Asi nie je náhodou, že synovia futbalového rozhodcu prepadnú tomuto obľúbenému športu. Ale všetci piati? Stali ste sa futbalistami z vlastnej vôle alebo vás k tomu tak trošku dokopal?
- Prišlo to prirodzene, i keď si myslím, že veľký podiel na tom malo to, že sme bývali meter od ihriska. Samozrejme, otec nás ako futbalový rozhodca k športu od malička viedol. Ako sme vyrastali, vzal nás na ihrisko ako žiakov a trénoval. Ale trénovali sme sa vlastne aj sami, pretože ako sme prišli zo školy, hodili sme tašku do kúta a šli na ihrisko. V lete sme tam strávili aj sedem hodín rôznymi hrami. Rodičia nám v športovaní nebránili.
Ako to ihrisko vplývalo na vašu sestru?
- Športovala s nami, ako dieťa s nami hrávala hokej. Pamätám si, že som stál v bráne a ona namiesto lopty trafila moje zuby. Vybila mi predný zub (smiech). Myslím, že detstvo pri ihrisku bolo chlapčenské aj pre ňu. V puberte sa však zmenila, bola dievčenskejšia.
Mnohým sa pri vašom mene vybavia skôr diskotéky. V 90. rokoch boli vaše diskotéky, a to najmä v Trebostove, vychytené. Kedy sa z vás stal aj dídžej?
- Niekedy v roku 1992, keď som končil gymnázium. Mal som dobré nahrávky, chalani to radi počúvali, chceli, aby som im to púšťal. Sprvu to boli kazety, vinylové platne, CD... Potom som začal hrať aj na diskotékach. Poslednú som odohral asi v roku 2002. Začal som stavať dom, potom prišla rodina. Diskotéky boli na mňa priveľká záťaž. Príprava aparatúry trvala šesť hodín a začal som sa popritom venovať aj uzavretejším podujatiam ako svadby a plesy, kde netreba toľko aparatúry. Diskotéky v Trebostove som nechal mladším, no nepokračujú v nich. Ja v súčasnosti hrám len na plesoch a svadbách. Je to pokojnejšie a jednoduchšie. Keď tak - možno sa ešte dám na nejakú letnú zábavu.
Nežiadajú si vás ľudia ešte?
- Uf, dúfam, že už nie. Už by som to neprijal, už som z toho vyšiel. Netvrdím, že nové piesne nepoznám. Mám stále dobrý prehľad, ale patrí to už do rúk mladším. Časovo by som to naozaj nezvládal.
Patríte do generácie diskdžokejov ako Ľubo Sýkora, Ivan Haliena, Roman Ďubek, Peťo Polonec... Neboli ste konkurentmi?
- S Ľubom som vychádzal vždy veľmi dobre, je to dobrý diskdžokej až doposiaľ. Ani s ostatnými sme sa nikdy nevnímali ako konkurenti. Ak sme prišli niektorý z nás na niekoho akciu, nechali sme ho hodinu mixovať. Alebo mnohokrát, keď som vychytal niečo nové, priniesol čosi zo zahraničia, podelil som sa. Bolo to ale vzájomné. Myslím však, že naše repertoáre boli dosť široké a úroveň tých diskoték z deväťdesiatych rokov bola na veľmi dobrej úrovni.
Aj hudba sa u Lukášikov dedí?
- Vzťah k hudbe mám asi po starkom, ktorý hrával na husliach. Dá sa povedať, že ho má aj najmladší brat Juraj, ktorý má doma celkom slušnú zbierku cédečiek.
Na vašich diskotékach sa odvíjali viaceré lásky, mnohí si našli svojich životných partnerov. Ste aj vy takouto „obeťou" svojich diskoték?
- Nie. Oženil som sa so sestrou môjho najlepšieho kamaráta, s ktorým som na gymnáziu sedel v jednej lavici. Chodil som za ním domov tak často, až som napokon chodil za jeho sestrou. Ale áno, máte pravdu. Na mojich diskotékach sa dalo naozaj veľa ľudí dokopy. Príkladom sú aj môj bratranec Paľko Veterník a aj brat Rišo. Na diskotékach sa stretávalo veľa ľudí zo širokého okolia, chodili na ne ľudia od Martina po Turčianske Teplice.
