Zaviate tichom

Toľko nenávisti v hlase som u neho nikdy nepočul. „Hádam nechceš aby som sa im išiel pokloniť?“ Prežil celú zimu 1944/45 v horách ako partizán. Vedel, že Nemci mu zabili na Bukovinách otca a brata. Vtedy som pochopil, že kto prežil, nezabudol.

Po vojne sa vybudovali cintoríny pre víťazov v lokalitách Martin-Priekopa, Zvolen, Slavín... Jednotlivé obce a mestá dali osadiť tabule s menami svojich padlých občanov na rôzne miesta. Poznám obec, ktorá ich má napísané rukou na A3, zoznam je zarámovaný a na Všechsvätých ich vyložia na cintorín. Aj tak sa dá. Vyspelé krajiny, okrem vybudovaných cintorínov, majú aj jedno centrálne miesto, kde sú do kameňa, príp. do kovu vytesané mená všetkých svojich padlých vo vojne.

Na Slovensku sa už toho asi nedočkáme. U nás by bolo veľkým činom už to, keby sme sa postarali o systematické a dôstojné udržiavanie hrobov v Sinferopole a Mariupole. Tentoraz bez ideologického názoru, že ide o vyzdvihovanie fašistov. Sú to hroby padlých vojakov Slovenského štátu, ktorí boli odvelení na východný front po boku wermachtu. S odstupom rokov už skutočne by malo ísť iba o udržanie pietneho miesta našich synov a otcov.

Na Slovensku máme ďalší dlh voči mŕtvym. Politickým obetiam komunistických represálií. Mená popravených by mali byť tiež vytesané v kameni a na prístupnom mieste prezentované verejnosti. Nemali by byť zaviati tichom.

V Martine je jeden pamätník (pamätníček) venovaný obetiam komunistického režimu. Je pred sídlom Mestského úradu učupený pri zemi a tak trochu okoloidúcimi prehliadaný. Je príliš nenápadný, svojim rozmerom akoby nepatričný k historickému odkazu, ktorým sa chce prihovárať verejnosti. Čo tak mu dať podstavec, na ktorom budú mená všetkých politicky popravených z Turca. Patronát nad touto úlohou by mala na seba vziať komisia pre kultúru, školstvo a vzdelávanie pri mestskom zastupiteľstve v Martine.

Podľa Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu v Čechách bolo počas rokov 1948 – 1989 politicky popravených 248 osôb. Asi 4 500 ľudí zomrelo vo väzení. Tu nikto nezistí, koľko ich zomrelo v dôsledku zlého zaobchádzania a koľko prirodzenou smrťou. K tejto množine by mali pribudnúť zastrelení počas okupácie v roku 1968. Slovenská republika eviduje 7 419 osôb deportovaných do Sovietskeho zväzu počas oslobodzovania v roku 1945. V zozname chýba bližšia identifikácia bydliska i poznámka, ako skončili. Podľa zoznamu 248 popravených, z Turca pochádzali dvaja. Samuel Bibza z Malého Čepčína a Viliam Žingor z Bystričky.

Viem, že s vyslovenými názormi bude mať problém sa stotožniť časť ľudí tak na jednej, ako aj druhej strane ideologickej platformy. Preto sa mi žiada použiť citát pápežského legáta Aranud-Amauraho, ktorý nechal zabiť všetkých obyvateľov okcitánskeho mesta Bézier. „Zabite ich všetkých, Boh si svojich rozpozná.“

V dvadsiatom storočí sa tiež vzájomne zabíjalo v mene vyššieho princípu. Nech si teda Boh vyberie tých svojich, ale my by sme mali dať všetkým miesto v pamäti doby. Teraz je na to vhodný čas.

Autor: J. Keráčik