Spomínať cez seba aj na tých, ktorí stáli v jednom šíku pri obrane zeme obetujúc svoje životy a tiež na tých, ktorí
z vlastného presvedčenia stáli po boku priamych aktérov obrany nesúc tie najväčšie obete za spoločné ideály.
Spomínať treba. I ďakovať...
V širšom pohľade na udalosti oslobodenia Turca 11. apríla 1945 je vhodné spomenúť aj činnosť druhej partizánskej brigády M. R. Štefánika a ďalších, ktorí sa nachádzali v priestore Turca a hlavne v úsekoch neskorších bojov o prechod čsl. armádneho zboru cez hrebene Malej Fatry a Strečnianskou tiesňavou. Už od začiatku februára 1945 hosťovala II. partizánska brigáda M. R. Štefánika operujúca v priestore Malej Fatry spolu so sk. kpt. Belagu a sk. sovietskych partizánov pod velením Pogudina. V súčinnosti s ich spojením s partizánskym štábom v Kyjeve bol dohodnutý spoločný postup. Už 22. marca padáky zhodili prvý náklad výstroje na Martinské hole. Po jeho rozdelení jednotlivým skupinám sa dali na cestu podľa vlastných rozkazov. Skupina Stalin pod vedením kpt. Begalu sa vydala cez hrebene Malej Fatry za sprievodu terénu znalých členov II. partizánskej brigády M. R. Štefánika do údolia Rajca a ďalej. Skupina pod vedením Pogudina malá namierené prechodom cez Váh v Strečnianskej úžine ďalej na Moravu. Okolo 5. apríla tiež za pomoci II. part. brigády M. R. Štefánika sa pokúsila o prechod cez Váh, ale pre veľkú vodu a silné obsadenie železničnej trate a cesty nepriateľom - bez úspechu. Ostala preto v táboroch II. partizánskej brigády M. R. Štefánika až do 11 .apríla 1945.
Prepad do ustupujúcich kolón
Do priestoru II. partizánskej brigády M. R. Štefánika bol okolo 5. apríla urobený hĺbkový prieskumný sled čsl. armádneho zboru vedený št. kpt. Kováčom. Tento hlásil stav II. part. brig. MRŠ a odd. Pogudin veliteľstvu Československej armády a v dohode s ním bol plánovaný spoločný útok na Martin a Vrútky. 7. apríla v nočných hodinách uskutočnil sa spoločný prepad ustupujúcich kolón nepriateľa v priestoroch Vrútky - Dubná Skala. Spôsobil veľký chaos a straty. Ústupové kolóny sa už viac neradili na Strečno, ale na Diviaky, resp. Gajdeľ. Nepriateľ si osvojil názor, že na svahoch Malej Fatry sa nachádza až 20 tisíc partizánov.
Oslobodzovanie sa začalo 4. apríla
Oslobodzovanie Turca sa začalo v Dolnom a Hornom Turčeku až 4. - 5.apríla jednotkami Rumunskej a Sovietskej armády. Došli od Kremnice, ktorú oslobodili už 3. apríla. Do doplnení útvarov pokračoval posun frontu po ľavom brehu Turca až po Slovenské Pravno, Dubové, Veľký Čepčín, ktoré boli oslobodené 7. apríla rumunskými jednotkami. 10. apríla v popoludňajších hodinách oslobodili rumunské časti operujúce na pravej strane Turca priestor až do Necpál a Blatnicu, čím bol vytvorený nástupový priestor pre oslobodenie Martina z juhu.
Presúvali sa cez Veľkú Fatru
V tom istom čase sa čsl. brigáda, alebo armádny zbor prebíjala troma smermi cez pohorie Veľkej Fatry. 3. brigáda postupovala údolím Váhu na Kraľovany, I.brigáda z Ľubochnianskej doliny smerom na Krpeľany, 4. brigáda z Ľubochnianskej doliny smerom na Podhradie. Odpor nepriateľa bol zlomený 10. apríla včas ráno a jednotky 4. brigády začali útok na Sklabinský Podzámok, Sklabiňu, Horné a Dolné Jaseno, ktorý v predvečer aj oslobodili. I. brigáda prešla ku Konskému až po Štiavnický potok. 3. brigáda prešla za Váh a obsadili Turany.
