MARTIN. Som nevšímavý a je to akési moje riešenie vecí, ktoré inak riešiť neviem. Škrie ma napríklad, že si v našom veľkom dome neupratujeme. Alebo lepšie povedané: niektorí upratujú, no väčšina z nás neupratuje. Zrejme so sebe zdôvodnením: „...veď ani tamten neupratal“. A tak máme len občas upratané a ja sa snažím si to už radšej nevšímať. Toto je však banalita – nie o tom som chcel hovoriť.
Minule som sa vracal popoludní z práce domov a pri našom dome ma míňala žena. Veľmi sa ponáhľala, no aj tak nestihla ujsť pred pohromou. Na balkóne stal chlap a ako mi došlo (veď na ulici temer nikoho iného okrem nás troch nebolo), nazúrene za ňou vykrikoval: „Čo tým vyriešiš?! ... A už sem nechoď!“ Žena sa náhlila, temer až bežala, aby eliminovala toto trápne pouličné divadlo. Prv než stihla zahnúť za dom na rohu našej ulice, vychrstol za ňou ešte posledný smradľavý pľuvanec: „Rozumela si, ty krava sprostá?!“
Videl som ju už len od chrbta, keď zahýnala za roh, ako mykla plecami od bolesti a poníženia, a stratila sa mi z dohľadu. On zlostne zaplesol balkónovými dverami a ja som sa rýchlo utekal skryť domov.
Vynorila sa mi však spomienka spred mnohých – mnohých rokov týkajúca sa tiež našej ulice. Udialo sa to v jedno krásne letné nedeľné predpoludnie, bolo to temer už pred samým obedom. Z otvorených okien rozváňali slepačie a hovädzie polievky, rezne a bifteky. Bol som ešte vysypať smeti, keď ma míňala mladá žena. Mala v rukách veľkú, ťažkú cestovnú tašku. Držala za ruku malé dieťa, ktoré vystrašene plakalo. Matka sa ho ani nesnažila utešiť. Len sa každú chvíľu vyľakane obzerala k balkónu – možno že tomu istému, o ktorom som už hovoril. Neviem to už isto povedať po tých desaťročiach. Jej vyľakaný, zúfalý výraz v tvári si však pamätám presne, keď sa taktiež stratila za rohom našej ulice tam, kde zahla aj predchádzajúca žena. Dovtípil som sa vtedy, že asi utekala od niekoho. Z danej situácie, hoci nezaznelo ani jediné slovíčko, to úplne jasne vyplývalo.
Nemám rád takéto situácie, keď sa stretnem so zlom, ktoré je neprehliadnuteľné. Vtedy mi nepomáha ani moja nevšímavosť. Neviem, čo s tým. Navyše nie som ani hrdinom. A koniec-koncov nie je hrdinstvo len poruchou pudu sebazáchovy? Nuž, som nevšímavý a je mi nedokonalo dobre.
Autor: J.Migon
