ailnejšie zachytenie pravdy. Aj takýto bol podľa priateľov a spolupracovníkov Ladislav Mňačko.
Narodil sa 29. 1. 1919 vo Valašských Kloboukoch na moravskoslovenských hraniciach, kde sa v ňom zmiešala mentalita a hrdosť oboch národov. Rodičia sa krátko po jeho narodení presťahovali do centra kultúrneho života Slovenska – do Martina, kde malý Ladislav vyrastal.
Začalo sa to na Marxovej ulici
Práve v Martine si osvojil komunistické názory. Bolo to predovšetkým tým, v akom prostredí vyrastal. Marxova ulica bola pre všetkých Martinčanov prívlastkom boľševického zmýšľania. Žili tu najmä chudobní robotníci či revolucionári, ktorí sa nebáli ničoho a nikoho. A to Mňačka fascinovalo. Často na toto obdobie spomínal aj vo svojich knihách, napr. v Siedmej noci: „Nikdy som sa neusiloval stať sa vodcom, ale pri každej príležitosti som sa pokúšal vyprovokovať politické debaty. Náš politický postoj, ak sa o niečom takom dá hovoriť u štrnásťročných chlapcov, bol jednoznačný a jasný. Žili sme na červenej ulici. Naším úhlavným nepriateľom bola buržoázia, ktorú sme kládli na roveň fašizmu."
Utekal, lebo ho vlastní zavrhli
Vyučil sa za drogéristu, no práca ho nebavila. V tom čase sa už Hitler dostával k moci a vytváral sa Slovenský štát. Keďže pochádzal z moravskoslovenských hraníc, smel na Slovensku ostať – vysťahovanie sa ho netýkalo tak ako Čechov, ktorých posielali domov pre národné cítenie, alebo ako Židov, ktorých deportovali do koncentračných táborov. Napriek tomu na Slovensku neostal. Dôvodom jeho odchodu, ako sám tvrdí, bola jeho urazená pýcha, keď ho vlastní priatelia zavrhli, lebo bol Čech, hoci on sám sa ako Čech nikdy necítil.
Po odchode sa snažil dostať do Sovietskeho zväzu cez Zakarpatskú Ukrajinu, no tento pokus bol zmarený Maďarmi. Ani druhý pokus nebol úspešný. Po výsluchu bol väznený. Miesto väznenia je doteraz sporné. Laco tvrdil, že bol väznený v koncentračnom tábore, z ktorého ušiel. Pravdepodobne išlo len o pracovný tábor niekde v Holandsku, pretože koncentračné tábory boli najstráženejšie miesta na svete a odtiaľ sa ujsť jednoducho nedalo. Faktom však je, že po úteku sa pripojil k povstaleckému odboju a zúčastnil sa v bojoch o Ploštinu a aj tragických udalostí, ktoré sa ku koncu vojny stali. Svoje skúsenosti a dojmy z tohto obdobia objasnil v knihe Smrť sa volá Engelchen.
V Prahe si spravil dobré meno, potom vytriezvel
V roku 1945 vstúpil do KSČ (Komunistická strana Československa) a nastúpil do redakcie Rudého práva v Prahe ako redaktor. Za pomerne krátke obdobie si spravil v Prahe dobré meno. Bol považovaný za prominentného novinára vtedajších komunistických politikov. Spočiatku bol veľkým obdivovateľom komunizmu, pomáhal budovať a upevňovať jeho ideológiu v Československu, no neskôr sa stal najväčším kritikom svojej doby – aj pre vykonštruované politické procesy. Svoje vytriezvenie zdokumentoval aj v knihe Oneskorené reportáže.
