V seriáli Ordinácia v ružovej záhrade hráte postavu Matúša Kamenického. Mladého eko-aktivistu. Vžili ste sa do nej aj vďaka tomu, že máte vyštudovanú záhradnícku školu?
- Vžil som sa do postavy hlavne preto, lebo mi za to zaplatili. Keby išlo naozaj o to, že mám nad tým takto uvažovať, tak to asi nejdem robiť. Seriál je najlepšia príležitosť, ako si za krátky čas zarobiť. Nejaké špekulovanie nad tým, či som sa vžíval do postavy – asi ani nie. Nie vždy možno prenášať vlastné skúsenosti do hereckej práce – nerobí to dobrotu.
Takže nemáte rád seriály?
- Nie.
Váš otec (Marián) a brat (Martin) sa okrem herectva venujú aj hudbe. Neťahá vás to aj týmto smerom?
- Áno, brnkám rekreačne na gitare a svojho času sme hrali v Martine Štúrovcov. Bol to projekt, kde sme zhudobnili poéziu štúrovcov do rôznych žánrov - od rockovej balady cez hip- hop , lyrickú pieseň, takže nejaké tie veci s gitarou mám za sebou. Brat je v tomto oveľa skúsenejší . Otec, dá sa povedať, je v tomto multiinštrumentalista, lebo všetky tie veci, ktoré robí, si rozdelil akoby medzi nás. Hrá na gitare a hrá aj divadlo.
V poslednom čase množstvo hercov prijalo rolu moderátorov. Dočkáme sa vašej vlastnej relácie?
- Určite nie. Moderovanie a herecká tvorba sú absolútne odlišné veci. A na to musí mať človek tiež nejaké vlohy. Je pravda, že som sa raz o to pokúšal, moderoval som divadelný ples a vďaka tomuto zážitku sa k tejto robote už nikdy nevrátim.
V prestaveniach aj vo filmoch hráte zväčša rebelov, komplikované postavy. Aká herecká úloha je pre vás najväčšou výzvou?
- Zhodou okolností som prednedávnom dotočil film s Ďurom Nvotom – Konfident. A tam mám postavu kňaza. Toto bola taká akási výzva urobiť niečo iné. To, že ľudí obsadzujú do rovnakých polôh je zväčša chyba tých, ktorí to obsadenie rozdeľujú. Napríklad Elena Podzámska - vždy, keď ju vidíme, tak hrá nejakú "sviňu". Možno by bolo zaujímavé, keby si niekto vyskúšal, aká je v úlohe úprimnej ženy. Je to škoda, že sa herec prostredníctvom takýchto úloh akoby zaškatuľkuje. Ja sa tomu snažím vyhnúť.
Máte pocit, že ľudia zleniveli, chodia menej do divadla a uprednostňujú TV a filmy?
- Ako kde a ako kto, pretože v Martine začal taký celkom príjemný trend. Hlavne študenti z Gymnázia Viliama Paulinyho –Tótha pomerne často chodia do divadla a sú to veľmi dobrí diváci. Platí to aj o gymnazistoch zo Sučian. Neplatí to na každé predstavenie, záleží od žánru a od toho, čo predstavenie ľuďom ponúka.
Hráte v televízii i divadle aj vo filmoch. Diváci STV vás môžu vidieť v sérii Nesmrteľní – vo filme Kvety a Lucia. Čím vás zaujal tento projekt?
- Mne sa to páčilo kvôli tomu, že je to film na motívy diela, ktoré je tu už dlho. Utvrdil som sa v tom, že bol dobrý nápad prijať to. Kvety a Lucia režíroval Stanislav Párnický, s ním sa vždy oplatí ísť do čohokoľvek. Netreba tiež zabúdať na to, že dnes je málo príležitostí niečo natočiť, jednoducho začínajúci mladý herec v mojom veku by robil chybu, keby to nezobral. Takáto ponuka sa berie priam automaticky.
Ktorá z vašich postáv je vám najbližšia a prečo?
- Hmm, neviem. Na toto neviem nikdy odpovedať. Každá z postáv má v sebe niečo, čo mi je blízke a zase naopak niečo, čo mi nie je blízke. Závisí to hodne od toho, aký je ten proces okolo. Ak sa bavíme o divadle – aké je to skúšobné obdobie, s kým sa skúša, s akými ľuďmi, či je to príjemná robota alebo nepríjemná. Spomínal som Štúrovcov - to sa mi hralo veľmi dobre. Alebo postava Psa v Bulgakovom Psom srdci... Viac-menej robím všetko rád, všetko s vervou, ale nemám vyslovene najobľúbenejšiu postavu.
