kašovou podpísala pod štyri zlaté a jednu bronzovú. Výrazným spôsobom sa pod historický úspech podpísal aj ďalší Turčan vo výprave tréner Branislav Mažgút.
V talianskom Sestriere získali vaši zverenci jedenásť medailí. Čo k tomu dodať?
Branislav Mažgút: – Pred dvomi rokmi sme na svetovom šampionáte získali deväť medailí. Minulý rok prišiel Vancouver s jedenástimi cennými kovmi a teraz ďalších jedenásť v Sestriere. Posledné tri sezóny boli naozaj výnimočné, zišla sa výborná partia mladých ľudí, z ktorých sa trénerom darí dostať to najlepšie.
Aký je to pocit patriť vo svojom odbore medzi absolútnu svetovú špičku, veď posledné výsledky naznačujú, že v podstate nemáte konkurenciu?
Natália Šubrtová: – Nejdem klamať, je to super pocit. Ešte vo Vancouvri sa mi zdalo, že moje ani Henrietine sebavedomie nebolo až na takej úrovni. Teraz v Sestriere sme vo svoje sily verili oveľa viac. Som rada, že sa nám to podarilo premietnuť aj do výsledkov.
Tušili ste už pred šampionátom, že by Slováci mohli získať takú bohatú zbierku cenných kovov?
BM: – Svojim zverencom verím, pretože poznám ich schopnosti. Dobrými výsledkami som určite nebol zaskočený, ale urobili mi veľkú radosť.
V dnešných časoch, keď sa každý úzko špecializuje na určitú disciplínu, zaujala vaša všestrannosť. Dá sa k nej nejakým spôsobom dopracovať?
NŠ: – Henrieta mala radšej zjazdy a kĺzavé disciplíny. Ja som naopak čistokrvná slalomárka. Zo začiatku bola Heňa presvedčená o tom, že slalom jednoducho nevie. Spolu s trénerom nám trvalo pomerne dlho, kým sme ju presvedčili o opaku. Za posledné tri roky sa v tejto disciplíne posunula o obrovský krok dopredu. Aj keď stále tvrdí, že je zjazdárka, cítiť, že cestu k technickým disciplínam si už našla.
Môžeme povedať, že v súčasnosti pracujete s najlepšími pretekárkami, ktoré svetová konkurencia vo vašom športe ponúka?
BM: – Henrieta nemá medzi dievčatami konkurenciu a bez preháňania môžem povedať, že môže súperiť aj s chlapcami. Napríklad v zjazde na majstrovstvách sveta by skončila medzi mužmi siedma. Vieme to porovnať, pretože obidve kategórie súťažili na úplne rovnakej trati. Aj keď dievčatám chýbala v Sestriere najväčšia súperka, ktorá bol zranená, mám pocit, že zvyšok štartového poľa akoby stál na mieste. Naopak, naše baby sa stále posúvajú ďalej, a preto dominujú.
Ako prebieha na trati komunikácia medzi navádzačom a pretekárom?
NŠ: - Kedysi to bolo náročnejšie, pretože sme na seba museli kričať alebo používať dohodnuté gestá. Teraz už máme na prilbe upevnené klasické mikrofóny. Podstatná časť komunikácie je na mne, pretekár napríklad zareaguje vtedy, keď sa mu začne navádzač vzďaľovať. V zjazde je slov menej ako v slalome, počas ktorého rozprávam prakticky stále. Je to však individuálne. Každý pretekár sa so svojím navádzačom dohodne, aký spôsob komunikácie mu najviac sedí. Henrieta je pretekárka, ktorej vyhovuje, ak s ňou intenzívne komunikujem od štartu až do cieľa.
Aké sú podľa trénera silné stránky navigátorky Natálie Šubrtovej?
BM: - Navigátor sa počas jazdy musí pozerať aj za seba a korigovať pretekárovu jazdu. Natália je jedna z mála, ak nie jediná, ktorá počas pretekov svojho jazdca nielen naviguje, ale sa ho snaží upozorniť na chyby v technike jazdy.
Bola cesta Natálie Šubrtovej k pozícii navádzačky kľukatá?
