Piatok, 22. január, 2021 | Meniny má ZoraKrížovkyKrížovky

Petr Nárožný: Z mesta vidieť hory. To je pekné, to v Prahe nemáme

Po martinskom korze sa ôsmeho marca prechádzal muž, v ktorom mnohí spoznali známeho českého herca Petra Nárožného. Večer i deň predtým exceloval v komédii Neila Simona Vstupte!, ktorú štvorica hercov (okrem P. Nárožného aj Jan Čenský, Ladislav Mrkvička a

Petr Nárožný.Petr Nárožný. (Zdroj: ARCHÍV DO STROJAR)

Libuše Švormová) hrala na scéne DO Strojár. Pohodu jarného dňa sme využili aj na rozhovor s ním.

Diváci vás poznajú z množstva rolí v divadle, filme či televízii alebo z komentárov animovaných filmov. Mnohí ale nevedia, že ste vlastne stavebný inžinier. Neľutujete niekedy, že ste túto profesiu zavesili na klinec?

- Venoval som sa jej len pár rokov, skôr mesiacov, takže niet čo ľutovať. Nechcel som byť ani stavbárom, ani komediantom. Chcel som byť lekárom. Ale – mal som kádrové problémy a v minulom režime som nemohol študovať nič iné len tú stavbárčinu. Dnes to možno mnohí vnímajú komicky, ale vtedy sa ľudia s mojim profilom mohli prihlásiť len na techniku, na humanitné vedy nie. Zo školy som bol dokonca vylúčený, odkrútil som si vojnu pri Piešťanoch, a potom som doštudoval diaľkovo. V priebehu štúdia som pracoval v projekcii jedného stavebného podniku. A tam som sa zoznámil s Pavlom Bobkom. Bolo to osudové, lebo od toho času sa datuje aj moje smerovanie k javisku.

Skryť Vypnúť reklamu

Začínali ste pri Rangers...

- Je to tak. Nikdy som nemal problém s pohotovosťou, improvizáciou, rád som hovoril vtipy. Niekoho takého na javisku potrebovali. Mirek Černý ma poznal z práce, mne bolo tridsať, im dvadsať, začínali ako country kapela, dali sme sa dohromady. Bol som s nimi päť rokov a potom ďalších osem v Semafore. V osemdesiatom roku som odišiel do Činoherného klubu a tam som dodnes.

Je to už viac ako tridsať rokov. A hoci ste pracovali aj na množstve iných projektov mimo tohto súboru, predsa len – nemáte ponorkovú chorobu?

- Nie, určite nie. A to z jedného dôvodu, ktorý je osobitosťou Činoherného klubu. Ten súbor bol vždy dobre zostavený, pôsobili v ňom známi režiséri či herci. Za nimi som tam išiel. A keď odpočítam Libušu Šafránkovú a Jozefa Abraháma, ktorí sa už dnes nevenujú divadlu, všetci ostatní zomreli. Boli mladší ako ja a už medzi nami nie sú. Boli to kamaráti – Peter Čepek, Jirka Kodet, František Husák, Jirka Hrzán, Eva Jakoubková, Josef Vondráček... Na kohokoľvek z vtedajšej generácie súboru si spomeniete, už nie je medzi nami. Je to hrozné, ale to divadlo doslova vymrelo. A potom tam prišla nová generácia. Ja som doyen súboru, robím s úplne inými ľuďmi, nie s tými, za ktorými som do Činoherného súboru prišiel. Tak – aká to už môže byť ponorková choroba?

Skryť Vypnúť reklamu

Za svoj život ste stvárnili veľa pekných postáv. Je nejaká, ktorá vám zostala v spomienkach ako výnimočná a ku ktorej by ste sa chceli vrátiť?

- Asi by to bol Kúzelník z Poviedok z viedenského lesa. Dozrel som, určite by som ju dnes hral lepšie ako keď som bol mladý. Na niektoré veci si treba počkať. Tak to je.

Existuje herec, s ktorým by ste sa ešte radi postavili na javisko?

- S Petrom Čepkom by som ešte chcel hrať. Bol to kamarát, prijal ma v divadle, veľa pre mňa urobil. Sám bol veľký herec – televízny i filmový, starší si určite budú pamätať jeho filmy zo šesťdesiatych rokov. Kedykoľvek by som s ním hral. Petra som mal veľmi rád.

Prekvapí vás ešte niečo na hereckej práci?

- Prekvapí nie je to správne slovo. Človeka v mojom veku už asi veľa toho neprekvapí. Skúseností je viac, aj vedomostí, ale pravda je, že s každou úlohou sa začína znova. Nikdy nie je nič vyhraté. Nikdy sa nedá predom povedať, že tá či iná inscenácia je dobrá a že bude mať zaručený úspech. Vždy sa s tým musí človek pohrať a niekedy sa mu to podarí viac, inokedy menej. Hoci platí, že profík musí dobre zahrať všetko, aj keď mu nemusí text, autor či režisér sedieť.