Na FMK sa organizuje improvizačná súťaž mladých talentov Showshowicka. Je to akási Partička. Čo by ste poradili začínajúcim talentom?
- Šošovička? Jaj, Showshowichka! ( smiech) Čo by som poradil? Kto chce byť hercom, musí byť predovšetkým talentovaný. A potom aj vzdelaný. To je pri hereckej práci potrebné. Aby mal názor, aby bol sčítaný, mal rozhľad – treba sa neustále učiť., čítať, menej pozerať televíziu a radšej chodiť do divadla.
Vyrastali ste s menom slávneho otca. Pomohlo vám to v kariére?
- Neviem. Keď som išiel na VŠMU, nevedel som, čo ma čaká. Chcel som to skúsiť a požiadal som otca, aby mi nepomáhal. Na školu som sa dostal a aj teraz pracujem na tom, aby si nevnímali moje úspechy ako protekciu. Skôr sa snažím obhájiť to priezvisko v dobrom svetle. Som Geišberg, nezmením to, hoci ľudia budú mať vždy predsudky.
Postavu Alcesta v Mizantropovi ste stvárnili natoľko presvedčivo, že sa núka otázka, či si aj v súkromí držíte odstup od ľudí...
- Ako od ktorých a ako kde. V našej robote je to také zvláštne. Pri divadle sú ľudia iní a v televízii sú iní - je tam iné pracovné tempo, úplne iné nároky, ľudia sú oveľa drzejší, majú iný slovník, iné požiadavky. Učím sa v tom plávať, takže neviem na tú otázku konkrétne odpovedať. Ale áno, držať si istý odstup od ľudí v tomto kumšte je dobré.
Pred nedávnom ste spolu s martinským súborom hosťovali v Soule, v Južnej Kórei. Ako ste sa k ceste do Ázie dostali?
- Dobrá otázka. Zhodou okolností veľvyslanec Slovenskej republiky v Kórei je Martinčan. Dušan Bella, rozhodol, že na festival národných divadiel v Kórei zavolá aj slovenský súbor. Pozná nás a spoločne s našim riaditeľom a vedením divadla zháňali pomerne dlhý čas peniaze, aby sme mohli cestovať.
Ako vnímali slovenské umenie Kórejci?
- Bolo to zvláštne, pretože predstavenie išlo na titulky. Hrali sme v „malom" štúdiu, ktoré malo 700 miest. Všetko tam majú také nadimenzované. Mrożekov text v Tangu je veľmi náročný, dynamický. Tempo inscenácie je v niektorých chvíľach veľmi rýchle, myslím, že diváci ani nestíhali prečítať o čo ide, i keď obsah inscenácie vytušili. Vnímali nás veľmi priaznivo, pretože nemajú asi veľa príležitostí vidieť niečo podobné. Hrajú skôr také tradičné, kostýmové divadlo, také ľudové umenie.
Veľa mladých ľudí (najmä dievčat) ste pritiahli do divadla. Cítite sa preto ako sexsymbol?
- Uf, nie , nie , vôbec nie. Neviem, Robbie Williams je možno sexsymbol, ale ja bývam v Martine a normálne chodím do práce. Necítim sa tak, fakt nie.
Na pódiu sa často pri svojich postavách musíte vyzliekať. Nerobí vám nahota na javisku problém?
- Za ten čas, čo som v Martine toho nebolo tak extra veľa. Nahota, aká nahota? Ide o to, že či nahota má byť samoúčelná alebo má spĺňať nejaký konkrétny význam. A záleží od toho, s kým robíte. Ak ten človek, ktorý to režíruje, vás dokáže presvedčiť o tom, že nahota je nejaký dôležitá na posunutie nejakého deja či charakteru, tak je to v poriadku. Dá sa s tým nejako vyrovnať, aj keď z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že to nie je nič príjemné
Čo by ste chceli o sebe prezradiť verejnosti, ale ešte sa to nikto nespýtal?
- Nič. (smiech) Nemám záujem niečo prezrádzať verejnosti, pretože súkromie je asi to najdôležitejšie a najvzácnejšie v hereckom povolaní. Herec sa už len tým, že verejne vystupuje a dáva svoju tvár pred kameru či pred diváka v divadle, obetuje. Ľudia vás spoznávajú na ulici. Mnohým, ktorí toto povolanie robia, to môže byť príjemné, ale verte, priatelia, nakupovať v hypermarkete a dívať sa za tými ľuďmi, ktorí sa otáčajú a ukazujú na vás prstom ako na mimozemšťana, tak to je nepríjemné.
Autor: Lucia Osvaldová