V úžine sa stretlo odhodlanie s odporom
11. apríla 1945 v ranných hodinách nemecká 15. pešia divízia, ktorá v plnej zostave bránila prístupy k Martinu a Vrútkam, začala rýchly ústup aj z Turca obávajúc sa obkľúčenia. Ustúpila až po Strečniansky priesmyk, no jeho pripravené ústupové postavenie v predhorí východnej časti Malej Fatry bolo už obsadené partizánskymi jednotkami II. partizánskej brigády a prieskumných skupín Pogudin a štkpt. Kováča až po Dubnú Skalu. Preto sa plánovaný spoločný útok na Vrútky a Martin neuskutočnil. Po oslobodení Martina vojskami čsl. armádneho zboru a rumunskými jednotkami a Vrútok jednotkami čsl. armádneho zboru opustili partizánske jednotky svoje pozície a spojili sa s oslobodzujúcimi jednotkami.
Na Holiach našli mŕtvych vojakov
Po čiastočnom nedorozumení a na základe výzvy velenia armádneho zboru na rozpustenie partizánskych skupín bolo rozhodnuté, že skupina Pogudin prešla pod velenie Sovietskej armády. Skupina štkpt. Kováča prešla k armádnemu zboru, kam aj patrila. II. partizánska brigáda MRŠ bola rozpustená až po oslobodení Žiliny 1. mája 1945. Vybraná skupina terénu znalých členov tvorila sprievod pre vyslané prieskumné roty armádneho zboru na hrebene Malej Fatry už 11. apríla v odpoludňajších hodinách. Druhá skupina na žiadosť velenia II.partizánskej brigády M. R. Štefánika a po dohode s generálom Klapálkom dostala úlohu obsadiť kameňolom Dubná Skala. Za spoluúčasti armádnych jednotiek bol dňa 14. apríla kameňolom vyčistený a tak uvoľnený priechod československým armádnym jednotkám hlbšie do Strečnianskej tiesňavy. Pri vyčisťovacej akcii na Holiach boli nájdené zohavené telá príslušníkov čsl. armády. Podľa identifikácie patrili k prieskumnej skupine zboru prepadnutej nepriateľom v noci z 11. na 12. apríla pod Úplazom na hrebeňoch Malej Fatry.
Trasu lemovala obetavosť civilov
Trasa pre výstup čsl. armádneho zboru bola určená tak, aby zohľadňovala najprístupnejšiu cestu na vrcholy Malej Fatry. Viedla lesnou cestou pod Malú kopu a potom hrebeňom na vrcholy Veľkej kopy, Úplazu, Javoriny, Holý Grúň a Polom, druhá viedla na Minčol a ďalej po hrebeňoch do doliny Turie a Višňové. Keďže postup jednotiek armádneho zboru a boje o jednotlivé kóty sú známe zo spomienok veliteľov a priamych účastníkov bojov, treba sa tu zmieniť aj o bezpríkladnej pomoci civilného obyvateľstva Vrútok, Martina, Sučian, Turian a celého okresu. Ako udávajú pramene do 30 tísic ľudí pomáhalo dobrovoľne zásobovať potrebným materiálom, proviantom, strelivom a zbraňami celý armádny zbor bojujúci na vrcholoch do 1 344 m nad morom, za krajne nepriaznivých poveternostných podmienok, silného až zúfalého odporu nepriateľa.
Nenašiel sa jediný, ktorý by ušiel
Medzi týmito nenašiel sa ani jediný, ktorý by bol opustil svoje miesto. Okrem prepravy ranených musela sa upraviť a rozšíriť prístupová cesta pre ťažké zbrane, bez ktorých by bol boj na vrcholoch nemožný. Aj ich doprava na vrcholy by bola bez tejto pomoci nemysliteľná. Ako sa vyjadril sám generál Klapálek s takou obetavosťou obyvateľstva, ako sa stretol pri tomto ťažkom
a poslednom oslobodzovacom boji v okrese Martin, sa nestretol za celý čas II. svetovej vojny. Skromné poďakovanie aj po 66 rokoch patrí všetkým, ktorí sa podieľali na víťazstve v tomto hektickom čase.
Autor: Jozef Jurčík