Táto zbierka reportáži vznikla ako úporný pokus o zverejnenie pravdy. Má byť svedectvom pre všetkých, ktorí verili, že socializmus má len pozitívnu tvár. Vyšli v roku 1963, niektoré z reportáží boli už predtým uverejňované v Kultúrnom živote. Mňačko sám tvrdí: „Písal som ich ako komunista, ktorý po vytriezvení z naivnej viery sa nevedel a ani nechcel zmieriť s neľudskosťou a neschopnosťou totalitného režimu, ktorý som sám roky predtým pomáhal upevňovať. Skúsenosti z rokov bezuzdného teroru a bezprávia sa mi zdali v príkrom rozpore s humánnou ideológiou, ktorú som vyznával, za ktorej ideály a ich uskutočnenie som bojoval ešte aj v čase, keď som písal túto knihu."
Protestná emigrácia do Izraela
Napriek všetkým výhodám, ktoré mu Praha poskytovala, sa rozhodol, že odíde do Bratislavy a príjme prácu v Pravde. Tam spočiatku svojimi článkami nebudil taký obdiv ako v Prahe. Prispieval aj do iných periodík ako Pokrok, Slovenské pohľady, Kultúrny život (v ktorom neskôr pôsobil ako šéfredaktor – dokonca dvojnásobný), Smena, ale aj do regionálnych novín. V roku 1967 emigroval spolu s manželkou Hedvigou do Izraela na protest proti prerušeniu diplomatických stykov Československa s touto krajinou. Československo sa postavilo počas izraelsko – arabskej vojny podľa vzoru ZSSR na stranu arabských krajín.
Československá vláda na jeho rozhodnutie zareagovala odobratím jeho štátneho občianstva, zobrala mu všetky tituly, vylúčila ho zo strany. Po niekoľkých mesiacoch sa Mňačko s nádejou a vierou v „socializmus s ľudskou tvárou" vrátil. Po udalostiach z 20. - 21. augusta 1968, keď vojská Varšavskej zmluvy vstúpili na územie Československa, však opäť vedel, že skôr či neskôr príde čas, keď ho pre jeho názory odvlečú. Nemal veľmi na výber, no nechcel sa ukrývať v horách a čakať, či ho chytia alebo nechytia. Preto sa rozhodol odísť a zapojiť sa do ilegálneho odporu. V knihe Siedma noc spomína: „Vrátil som sa, aby som opäť odišiel, aby som odišiel možno navždy. Ešte nie som preč, ešte sa prechádzam po tvojich dlaždiciach, ale som emigrant, už som emigrant, bojím sa toho slova, bojím sa toho života, bojím sa toho smútku, ale tu sú Rusi, Rusi sú tu, a ty už nie si pre mestom pre mňa, už ním nikdy nebudeš."
Zbalil si najnutnejšie veci a emigroval do Rakúska, do Eisenstadtu, hlavného mesta spolkovej republiky Burgenland.
Býval v cudzine, chýbala mu vlasť
Po jeho odchode, v čase normalizácie bol vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov. Jeho diela boli prísne zakázané a jeho meno vymazané z učebníc. Dostal sa na čiernu listinu nepohodlných autorov ČSR. V Rakúsku však naďalej písal, najmä v nemčine. Diela z tohto obdobia boli neskôr preložené do slovenčiny.
V novembri 1989 sa opäť vrátil domov na Slovensko už ako rakúsky občan. Napriek tomu, že býval v cudzine, stále mu chýbala jeho vlasť. Bol zásadne proti rozdeleniu spoločnej republiky. Žil striedavo v Prahe a v Stupave, kde začal písať svoje pamäte. Pri jednej z obvyklých návštev Bratislavy bol hospitalizovaný v Ružinovskej nemocnici, v ktorej zomrel 24. 2. 1994. Pochovaný je na cintoríne v Lukovištiach.
Podľa J. Leiknerta Taký bol Ladislav Mňačko spracovala LUCIA OSVALDOVÁ
Najvýznamnejšie diela:
1959 - Smrť sa volá Engelchen – román inšpirovaný vypálením dediny Ploština, ktorá spolupracovala s partizánmi
1961 - Já, Adolf Eichmann - reportáž o jeruzalemskom procese s pôvodcom vrážd miliónov Židov
1963 - Oneskorené reportáže
1968 - Ako chutí moc – satirický románový pamflet
1978 – Gigant – paródia na bestsellerovú literatúru
Autor: lo