Skryť Vypnúť reklamu

V akej polohe sa lepšie cítite – v dráme či komédii?

- Úprimne – neviem. Potom, čo som už na javisku zažil, sa musím vrátiť k otrepanej fráze, že komédia je ťažšia. Môj kamarát síce vraví, že je ťažké ľudí rozosmiať, no zároveň si treba povedať – akých ľudí a čím. Ak chceme rozosmiať široké zástupy, musíme ísť hodne nízko, ak chceme byť fajnoví a robiť humor blížiaci sa Voskovcovi a Werichovi či Mirkovi Horníčkovi, musíme počítať, že záber bude užší. To je logické. Ale myslím si, že hrať komediálnu postavu je rovnaké ako hrať vážnu postavu. Akurát výsledok v komédii je vždy neistý. Divák je krutý. Ak hráte dve hodiny komédiu a hľadisko je ticho, tak je zle. V dráme sa s tým až tak nemusíte zaoberať. Tam sa ľudia dívajú, počúvajú, prežívajú a môžu byť aj ticho. Herec veľmi dobre cíti, že i ticho má mnoho podôb. Ticho môže znamenať odpojenie, vtedy viete, že divák nie je s vami. A je aj ticho sústredené, ľudia dýchajú s hercom a herec to cíti. Vie to rozpoznať. Ale komédia – tam si nemôžete byť istý ničím. Prosto, postaviť sa na javisko a odohrať komédiu je ťažšie.

Poznáte slovenskú divadelnú scénu? Aká je? Čo znamená pre vás viac ako dvadsaťročná administratívna čiara na hraniciach v hereckých kontaktoch so Slovenskom?

- Slovenské divadlo bolo vždy exkluzívne. Máte celú plejádu dobrých hercov, ktorých v Čechách poznáme. Pravidelne sa kontaktujeme na výmenných divadelných prehliadkach. Vzťahy sa za dvadsať rokov prečistili, nikto nemá problém, ak českí herci hrajú na Slovensku a slovenskí u nás. Slovenské inscenácie sú v Prahe beznádejne vypredané, mnoho slovenských hercov – spomeniem len vynikajúcich Milku Vášáryovú, Martina Hubu, Milana Kňažku či Zuzanu Kronerovú – režiséri u nás obsadzujú. S mnohými sme priatelia, kontaktujeme sa aj mimo práce.

Splnili sa vám v živote všetky sny? Alebo vám ostal nejaký v rezerve?

- Sú tam rezervy, určite. No čím je človek starší, tým viac si uvedomuje, že veci z kategórie snov môžu byť aj nereálne. Dôležité je, aby sme urobili všetko pre to, čo chceme dosiahnuť. Dôležitá je aj cesta, nielen výsledok.

Výročná správa OSN o ľudskom rozvoji uviedla, že v kolonke najlepšie miesto pre život skončilo Česko na 28. a Slovensko na 31. mieste. Kde je vaše najlepšie miesto pre život?

- Praha. Všimnite si, že hovorím Praha, nie Česko. Nie som zameraný na krajinu, ale na konkrétne mesto. Mám ju rád. Neviem, prečo to tak je, ale s Pavlom Bobkom sme si mnohokrát hovorili, že sme krstení Vltavou, že sme Pražáci a vôbec sme sa za to nehanbili.

Keď sa vám podarí nájsť si chvíľu voľného času, čo najradšej robíte? Ako vlastne relaxuje herec vášho formátu?

- Mám ho málo. Ale keď si ho nájdem, tak sa venujem systematickému štúdiu histórie. A na staré kolená som sa začal učiť anglicky. Možno je to smiešne, ale potrebujem sa, ako sa hovorí, sprevádzkovať. Jazyk sa už v mojom veku dokonale naučiť nedá, ale niektoré frázy, vety, aby som vedel pýtať sa na cestu, kúpiť si letenku či jedlo v reštaurácii a podobne – tak to hádam zvládnem.

Ako trávite divadelné prázdniny?

- Nepredávam ich, nepracujem, snažím sa venovať ich sebe. Som vášnivý cyklista a radi chodíme k moru. More mám veľmi rád a v posledných rokoch som znovu objavil Chorvátsko. Je blízko a ja už nepotrebujem trinásť hodín lietať, aby som sa okúpal v mori. U nás mám rád Třeboň – je to raj pre cyklistiku. V skratke – moje divadelné prázdniny to je teplo, more a Třeboň.

Roky sa zdá akoby ste nestarli. Čím to je? Poznáte recept na životnú pohodu?

