Pred Skalicou i po Skalici.
Dlho ste rozmýšľali nad ponukou z Martina?
- Napriek tomu, že som mal ponuku od budúcej sezóny trénovať aj iné mužstvo, dlho som nad tou martinskou nerozmýšľal. Nakoniec neprichádzam do neznámeho prostredia, veď som tu tri roky pri prvom mužstve pôsobil. Bol by som rád, keby sme všetci nadviazali na to dobré, čo sme vtedy spolu prežili. Tréneri to síce majú všade ťažké, ale v Martine som doma. Považujem to za svoju výhodu.
Sezónu ste začali v poľskom Osvienčime. Mali ste možnosť vidieť svojich nových zverencov v akcii?
- Informácií mám dosť. Veľa zápasov som aj videl. Ak nie priamo, tak na internete. Priznám sa, prekvapila má séria ôsmich prehraných zápasov v rade, nepredpokladal som ju. Vrcholom bola porážka s dvadsiatkou. Tá už sama o sebe signalizovala, že nie je niečo v poriadku a zmeny sa dali očakávať.
Do Martina prichádzate sedem kôl pred koncom základnej časti. Od vedenia klubu ste dostali jasnú úlohu – postúpiť do play off. Beriete túto výzvu?
- Áno, určite. Mám síce pocit, že do stanice vchádzam s dvestokilometrovou rýchlosťou a na zastavenie nie je čas, no verím, že sa nevykoľajíme. Nie som zástancom silných slov, ale som presvedčený, že toto mužstvo, ak vydá zo seba maximum, má na postup do osmičky.
Po toľkých prehrách ste asi v kabíne pohodu ťažko hľadali, navyše klub dlhuje hráčom nejaké peniaze. Aké boli prvé vaše slová?
- Chápem, že chalani to nemajú jednoduché, ale najhoršie by bolo, keby sa teraz na všetko vykašľali. Peniaze skôr, či neskôr dostanú, veď klub by inak mohol prísť o licenciu pre ďalšiu sezónu. Nakoniec, nehraním by hráči aj tak najviac ublížili sebe. Rýchlo by sa o nich roznieslo - jaj, to sú tí, ktorí na to kašľú, keď im mešká výplata. Na takých si treba dávať pozor. Ktorý klub by takýchto borcov angažoval? Opačná cesta je schodnejšia. Som profesionál, plním si svoje povinnosti, vydám zo seba všetko. S takýmto prístupom aj inde prerazíte, nemusíte sa o seba obávať. Hráčom som povedal, že kto tu nechce hrať, nech odíde. Nie však do iného mužstva, ale na tribúnu. Myslím, že to pochopili.
Avizovali ste zmenu herného systému, čo budete presadzovať?
- Či sa to niekomu páči alebo nie, dnešný hokej je najmä o pozornej defenzíve, o bránení stredného pásma. Je to ako vo futbale. Kto ovládne stred, ten vyhráva. Na modrej čiare postavíme hradbu, cez ktorú nebudú mať súperi možnosť len tak prejsť. Samozrejme, z tej obrannej pavučiny musíme vychádzať do rýchlych kontier. Inak by to celé nemalo význam. Systém nie je dogmou, ale nejaký musí byť.
Prvý duel pod vaším vedením sme vyhrali. Zdá sa, že chlapci vaši filozofiu v súboji so Skaličanmi pochopili...
- Hokej nie je o bezhlavom lietaní po ľade. Ak sme pri príprave na stretnutie vychádzali z toho, že dávame pomerne málo gólov, tak bolo jasné, že ich veľa dostať nemôžme. Tomu sme podriadili taktiku. Teší ma, že slávila úspech.
Kedy vám bolo v tomto zápase najťažšie? Nebolo to vtedy keď Markovič netrafil prázdnu bránu a potom súper rýchlo vyrovnal?
- Netvrdím, že tento moment na chvíľu nielen mnou ale aj mužstvom nezalomcoval, no ťažšie chvíle som prežíval v prvej tretine, ktorá nie celkom naplnila moje predstavy. Hrali sme kŕčovito, chýbala pohoda a ľahkosť. Hráči sa však vžívali s novým systémom a zázraky sa nedajú robiť na počkanie. No v druhej a tretej časti už naša defenzíva fungovala istejšie, viac sme si dovolili aj smerom dopredu. Kolega Oremus síce kritizoval svojich bekov za to, že útočníkom neposielali včas puky do jazdy, no bolo to aj tým, že ich nemali kde posielať. Boli sme pri nich, šliapali sme im na päty. Prirodzene, veľa detailov ešte treba vyladiť, najmä rýchly prechod do útoku, ale myslím, že už hráči vedia, čo od nich chceme.
