ne. Hovoríme s jej kurátorom, známym literátom Petrom Mišákom.
Svoj príhovor na vernisáži výstavy ste začali výrokom z hlbín času: Habent sua fata libelli, ktorý do slovenčiny prekladáme tak, že aj knižky majú svoje osudy. Prečo práve tieto slová?
– Videlo sa mi primerané začať citátom z hrdinskej piesne Terentiana Maura, rímskeho gramatika z 2. storočia nášho letopočtu. V jeho čase bola kniha vzácnosťou, niekoľkonásobne vyvažovanou zlatom. V istom zmysle taká vysoká hodnota prináleží knihe aj dnes, hoci v prepočte prísne materiálnom by sme s takou matematikou asi neobstáli. Kniha už dlho nie je vzácna. Už dlho je ťažko skúšaná a už dávno – predávno sa z nej stal v očiach mnohých nehodných obyčajný tovar. Ten možno vyrobiť, predať, kúpiť, vymeniť a možno ho využívať aj ako úplatok. Naschvál som nepovedal dar. Lebo tým je kniha od svojich prvopočiatkov. Je darom ľudskej múdrosti sebe samej. Človek si dáva dar knihou, tým, že ju pre seba a pre budúcnosť vynašiel a do dnešných dní jej dal takú podobu, že môže byť dôstojným, veľmi reprezentatívnym nosičom múdrosti človeka a jeho odkazu. A môže byť nehodným i nevhodným brakom v krásnom rúchu rovnako, ako skvelým umeleckým kúskom v popoluškinom odeve.
Kniha je, samozrejme, aj cenným dokumentom...
– Áno, aj svedectvom o tom, ako sa k nej ľudia správali (reštaurátori by vedeli hovoriť) a správajú dodnes. Spoločníkom, povedal by psychológ, priateľom, povedal by klasik parafrázovaný ľudovou tradíciou, nástrojom, povedal by učiteľ i umelec, prostriedkom, povedal by duchovný, cieľom, povie si nejeden začínajúci autor, výsledkom, povie si nejeden skúsený spisovateľ. Produktom, povie si knihár, tlačiar, vydavateľ. Tovarom, povie si obchodník. Nevedno prečo je taký zvyk, že sa na začiatku každej výstavy čosi hovorí. Malo by sa o výstave či vystavovaných exponátoch, no spravidla sa vravieva o inom. Pri obrazoch a ostatných výtvarných dielach sa vravieva zvyčajne o autoroch, dobe, v ktorej vznikali diela, o zmysle diela a napokon i o zmysle výstavy samej. I preto je výstava kníh – ako ju v tomto konkrétnom príklade ponúkame verejnosti – tým zaujímavým skutkom, že netreba vravieť o autorovi. Tých tu máme okolo sedemdesiat. Ani o jednotlivých exponátoch – tých je necelá stovka. Ba ani o zmysle kníh a zmysle tejto výstavy netreba osobitne vravieť. Zdá sa, že je to jednoduché. Stačí vravieť o knihe. A to sa už povedalo.
Určite však, ako literát a bibliofil v najúprimnejšom zmysle tohto slova, chcete povedať ešte niečo...
– Kniha v našich rukách je obrazom času, ktorý žijeme, a obrazom našej schopnosti či ochoty prispôsobovať sa dobe a spoločnosti. Podľa toho vyzerajú naše domáce knižnice, podľa toho sa správame i pohybujeme v spoločnosti kníh. Ako som už spomenul, knihy môžu byť všakovaké, no skoro všetky výnimky potvrdzujú pravidlo, že v spoločnosti kníh sme v spoločnosti dobrej. Nezriedka najlepšej, akú nám osud môže dožičiť. Dnes už nie je doba, keď knihy končievali na hranici. Koniáši ani príčinliví spaľovači konca 18., polovice 19. či fašizmom posmrdkávajúcich tridsiatych rokov storočia dvadsiateho, nepatria našťastie, chvalabohu a vďaka tomu, že sme sa (aj z kníh) kadečomu podučili, k nášmu dnešku a verím, že nebudú patriť ani k našej budúcnosti.
Neveľká, no zaujímavá výstavka aj dôkazom aj toho, že rodinné knižnice u nás nezanikajú.
– Aspoň to, žiada sa dodať, keď už nevznikajú nové. Alebo možno aj, no akosi pomaly. Aj knižky majú svoje osudy. Celkom ako ľudia. Veď ľudia a knihy už tridsať i viac storočí patria k sebe. Spája ich to, že majú dušu. Item, povedal by Terentianus Maurus a možno by ešte dačo dodal zo svojej Carmen heroica. A možno by knihám poprial trošku väčšiu priazeň osudu. Vieme všetci, že by si to knihy, knižky, knižôčky naše milované zaslúžili. A že by sa nám za to krásne odslúžili.
Na záver nášho rozhovoru budeme trochu „elitárski“. Vieme, že výstava obsahuje i niekoľko zaujímavých exponátov, ktoré nemôžeme vidieť každý deň. Skúste práve na ne upriamiť pozornosť čitateľov...
- Možno netreba osobitne vyzdvihovať jednotlivé knižky. Našli sa aj unikáty, napríklad C. Cornelii Taciti Opera (= Dielo/diela/ /občana/ Cornelia Tacita) z roku 1668, niekoľko vydaní Biblie z počiatku 19. storočia, ale aj zopár dnes už vzácností z 20. storočia, napríklad Vajanského spisy, vydania štúrovcov spred 1. svetovej vojny (povesti a pod.), ako aj viaceré komplety periodík (Štúrove Slovenskje národňje novini, Slniečko a i.). A už len dodám, že treba Miestnemu odboru MS v Martine poďakovať za myšlienku, ktorá má veľkú šancu ujať sa aj v iných regiónoch. A priniesť verejnosti nejednu zaujímavosť, azda aj prekvapenie. Zďaleka sme nedospeli do čias, keď niet čo objavovať. Vo svete kníh taký čas – verme – nenastane nikdy.
Autor: Igor Válek
