mi. V nedeľu 20. marca koncertuje v Dome odborov Strojár. Hovoríme s jej manažérom Janom Hlaváčekom.
Moravanka oslavuje 40 rokov svojej existencie. Pamätajú si vás vlastne už takmer dve generácie poslucháčov. Spomínate si vy na koncertovanie v Turci?
- Tento rok si pripomíname 40 rokov svojej existencie a zároveň aj sedemdesiatku kapelníka Jana Slabáka. Áno, spomíname si veľmi dobre i na kino Strojár. Bývali časy, keď sme cestovali na Slovensko veľmi často – od Žiliny až na samý východ republiky. Mali sme dva, niekedy i tri vystúpenia denne. Odozva obecenstva bola vždy vynikajúca. Radi sme na Slovensko chodili.
Kedy ste boli u nás naposledy?
- V Turci – Martine sme dlho neboli. Ak si dobre spomínam, tak to môže byť aj dvadsať rokov. Posledné koncerty boli začiatkom deväťdesiatych rokov a ten celkom posledný 17. marca 1993. Pravdou je, že teraz na Slovensku koncertujeme menej často ako tomu bolo niekedy, ale postupne sa to dostáva do bývalých koľají. Teraz máme takmer polovicu koncertov u vás, vo vašej republike. Vlani sme napríklad hrali v Trenčianskych Stankovciach, Bánovciach nad Bebravou, Bytči, Kanianke, Starej Bystrici, Bratislave, Senici a inde. Skôr to bolo bližšie k našim hraniciam.
Moravanka svojho času nemohla chýbať na žiadnom väčšom podujatí pre strednú a staršiu generáciu. Stala sa fenoménom. Ako si na to spomínate? Poznačila sláva činnosť súboru?
- Je pravda, že sme boli veľmi žiadaní, koncertov bolo veľmi veľa. Ale sláva nás nijako nepoznačila. Moravanka Jana Slabáka bola a je stále taká ako kedysi, vždy sa snažila o maximálne výkony a vždy hrala so srdcom. Poslucháči to vnímali, cítili a dovolím si tvrdiť, že Moravanka v každom poslucháčovi niečo pekné z vystúpenia zanechala, na čo ešte dlho spomínali.
O Moravanke nebolo v našich končinách v posledných rokoch vôbec počuť. Prečo?
- Na to sme my mali pramalý vplyv. U nás, v Čechách, sa koncertovalo stále. No doba sa zmenila a záujem tých, ktorí s tým mohli niečo robiť, bol takmer nijaký. Proste, dychovka im nešla do plánu.
V čom je dnes Moravanka iná ako vo svojich začiatkoch?
- Nedá sa povedať, že je iná. Poslucháči chcú Moravanku takú, na akú sú zvyknutí. Nemajú radi experimenty. Skúšali sme to. Keď zahráme niečo iné, hoci len na ukážku, tak si poslucháči prajú znova svoju starú Moravanku.
Akého poslucháča dnes chce dychovka osloviť a oslovuje?
- V podstate všetky vekové kategórie. Nájdu sa medzi nimi i najmladší priaznivci, ktorí našu hudbu milujú a cestujú za nami stovky kilometrov len aby boli stále pri tom a znova prežívali to, čo im naša hudba ponúka.
V súčasnosti sa na umeleckých školách vyučuje čoraz menej hra na dychové nástroje? Vyrastá generácia, ktorá akoby dychovku už nepotrebovala. Ako to vnímate?
- Dnešnú počítačovú generáciu viac ako hra na dychové nástroje láka gitara alebo klávesy. Hrať na trubku je drina, chce to čas, trpezlivosť a snahu, čo v dnešnej uponáhľanej dobe nie je ľahké akceptovať. Problém vidím i v tom, že tradičná dychová huba u nás nemá takú podporu, akú by si zaslúžila. Nevieme si vážiť tradície. Počas našich zahraničných ciest vidíme, ako napríklad v Rakúsku alebo Nemecku tento druh hudby podporujú, čo má za následok aj jej obľubu u mladšej generácie.
Akú ponuku skladieb máte pripravenú na koncert v Turci?
- To sa nechajte prekvapiť. Ale zaručujem vám, že poslucháči budú spokojní a koncert v nich zanechá nezabudnuteľné zážitky.
Autor: Anna Weissová