Hrávali ste do rána piatej, o pár hodín ste stáli na trávniku. Dokázali ste ísť naplno?
- Ani sám neviem, ako som to dokázal (smiech). Aj rodičia mi spočiatku dohovárali, že noc má predsa len svoju moc. Ale keď zistili, že mi to s tými diskotékami ide dobre, ustúpili.
Myslím, že som vždy bol na tom kondične dosť slušne. Fyzická pripravenosť mi pomáhala zvládnuť aj tie noci pri mixážnom pulte. Na futbale som sa vyčerpal fyzicky, diskotéka bola tiež fyzička, ale i psychická záležitosť. Niekedy som si poobede prespal. Mnohokrát sa mi nechcelo, ale zavolali mi: poď, si jedenásty v poradí. No a ja som sa nikdy nenechal prosiť a šiel som. Ale tak futbal je láska...
Nezobrazilo sa to na vašom zdravotnom stave teraz? Nemáte problém so spánkom?
- Nie. Môj život sa v tomto smere veľmi nezmenil, pretože robím záchranára a často mávam nočné.
Vždy ste boli ako futbalisti verní Trebostovu? Hrali ste už ako bratia proti sebe?
- Veruže sme už proti sebe hrali. Boli to prípravné zápasy, keď my sme hrali za Trebostovo a Juraj za Martin. Majstrovské zápasy si nepamätám... Skôr teraz, keď som trénoval Belú-Dulice, Juraj hral proti mne za Teplice.
Aké to bolo?
- Dosť ponižujúce. Dostali sme šesť gólov (smiech). Ale na druhej strane som mu fandil, lebo hral naozaj dobre. Napokon tá prehra mala aj dobrý vplyv na mojich zverencov. Naštartovalo ich to. Pochopili, že futbal je kolektívna hra a začali chodiť pravidelne na tréningy. Prejavilo sa to už aj na výsledkoch.
Poznáte inde na Slovensku takú futbalovú rodinu ako ste vy?
- Nie. Keď sme hrávali prvú slovenskú súťaž, poznali nás či už pozitívne alebo negatívne. Keď sme prehrali, boli nám naklonení, keď sme vyhrali, nemali nás veľmi v láske (smiech). Myslím však, že tie časy, ktoré sme prežili v štvrtej triede alebo v prvej lige, sa už nedajú zopakovať. Je to rarita, že sme to za tých čias a podmienok hrali s láskou a keby boli peniažky, nemuseli by sme sa odhlásiť zo štvrtej ligy...
Vyrastá na trebostovskom trávniku ďalšia generácia Lukášikovcov?
- Samozrejme. Napríklad Ľubov osemnásťročný Dano. Zdedil po otcovi talent, ale nie ctižiadosť. Je príliš veľký flegmatik. Keby v detstve viac na sebe pracoval, vedel by to teraz viac zúročiť. Brat Maroš má Maroška, ktorý hrá za trebostovských žiakov, sestra má Peťka, ktorý chytá vo Fomate. Jej druhému synovi Adamkovi sa veľmi do futbalu nechce. Je skôr umelecký typ. Ja mám päťročného syna. Chcem ho priviezť na trávnik. Netvrdím, že k profesionálnemu futbalu. Bude to na ňom. Ak bude chcieť, pomôžem mu. Nebudem ho nútiť. Len mu ukázať cestu. Je mi jedno, aký šport si vyberie, len nech to nejaký šport je.
Alan Lukášik
Patrí do futbalovej rodiny Lukášikovcov, ktorí dlhé roky tvorili, resp. stále tvoria kostru tímu z Trebostova. Je tretím zo šiestich súrodencov, z ktorých päť je bratov. Najstarší je Ľubo (42), najmladší Juraj (30).
Ako mládežník dlho pôsobil aj v Martine, je nielen hráčom, ale i trénerom. V 90. rokoch bol známy diskotékový DJ, ktorý hráva dnes už na plesoch a svadbách. Pracuje v rýchlej zdravotnej službe. Alan Lukášik má 38 rokov, je ženatý a má jedno dieťa.
