť rokov. Prečo ste sa na to dali?
- Vyrastal som v Turč. Tepliciach, začal za ne hrať v žiackych kategóriách a tie desiatky rokov aktívnej činnosti ma s futbalom v tomto meste spojili pupočnou šnúrou. Dovtedy som od iných dostával, no postupne vo mne začal dozrievať pocit, že je čas pomôcť a všetkým zainteresovaným vrátiť požičané. V tom čase hrali muži okresnú súťaž a Žabokreky predávali štvrtú ligu. Rozhodli sme sa ju kúpiť.
Nebolo riskantné tak rýchlo preskočiť niekoľko poschodí?
- V prvej chvíli som si niektoré veci predstavoval jednoduchšie, ale realita ukázala, že treba začať od nuly. Mali sme síce súťaž, no chýbali kvalitní hráči a dostatočné materiálne vybavenie. Poslať futbalistov z okresnej súťaže do štvrtej ligy by bolo nezodpovedné. Preto bolo treba všetko dohodnúť, zohnať a samozrejme zaplatiť. Napríklad len J. Letrik vtedy stál 550 - tisíc korún a Veterník 450 - tisíc korún. Potrebovali sme získať kvalitného trénera, ktorý by mal osobnostné aj odborné predpoklady, preto padla voľba na Františka Karka.
Na začiatku pôsobenia na čele klubu ste vyhlásili, že v Turč. Tepliciach sa do piatich rokov bude hrať druhá najvyššia futbalová súťaž ...
- Postupne som si uvedomil, že to bolo silácke vyhlásenie, pretože všetko má svoj čas. Ale nakoniec sa nám tento cieľ o dva roky neskôr podarilo naplniť.
Je ťažké riadiť futbalový klub?
- Ak sa na niečo také dáte, musíte tejto činnosti venovať množstvo času a energie. Aqua fungovala ako normálna eseročka. Okrem futbalu sme prevádzkovali ubytovanie aj reštauráciu. Svojim spôsobom išlo o malý rodinný podnik a v prajnej atmosfére sme sa snažili aj pracovať. Mňa to bavilo a chcel som veci robiť čo najlepšie.
Je ťažké financovať futbalový klub?
Priznám sa, že zo začiatku som nemal presnú predstavu, koľko to bude stáť. Teraz hovorím nielen o áčku, ale aj o béčku a mládežníckych mužstvách. Za tých dvanásť rokov išli do futbalu desiatky miliónov slovenských korún. Pre ilustráciu, aktuálny rozpočet na štvrtú ligu sa v starej mene pohybuje na úrovni 3 miliónov. Keď sme hrali prvú ligu vyšplhala sa suma na 8 miliónov korún. Na úplnom začiatku bolo treba na zabezpečenie najnutnejších vecí zohnať 5 miliónov. Samozrejme, úplne všetko nešlo len z môjho vrecka. Pomohli mi aj viacerí priatelia či známi. Energie platilo mesto a v začiatkoch nám prispievalo aj na činnosť. Najskôr sumou okolo 100 - tisíc korún a neskôr, ako sme stúpali do vyšších súťaží, sa cifra vyšplhala na milión korún. Po nástupe súčasného primátora, ale začal záujem radnice o podporu futbalu postupne upadať.
Turčianskoteplická radnica už zverejnila financie, ktoré tiekli v posledných rokoch do futbalu. Ak to zrátame za posledné štyri roky podporila Aquu čiastkou 153 846 eur. Je to málo?
- Tieto čísla absolútne nesedia s našim účtovníctvom. V skutočnosti sme dostali 75 033 eur. Keď sa na číslo zverejnené magistrátom pozrie obyčajný človek tak povie, čo tí nenažranci ešte chcú, veď na tom zarábajú. Opakujem, tá suma je vysoko nadhodnotená. Ide o výmysel a v prípade potreby to každému viem doložiť dokladmi.
Kedy ste začali rozmýšľať o radikálnom kroku odhlásiť klub zo súťaže?