NŠ: - Vôbec nie. Ako lyžiarku ma trénoval Braňov brat. Od malička som sa poznala s Maťom Makovníkom, ktorý je tiež navádzačom. Potom som dostala ponuku aj ja a neľutujem, že som ju prijala.
V minulosti ste tiež pôsobili v úlohe navádzača. Pomáhajú vám získané skúsenosti?
BM: – Ak človek na vlastnej koži zažil to, čo prežívajú jeho zverenci, určite z toho môže ťažiť. Treba však mať pred sebou takú métu, ktorú chcete dosiahnuť a zároveň vás posúva dopredu. Už na paralympiáde v Turíne sme mali na zlatú medailu. Nakoniec sa nám ju ale získať nepodarilo. Vtedy som si povedal, že spravím všetko preto, aby sme na Slovensko priviezli z najvýznamnejšieho športového sviatku zlato. Baby mi môj sen splnili a som im za to veľmi vďačný.
Pamätáte si ešte na svoj prvý tréning v pozícii navádzačky?
NŠ: - Celkom presne. Bolo to v Alpách. S Heňou sme si šli dať nejaké voľné jazdy, aby sme sa rozjazdili. Na svahu ju zrazil poľský turista, ktorý jej zlomil kostičky na tvári. Nasledovala operácia v Innsbrucku, našťastie všetko dopadlo dobre.
Čo stojí za poslednými úspechmi vašich zverencov?
BM: – Už na začiatku mojej trénerskej kariéry som si povedal, že navádzačov budú robiť bývalí aktívni lyžiari. Aj oni potom môžu pretekárovi na trati odovzdať to, čo sa dovtedy naučili. Ak je tam povedzme rekreačný lyžiar, ten také skúsenosti nemá. Na trati musia byť vždy dvaja špičkovo pripravení ľudia, inak sa úspech dosahuje veľmi ťažko.
Trvá dlho, kým si pretekár zvykne na navádzača a naopak?
NŠ: - Nedá sa to presne určiť, pretože všetko sa neustále vyvíja. Čím dlhšie spolu jazdíme, tým viac si rozumieme na trati a môžem povedať, že aj v súkromí.
Na čo nesmie navádzač počas jazdy nikdy zabudnúť?
NŠ: - Za pretekára za svojím chrbtom ste zodpovedný, a to si treba stále pripomínať. Keď vy zareagujete neskoro, on má potom na svoju reakciu ešte menej času.
Už tretí rok dolaďujete pred vrcholom sezóny formu v Levočskej doline. Zatiaľ to vychádza tak, že keď sa tam pripravujete, medailová žatva je zaručená...
BM: - Pre mojich zverencov sú tam vytvorené ideálne podmienky na prípravu. Všetci sa tam dobre psychicky naladíme, v kľude dotiahneme detaily, prípadne dobehneme resty, ktoré nás ešte trápia. Tesne pred vrcholom sezóny dávam pred pretekami prednosť takejto príprave. Zatiaľ tento recept funguje.
Svojimi výkonmi ste si určite vydobyli u konkurencie rešpekt. Ako vás dnes vnímajú?
NŠ: - Pred dvomi alebo tromi rokmi som mala možnosť počuť rozhovor jednej španielskej pretekárky. Patrila do okruhu favoritiek a pýtali sa jej na najväčšie súperky. Spomenula Rakúšanku, Kanaďanku a na Heňu zabudla. Vtedy som si povedal, no počkaj. Teraz je to ale už tak, že všetky pretekárky odpovedajú, je tu Heňa, a potom my ostatné.
Svetové medaily zbierate ako na bežiacom páse. Pomáha to vášmu športovému odvetviu?
BM: - Viac sa o nás zaujímajú média, a tak sa dostávame do povedomia širšej verejnosti. Postupne rozširujeme aj náš pretekársky tím. Je to však stále beh na dlhé trate a bez pomoci ministerstva školstva, pár jednotlivcov a skupiny nadšencov by sme veľmi rýchlo skončili.
Čo povie na záver držiteľka štyroch zlatých medailí z majstrovstiev sveta?
NŠ: - Možno je to otrepaná fráza, ale bez podpory mojich či Henrietinich rodičov, okolia, trénera, manažéra, spolužiakov, profesorov a pochopenia zo strany vedenia školy by sme nič podobné určite nedosiahli.