- Moja žena by sa pri tejto otázke zasmiala. Hovorí, že ľudia sú slepí, keď nevidia, že aj ja starnem. Ona to teda vidí. Ten optický klam je v tom, že od mladosti som plešatý a nosím fúzy. Ak niekomu zrednú vlasy, ľudia hneď vidia, že sa zmenil. Ale, akú zmenu už môžu v mojom prípade vidieť na mne? Už v tridsiatke som bol starý pán a to sa nezmenilo.

Čo vás vie napáliť?

- Českí politici, českí odborári a Európska únia. Nie som s týmito fenoménmi spokojný, ale zmierený. Už viem, že lepšie to nebude. Proste sú momenty, keď človek už zapochybuje, či sa vôbec nejaká elita v našom národe vytvorí. A ani Slovensko podľa môjho názoru nie je na tom inak. Na našich národoch vidieť, že sme vyrastali zdola, že sme dlhodobo nepestovali žiadnu elitu. Celé národné obrodenie robili učitelia, farári a spisovatelia – ľudia zo stredných tried. Kde je teraz táto trieda a čo znamená v spoločnosti? Rovnostárstvo, sociálne cítenie sú síce pekné veci, ale za istých okolností, môžu byť brzdou všetkého. Proti veľkým národom, ktorí napriek rôznym výkyvom elitu mali a dlhodobo fungujú, sme nič. Ľudia tam majú viac vzorov správania sa. Moja generácia sa už zmeny nedožije. Veď sa pozrite, dvadsať rokov od revolúcie prešlo a čo máme? Akú zmenu tu vidieť. No prinajmenšom môžeme počítať s tým, že mladí ľudia, ktorí sú teraz vo svete, po návrate domov budú chcieť svoje skúsenosti využiť, že nebudú chcieť žiť v takej malosti, na akú sme si zvykli my. Lenže vyhrabať sa z malosti, to chce čas.

Čo vás robí šťastným?

- V mojom veku je už človek skromný. Keď sa mojej ženy v telefóne pýtajú, ako sa máme, povie, že dobre, lebo nepribudla žiadna zlá diagnóza. Tak takto to je. Najväčšia radosť je byť zdravý.

Keď cestujete za divákmi, máte čas aj na prehliadky miest, v ktorých hráte? Pozreli ste si Martin?

- Vždy si pozriem mesto, v ktorom hráme. Keď je len trochu svetla, tak tú prechádzku absolvujem. V Martine som mal viac času. Obišiel som centrum, bol som na Hostihore, videl som knižnicu a dole v meste budovy Matice. Viem, že korene slovenského národa sa formovali tu. Máte tú pekné a dobré divadlo. Páčilo sa mi centrum, je zaujímavé. Zmlátil by som sprejerov. Je to rovnaký dobytok ako v Prahe. Neviem, čo je to za záľubu ničiť všetko okolo... V meste bolo veľmi veľa mladých ľudí – to je krásne na vašom meste. A vidieť z neho hory. To v Prahe nemáme.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  2. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  3. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  4. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  5. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  6. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  7. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  8. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  9. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  1. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  4. Hygge ako životný štýl
  5. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  6. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  7. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  8. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 34 657
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 33 669
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 12 978
  4. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 9 903
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 9 644
  6. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 471
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 860
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka? 6 596
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 543
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom? 4 465
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

V Turčianskych Tepliciach otvorila samospráva odberové miesto už vo štvrtok.

Odberové miesta na skríningové testovanie občanov na ochorenie covid-19 otvorili vo štvrtok v Turci samosprávy Turčianskych Teplíc a Turčeka, v Kláštore sa testuje od stredy.

4 h
Aj napriek dištančnému vzdelávaniu má väčšina žiakov známok dostatok, polročné výkazy dostanú včas.

Väčšina žiakov ukončí prvý školský polrok včas. Niektorým študentom budú individuálne predlžovať polročnú klasifikáciu do konca marca.

7 h
Skalici sme podľahli na domácom ľade.

„Štyri góly nám na víťazstvo musia stačiť. Treba byť dôslednejší vzadu, to je najväčší problém,“ zdôraznil po prehre so Skalicou martinský kapitán Michal Murček.

21. jan
Hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva SR pre epidemiológiu Henrieta Hudečková.

Hudečková je hlavnou odborníčkou na epidemiológiu ministerstva zdravotníctva.

21. jan

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Hudečková je hlavnou odborníčkou na epidemiológiu ministerstva zdravotníctva.

21. jan

Nahnevaní bežkári sa už obrátili listom aj na vedenie obce Králiky, aby začalo konať.

24 h

Muža našli už bez známok života.

21. jan

Mesto Prievidza vytvorí počas víkendu 23. a 24. januára na skríningové testovanie obyvateľstva na ochorenie COVID-19 spolu 25 odberných miest. V článku nájdete aj ich zoznam.

23 h

Už ste čítali?