ôni pize ani chýru, ani slychu. Prestali variť a reštauračné zariadenie sa zmenilo na bar. Zvrtli sme sa rýchlo a zamierili do ďalšej pizérie. Vždy to bolo moje obľúbené miesto. Pizéria historicky drží svoju štafetu najdlhšie. Príjemné miesto, „kedysi" aj pekný interiér, piza nikdy nesklamala.
Po tej nedeli som ju už definitívne uložila do archívu. Na stole tu síce nájdete jedálne lístky a môžete si do nich aj zaboriť nos. Čašník vám ale oznámi, že už nevaria, lebo sa to neoplatí. Keď vyjdete von, uvedomíte si, prečo sa to neoplatí. Cez okno vidíte iba dymovú clonu. Vonku na zemi stojí pútač a na ňom veľkými písmenami Fajčiar. Pýtate sa, je to naozaj to „najdôležitejšie?". Aby ste prilákali zákazníkov, zavriete kuchyňu, prepustíte kuchára a na stoly poukladáte popolníky, aby sa tam ľudia začali hrnúť? Škoda peknej reštaurácie, kde sme sa s kamarátkami stretávali.
V ten večer sme pokračovali v hľadaní ďalšej reštaurácie. Posúvali sme sa dole mestom. Ďalšia pizéria je vedľa, no tá sa prerábala. Pamätám si, že ešte v roku 2004 som práve do tejto reštaurácie pozvala svoju priateľku zo Severného Írska, ktorá navštívila Slovensko a Martin. Moja známa si miesto veľmi pochvaľovala a dohodli sme sa, že keď sa sem niekedy ešte vráti, isto tam znovu zájdeme.
Pokračovali sme v hľadaní ďalej. Napadla mi ďalšia alternatíva. Známy Mexičan, presťahovaný na koniec jednosmerky. Už z diaľky ma premáhal čudný pocit. Intuícia nesklamala. V oknách tma, na stene budovy odkaz prevádzkára: ponúkam na predaj.
Kládli sme si otázku, či sa vôbec v ten večer najeme. Silný studený vietor sa nám dostával až do kostí, snažili sme sa po meste presúvať čo najrýchlejšie. V hlave sa mi znovu rozjasnilo a navrhla som ďalšiu reštauráciu. Nachádza sa v strede mesta a vyznačuje sa ľudovo orientovaným interiérom. Vošli sme do pasáže, dvaja zamestnanci zatvárali svoje obchody. Vraj hore sa nedostaneme, je zavreté.
Kam sa pohnúť ďalej? Či si zájsť do Frita na hamburger? Alebo na stojaka k bublinám na teplé párky? Snažili sme si spomenúť, kde ešte môže fungovať reštaurácia. A kde pozvem moju známu z Írska, keď k nám opäť príde? Na friťácky hamburger by som sa neodvážila. Hoci si ho z času na čas dám aj ja, neoslnila by som ju, keďže na ostrovoch táto forma stravovania postupne vytláča ich národné jedlo roast beef – teda pečená hovädzina, ktorú servírujú najmä v nedeľu.
Známy si v ten večer našťastie nechal v talóne ešte jeden podnik. Je v susednej pasáži, takže sme to nemali ďaleko. Reštaurácia bola otvorená. Posedenie v tomto podniku bolo pre nás malým darčekom. Pochutili sme si na výbornom jedle, ochotný personál pracuje profesionálne, interiér je moderný. Všetka česť majiteľovi. Držím mu palce a dúfam, že nezačne čarovať a svoju prevádzku nepremení na „prefajčené bistro". Bola by to škoda.
Toto piatkové dobrodružstvo ma utvrdilo v tom, že v našom meste sa tradícia posedenia s priateľmi vonku ešte len tvorí. Vlastne ani sa nezačala tvoriť. Mnohí by mi isto povedali, že za všetko môže kríza. Nevylučujem, ale ani nesúhlasím. Kríza za to môže len čiastočne. Na vine sme si my sami. Respektíve naša mentalita. Radšej za večer minieme peniaze na pivo a cigaretu ako na dobré jedlo, dobrého kuchára a pohodu. Načapovať pivo, naliať frťana a vysypať popolník dokáže hocikto. Vytvoriť zaujímavé menu a navariť chutné jedlo dokáže ale málokto.
Autor: Jana Jesenská
