Kto bol väčší amatér? Ja, alebo oni?

tým, ktorí sa narodili pod šťastnou hviezdou, prácu dostane, podpíše zmluvu a začne pracovať.

Výberové konania sa v každej firme robia inak. Zažila som desaťminútový pohovor, polhodinový, hodinový a nedávno dokonca päťhodinový. Sú aj dvojdňové a dokonca aj na etapy, trvajúce niekoľko dní. Pri takých vás doslova rozoberú ako súčiastky v rádiu. Vŕtajú sa vo vás, vyberajú staré časti, skladajú a montujú.

Neverím na zázraky, lebo som ešte žiadny nevidela. K jednému som už ale takmer mala blízko. Zúčastnila som sa pracovného pohovoru v jednej firme. Bol pokojný, v priateľskom duchu. S dobrým pocitom som odišla domov odštartovať minúty sledovania displeja na mobile.

Dočkala som sa. Zázraku, ktorý mi mierne vyrazil dych. Prácu som dostala ja a adeptiek vraj nebolo málo. Mala som pocit, že môžem lietať. Vtedy som ešte netušila, že už o týžden doletím na zem s polámanými krídlami.

Na „nezaplatený zácvik“ som sa prvý deň dostavila presne. Do budovy som vošla cez automatiku, ktorá ma medzi sklenými dverami poriadne vyfúkala. Nebudem tajiť, od prvého momentu som sa v novom kolektíve cítila nevítaná. Dostala som aj lekciu o tykaní a vykaní. Kto komu smie tykať a komu nie. Keďže vo firme je rozdaných veľa manažerských postov, človek spočiatku nevie, kto je kto. Dosť šerifov, ale málo Indiánov.

Na úvod zácviku mi nie príliš prívetivá slečna oznámila, že má veľa práce a bude sa mi venovať neskôr. Stála som tam ako hydrant v meste a pozorovala dianie. Druhá pracovníčka si ma nevšímala a tá prvá na mňa po čase zabudla. Keď si napokon uvedomila, že tam som, dostala som zácvik ako rýchlu bleskovku. S jej čárami – márami mi pripomínala kúzelníka, ktorý učí svojho učňa tak, aby nebol lepší než on sám.

Po hodine som odišla so zmiešanými pocitmi.

Na druhý deň som sa blížila k firme s veľkou nádejou, že ten deň bude lepší a krajší. Slečna tam už sedela a z diaľky na mňa gánila. Okamžite som pochopila, že ak práca nie je šťastím, ani život nie je potešením. Neochotne, nasilu a s nevôľou mi znovu ukazovala, čo by som mala robiť. Povrchne a rýchlo som bola uvedená do sveta, v ktorom nebola obsiahnutá celá realita.

Na prvej riadnej zmene som sa dostala do rúk ďalšej slečny, ktorá je na vyššom poste. Dala mi to najavo, aj keď hodne neprofesionálne. Pri akejkoľvek chybe, ktorej som sa dopustila (spôsobenej nedostatočným zaučením), jej zlyhali nervy. Neurotická slečinka mi oznámila, že už som všetko mala mať „natentované“ a pracovať sama. (Po dvoch hodinách zácviku??!!!)

V ten deň som bola obdarená pracovnou zmluvou, ktorá bola opravenou verziou z predošlého dňa. Dostala som sa na iný post, než na aký som mala nastúpiť. Zmluvu sme podpísali a venovala som sa práci najlepšie ako som vedela. Na tretí deň som išla do práce zaučiť sa na iný úsek. Ticho pred búrkou sa vraj nedá „počuť“. Súhlasím. Ale ak máte čo len trochu vycibrenú intuíciu, búrku vycítite. Počas zácviku ma zavolali na vedenie. Sadla som si a počúvala. Vedenie sa rozhodlo, že mi odstrihnú film a prerušia dej. Skrátka, že sa musia so mnou rozlúčiť. Zamestnávateľ nemusí vymýšľať dôvody na prepustenie zamestnanca v skúšobnej dobe. Ale ak ho zamestnal, nejaký dôvod na to mal. Je veľmi neprofesionálne zamestnať človeka, podpísať s ním zmluvu a o dva dni mu dať výpoveď.

Dva dni trvá prevod peňazí v banke. Za dva dni postavia na Havaji bambusový dom. Stačia dva dni na to, aby si zamestnávateľ utvoril názor na nového zamestnanca? Najmä vtedy, ak ho ani dostatočne nezaškolí. Akú má človek šancu ukázať svoje schopnosti, keď mu nie je poskytnutý priestor?

Som slobodná žena, takže som túto historku s nevydareným koncom ľahšie odfiltrovala. Ostala vo mne iba ľútosť nad tým, že sa u nás tieto veci dejú. Za najhoršie považujem zlyhanie zo strany vedenia. Keď som dostala pracovnú zmluvu, povedala som si, že nebudem čakať týždeň, ale hneď na druhý deň sa pôjdem na úrad práce vyradiť z evidencie. Na tretí deň som tam napochodovala opäť. O tom, koľkými papierovačkami som musela znovu prejsť, ani nemusím písať. Kolotoč hľadania práce sa znova, vďaka neprofesionálnemu prístupu jedného nevyspytateľného zamestnávateľa, môže opäť začať.

Autor: Jana Jesenská