- Určitou predzvesťou bola minulá sezóna. V jej priebehu som z klubu odišiel a prestal ho financovať. Mali sme určité dohody, ktoré však prestali platiť. Mužstvu sa navyše nedarilo a stále viac ma začala prenasledovať myšlienka, že v klube už pôsobím dlhý čas a možno by prospela zmena. Po dvoch mesiacoch ma ale ľudia, na ktorých mi záleží presvedčili, aby som sa vrátil. Súčasný primátor však naďalej neplnil svoje sľuby. Aj na základe jeho farizejského správania vo mne pred nedávnymi komunálnymi voľbami dozrelo presvedčenie, že ak zostane na čele mesta odchádzam z futbalu, pretože nevidím priestor na normálne fungovanie.
Existuje niečo, čo ešte môže vaše rozhodnutie zvrátiť?
- Teoreticky je možné všetko, ale v súčasnosti si neviem predstaviť, že si sadnem za jeden stôl s človekom, ktorý ma okydal a oklamal. Ani on sa nemôže tváriť, že je všetko v poriadku. Donekonečna sa nedá fungovať tak, že večer sa na niečom dohodneme, a ráno to už neplatí.
Keby za vami osobne prišli hráči a deklarovali, že za akýchkoľvek podmienok dohrajú aspoň jarnú časť súťaže. Nestálo by to za pokus?
- Všetko už zašlo tak ďaleko a veci sú v takej polohe, že ide o princíp. Ak by som zrazu cúvol, neviem, či by som si potom mohol vážiť sám seba. Navyše sú ľudia, ktorí môj prípadný ústupok dokážu rýchlo zneužiť a bez váhania ma potom označia za obyčajného klamára.
Nenájde sa ani človek, ktorý by mohol po vás prebrať pomyselné žezlo?
- Pýtam sa, nájde sa niekto, kto dá peniaze? Aqua je značka, do ktorej som investoval množstvo vlastných peňazí a energie. Mám všetko niekomu len tak darovať a odísť. Zdá sa vám to fér?
V súťaži však nebudú pokračovať mládežnícke tímy ani béčko. To je fér?
- Budem otvorený a poviem, že béčko ma vôbec netrápi. Keď to zjednoduším, niektorí hráči z rezervy ma predali za 50 eur a nech si idú hrať tam, kde im bude lepšie. Na druhej strane mládež ma veľmi mrzí. Verte, že ešte dlho sa mi bude s touto myšlienkou ťažko zaspávať. Neviem však, ako to v súčasnej situácii spraviť inak.
Prvé mužstvo Aquy disponuje viacerými kvalitnými hráčmi, pričom najviac sa šepkalo o odchode M. Kempného. Rozbehli sa už prestupové rokovania?
- Nejaké predbežné rozhovory prebehli. Ozvalo sa Dubové, Vrútky, Fomat, Ďanová, ale ešte nebolo nič konkrétne dohodnuté. Neviem, či ide o ticho pred búrkou, ale o Miša Kempného sa zatiaľ ešte nikto nezaujímal.
Za dvanásť rokov na čele Aquy ste zažili vzostupy i pády. Ktoré momenty vo vás zanechali najsilnejší dojem?
- Považujem sa za maximalistu a ambiciózneho človeka. Mojim cieľom bolo postúpiť do druhej najvyššej súťaže a keď to vyšlo nebolo na zemi šťastnejšieho človeka. Postup ma naplnil hrdosťou nad tým, čo sa nám podarilo dokázať. Naopak, časť ľudí, ktorých som považoval za priateľov sa mi dnes začínajú otáčať chrbtom. Pomohol som im, a teraz mi niektorí nevedia prísť na meno. To bolí. Aspoň už viem, ktoré priateľstvá boli len tak naoko.
Ste športovcom telom aj dušou a venujete sa mu od malička. Čo budete robiť ďalej?
- Na šport určite nezanevriem. Deväťročná dcéra hrá hokej a práve ona bude v najbližšom čase mojou prioritou. Už ma dievčatá zobrali aj na turnaj ako vedúceho mužstva. Bolo to fajn. Keď čas zahojí rany, možno sa k futbalu ešte vrátim a opäť sa ako správny športovec popasujem o čo najlepší výsledok.
