Náš ranný rituál v práci začína kávou. Často ju pijem s kolegyňami Milkou a Jarkou z vedľajšej kancelárie. Aj v ten deň bolo tomu tak.
Najprv Milka uvarila turka sebe a Jarke, ktorá odbehla do podateľne, a ona si potom ešte odskočila na okamih za Janotkovou. V rýchlosti mi cez pootvorené dvere oznámila, že mi nechala horúcu vodu v kanvici, aby som si zalial svoju nesku. Postavil som hrnček s pariacou sa kávou k Jarkinmu a Milkinmu a vrátil som sa kancelárie, že si zatiaľ pozriem poštu, kým sa vrátia.
Keď sa mi zdalo, že by už mohli byť späť, letmo som klopol na dvere ich kancelárie a vstúpil som dnu. Zarazil ma atmosféra... Až som cúvol! V miestnosti nebol nikto, no vo vzduchu to viselo... Poznáte ten pocit, keď vstúpite niekam, kde sa rozpráva čosi, čo nie je určené pre vaše uši. Zrazu nastane až hmatateľné ticho. Stena. Tak presne toto tu bolo cítiť! Ale v miestnosti nebolo nikoho... Oči mi skĺzli k malému konferenčnému stolíku pri stene, na ktorom čakali naše hrnčeky s kávou. Prichádzalo to totiž odtiaľ...
Nechcel som veriť tomuto svojmu neodbytnému pocitu a už vôbec nie vlastným očiam. Podľa priam dôvernej polohy hrnčekov mi však bolo úplne jasné, že naše hrnčeky klebetili. Všetky tri mali natrčené ucho, ktoré nestihli stiahnuť. A navyše sa tvárili, že nič. Mňa však neprekabátia. Nech sa len nerobia! Stačilo sa na ne pozrieť a hneď človek zbadal, že sú to otvorené hlavy, žiadne bezduché neviniatka. Ľahko som si domyslel, o kom to klebetenie mohlo byť – no predsa o nás. Pánabeka, keď ten môj vytáral, čo som rozprával o Jarke a Milke, keď bol včera u mňa na káve Roman. Pochechtával som sa z mojich kolegýň, ako sa zúfalo snažia nadobudnúť mladistvý vzhľad vo fitnescentre. Taký podrazník by ten môj hádam nebol! Ale zato by som rád vedel, či sa medzi nimi nehovorilo aj o tom, čo si kolegyne pobavene šuškali, keď som s rozžiarenými očami prišiel ráno do práce po oslave tridsiateho výročia sobáša s mojou manželkou.
Rozosmiatu Milku s Jarkou som počul prichádzať po chodbe. Prestál som kárať hrnčeky skúmavým pohľadom a im pristihnutým sa evidentne uľavilo. Kolegyne vošli dnu a tiež ostali zarazené, ako sa to stalo pred chvíľou mne.
Jarka dokonca prehodila:
„Čosi je tu divné... Nezdá sa vám?"
„Možno, že nás tu niekto ohováral," usmial som sa. „Veď je to bežné."
Podozrivo sa zháčili.
„Netáraj," povedala Milka obranne, „veď tu nikto nebol." Hneď prešla do útoku: „Či sa snáď pri tebe niekto zastavil?!"
„Nie, nie," rýchlo som z toho vycúval aj ja.
Problém, či sa celkove v našej inštitúcii klebetí alebo nie, sme pre istotu nechali tak. Milka si radšej uchlipla kávy z prefíkanej nádoby, ktorá medzičasom načisto spravila zo seba mŕtveho hrnčekového chrobáka.
Autor: J.Migon
