V martinskom divadle patríte k obľúbeným herečkám. Chceli ste ňou byť odmalička?
- Neviem, či patrím k obľúbeným. Bodaj by ste mali pravdu. Dá sa povedať, že úplne odmalička, odkedy viem rozprávať, som si vybrala toto povolanie. Nikdy som nezmenila názor, ako zvyknú malé dievčatá, na tetu doktorku či tetu hlásateľku. Dokonca si z útleho detstva pamätám, že keď som chodila na Mikuláša k rodičom do práce, vykladali nás ako malé deti na stôl, aby sme recitovali rôzne básničky, pesničky. No a mňa doslova zhadzovali zo stola (smiech). Nepredvádzala som sa kvôli darčeku, ja som chcela predviesť, aký mám repertoár a odriekala som jednu básničku za druhou. Pre rodičov sme so sestrou robievali i predstavenia – na fotelky sme pripli čísla, rozdali sme im vstupenky. Chodila som osem rokov aj na dramatický odbor do ľudovej školy umenia, dokonca mám odtiaľ aj niečo také ako maturitné vysvedčenie. Prešla som pár ochotníckych súborov, recitovala som Hviezdoslavov Kubín a aj v ruštine som chodila recitovať. Na gymnáziu som robila celé štyri roky školský časopis, rozhlasové vysielanie... A v podstate aj všetky kultúrne programy na základnej a strednej škole.
Hráte vo viacerých inscenáciách. Čo texty? Nemáte problém si ich zapamätať?
- Vôbec, texty sa učím ľahko a veľmi rýchlo. Máme výbornú šepkárku Darinku, ale spolupracujem s ňou len na skúškach, cez predstavenie už nie. Text musím vedieť dokonale naspamäť. Som v tomto na seba prísna a dôsledná. Len vtedy, ak máte text pod kožou, možno sa s ním pohrávať, byť na javisku slobodnejší.
Stvárňujete rôzne typy žien. Ktorá postava je vám najbližšia?
- Mám rada úplne všetko. Ale najradšej komédie a som šťastná, keď mi niekto povie, že mi to ide a pobavila som ľudí. Dnes je veľmi ťažké človeka rozosmiať. Nech urobíte, či poviete hocičo, už to tak ľudí nezaskočí ako kedysi. Pamätám si na obdobie, keď ľudia chodili do divadla čítať medzi riadkami narážky na totalitný režim. Bolo to také tajomné, zgrupovalo to ľudí. Mala som možnosť hrať v niekoľkých zakázaných hrách, bolo to vzrušujúce, keď v nich boli zakomponované narážky na režim. Dnes sú ľudia presýtení reklamou, počítačmi, sociálnymi sieťami. Nemyslím to v zlom, žijeme rýchlu dobu a divák je potom náročnejší. Okrem komédii, mám rada aj drámu, ale úplne zbožňujem rozprávky.
Cooneyho komédia 1+1=3 sa v Martine hrá niekoľko rokov. Vstupenky bývajú často vypredané viac mesiacov dopredu. Ako sa vám hrá postava Mary Brownovej po toľkých rokoch? Nemáte jej „plné zuby"?
- Nie, vôbec. Predstavenie mám veľmi rada napriek tomu, že ho tak dlho hráme. Závidím divákom, že sa dve hodiny neustále smejú. Nepamätám si, žeby som sa tak dlho v kuse pri televízii alebo niekde inde zasmiala. Je to čistá komédia, ktorá nemá ani odkaz, ani myšlienku, no má bravúrne napísaný dialóg. Smiešny nie je text, ale situácia – smrteľne vážne sa hľadá manžel, nikto nikomu nerozumie a celé to naberá grády, zápletku, humor.
Okrem martinského divadla hosťujete aj v Žiline. V Mestskom divadle hráte aj v ocenenej hre Mobil. Ako sa vám hrá tam? Sú Žilinčania lepší diváci ako Martinčania?
- Diváci sú všade rovnakí, myslím to v dobrom slova zmysle. Kto má rád divadlo, ten si k nám cestu nájde, nech hráme hocikde. V Žiline je výborný priestor, sála, akustika. Mobil je vážnejší kus. Moderná inscenácia pod režijnou taktovkou Eda Kudláča je viac menej monológová s imaginárnym partnerom. Na pozadí teroristického útoku na lietadlo sa odohrávajú životné príbehy a osudy štyroch ľudí. Keď sa vo svete stane reálny teroristický útok, napríklad ako teraz moskovský atentát, vtedy táto inscenácia dostáva ešte silnejší rozmer. V roku 2009 sme za túto inscenáciu získali 1. miesto za najlepšiu inscenáciu súčasnej svetovej hry na festivale Nová dráma v Bratislave.
Nedávno vysielali v televízii staršiu rozprávka O láske a slávikoch, v ktorej ste hrali. Nemáte chuť znovu sa postaviť pred kameru?
- Veľakrát som bola pozvaná na kastingy – do filmov, reklám či do seriálov. Rada by som aj točila, len nemám čas, lebo mám mnoho predstavení. V súbore mám buď najviac predstavení zo všetkých, alebo som v najvyťaženejšej trojke. Netvrdím, že by som kastingy vyhrala, no kto sa nezúčastní konkurzu, odbúrava si šance. Počas prvých dvoch sezón v Martine a počas štúdia na VŠMU som natočila niekoľko televíznych inscenácii a televíznych rozprávok s takými režisérmi ako Ivan Petrovický, Miloš Pietor a mnoho ďalších. Momentálne netočím nič, ale v lete som točila veľmi milý, „len" študentský film Filipovna, pri ktorom sa v štábe stretli študenti i profesionáli z bývalej Koliby a z televízie. Keďže išlo o dobový film, podarilo sa zohnať takmer autentické dobové kostýmy, hoci škola nemala veľa peňazí a ani študentom sa nedarilo ich zohnať. Režisérovi Jurajovi Kiliánovi sa to však podarilo.
Zvedavá rozprávka z Martina bola uvedená na festivale v Južnej Kórei minulý rok v lete. V októbri ste do tejto krajiny leteli druhý raz s inscenáciou Tango reprezentovať Slovensko. Ako vnímali slovenské umenie Kórejci?
- Všetko, čo je európske a iné, tam prijímajú s otvorenou náručou. Boli sme pre nich ako Hollywood. Napriek tomu, že sme tam hrali rozprávku, všetci, a to nielen Kórejci, nás presviedčali, že to bolo to najlepšie, čo videli. Sami sme si stavali scénu, starali sa o kostýmy a osvetlenie, keďže s nami nešiel klasický tím. Zvládli sme to a celý čas sme sa zabávali. Aj preto nás ostatní vyhľadávali, išla z nás pozitívna energia. Festival prebiehal v druhom najväčšom meste v Kórei, v Geochangu, bývali sme na vysokoškolskom internáte spolu s ostatnými súbormi. Na predstavenie sa prišiel dokonca pozrieť aj pán veľvyslanec, Dušan Bella s manželkou Eugéniou. Boli veľmi nadšení a úžasne sa o nás starali. Ja som im za túto príležitosť nesmierne vďačná, pretože prvýkrát v histórii bolo slovenské divadlo v Kórei a ja som jediná herečka na Slovensku, ktorá tam hrala dvakrát.
Predstaveniu Tango pomáhali titulky. Stíhali ho Kórejci vnímať?
- Divadlo je živé vystúpenie. Potrebujete sa pozerať na dej, vnímať situáciu a nie čítať si titulky po bokoch. Napriek tomu diváci v hľadisku reagovali rovnako ako na Slovensku, ak nie lepšie.
Čím sú Kórejci zvláštni?
- Kórea je nádherná krajina s úžasnými ľuďmi. Majú neuveriteľne pozitívny prístup k životu, k zdraviu, k sebe aj k druhým. Všetci sa zdravo stravujú, cvičia, sú neskutočne pracovití. Ani v lete na vidieku, ani v októbri v Soule sme nevideli na chodníkoch a na cestách žiadne smeti, žiadne známky vandalizmu – nemajú zničené lavičky, kvetinovú výzdobu, odpadkové koše, zástavky, počarbané budovy, ako je tomu u nás. Kórejci nadovšetko milujú svoje deti. Dieťa je u nich na prvom mieste, je absolútnou prioritou. Deťom dávajú najlepšie vzdelanie, doprajú im veľa mimoškolských aktivít... Kórejci sú aj nesmierne milí, pozorní, fotili sa s nami, dokonca pišťali, keď nás videli. My, Slovania, máme predsa len iné rysy tváre, očí, veľmi sme sa im páčili.
Vy ste tam s vašimi vlasmi museli žiariť...
- To si ani neviete predstaviť (smiech).
Pohlcuje vás práca a rodina? Máte čas pre seba?
- Samozrejme, že vždy človek niečo zanedbáva. V mojom povolaní si nemôžem zobrať prácu domov s tým, že keď sa postarám o domácnosť, tak si ju večer dorobím. Zanedbávam teda skôr tú domácnosť a môjho synka. No našťastie, môžem mu to vynahradiť, pretože herci nie sú každé študijné obdobie obsadení. Úžasné sú aj divadelné prázdniny. Som šťastná, že vtedy môžem byť dva mesiace so synom.
Za hercov mnohokrát plánujú iní. No predsa len, čo máte v pláne najbližšie vy?
- Momentálne neplánujem nič. Teraz sme dokončili americkú drámu August na konci Ameriky. Bola to úžasná práca s režisérom Józsefom Czajlikom a hosťovala u nás Zuzka Kronerová. Užívala som si to plnými dúškami. S touto hrou ideme v apríli aj do Bratislavy, uvidíme, či aj inam. Stále máme vypredané. No a keď vám ukážem diár, tak je plný. Ak nehrám v Martine, tak som v Žiline.
Stíhate aj niečo iné ako divadlo?
- Šport. Zbožňujem ho, doslova ho potrebujem asi kvôli rovnováhe k duševnej práci. Ako dieťa som súťažne lyžovala. Teraz sa pokúšam o snowboard. No a v ostatné mesiace sú to kolieskové korčule, bicykel, plávanie, tenis. Z pracovných aktivít mám ešte rada dabing. Možno pre svoj hlbší hlas viac dabujem rozprávky. Najčastejšie hrošice, žirafy, korytnačky, opice alebo malých kreslených chlapcov. A skôr záporné postavy, také, ktoré vymýšľajú a intrigujú.
Máte temperament, ste úspešná, darí sa vám... Muži sa vás neboja?
- Boja (smiech). Temperamentná? Úspešná? Ďakujem, že si to o mne myslíte. A či sa ma muži boja? To je individuálne. Bojazliví asi áno, ale ja mám mužov veľmi rada, dúfam teda, že aj oni mňa.
Autor: Lucia Osvaldová
